Vladimír Balco

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Vladimír Balco
slovenský režisér dokumentarista a scenárista
Narodenie16. júl 1949
Liptovský Ján, Bratislava
Úmrtie31. august 2017 (68 rokov)[1]
Bratislava, Bratislava

Vladimír Balco (* 16. júl 1949, Liptovský Ján – † 31. august 2017, Bratislava) bol slovenský režisér, dokumentarista a scenárista, ktorý pôsobil ako pedagóg v Ateliéri dokumentárnej tvorby VŠMU (ktorému bol v rokoch 2000 - 2013 aj vedúcim).

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Vladimír Balco neuspel v prijímacom konaní na Filmovú akadémiu múzických umení v Prahe. V roku 1971 preto začal pracovať pri filme ako technik a asistent kamery na Kolibe v Slovenskej tvorbe. Po šiestich rokoch začal študovať na Vysokej škole múzických umení odbor dokumentárna tvorba, ktorý dokončil v roku 1982. Začiatkom osemdesiatych rokov nakrútil 2 krátke hrané filmy: Quo vadis? (1983) a Hommo immunis (1983), oba s ekologickou tematikou.

Uhol pohľadu[upraviť | upraviť kód]

Začiatok osemdesiatych rokov minulého storočia sa v slovenskej kinematografii niesol v znamení debutov viacerých mladých režisérov, predovšetkým prvých absolventov odboru dokumentárnej tvorby na divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. V roku 1984 naraz debutovali hranými filmami Dušan Rapoš (podľa scenára Jaroslava Dietla nakrútil rozprávku Falošný princ) a Vladimír Balco s filmom Uhol pohľadu.

Ako námet mu poslúžil absolventský scenár ďalšieho debutanta – scenáristu Ľuboša Jariabku. Film rozpráva o mladom študentovi dokumentárnej réžie na VŠMU –  Ivanovi Stoklasovi, ktorého stvárňuje Martin Šulík. Ivan Stoklas si ako absolventský film vybral portrét otca svojej priateľky Evy, ktorým je svetoznámy organový virtuóz – Peter Skurák.
Pôvodný scenár prešiel viacerými úpravami, keďže v tej dobe musel byť oficiálne schválený. V Dejinách slovenskej kinematografie sa v dobovom úryvku píše: „Slovenská filmová rada na svojom zasadnutí 31. januára 1984 odporúča schváliť Spresnenie dramaturgicko-výrobného plánu Hraného filmu na rok 1984 s pripomienkou, že realizácii scenára Dokumentarista (pôvodný názov filmu Uhol pohľadu) treba venovať osobitnú pozornosť, aby sa zabezpečilo jasné ideové vyznenie a profesionálna úroveň diela.“

Pasodoble pre troch[upraviť | upraviť kód]

Je druhý celovečerný hraný film Vladimíra Balca. Dráma Pasodoble pre troch bola nakrútená v roku 1986. Vo filme z prostredia spoločenských tancov sa do rozporu dostávajú dva rozdielne postoje k životu. Životná filozofia úspešnej, ale povrchnej tanečnice Iris neobstojí v konfrontácii s poctivým a úprimným postojom baníka Blažeja.

Postoj a Let asfaltového holuba[upraviť | upraviť kód]

V roku 1988 natočil film z prostredia archeologických vykopávok – Postoj. Film vznikol na motívy rovnomennej novely zo zbierky "Súkromie".

Balcovym štvrtým celovečerným filmom je autorský Let asfaltového holuba (Vladimír Balco bol pri filme autorom námetu, scenára a aj režisérom) z roku 1990. Film rozpráva o mravnom úpadku človeka, ktorého talent a sny z detstva sa rozplynú v tvrdej realite po príchode z dediny do mesta.

Rivers of Babylon[upraviť | upraviť kód]

Ako predloha pre film slúžil rovnomenný knižný bestseller Petra Pišťánka. Satirickým pohľadom dokumentuje drastický vzostup jednotlivca k moci. Zaujímavosťou je, že film po odmietnutí pôvodne schválenej podpory z vládou kontrolovaného fondu Pro Slovakia vznikal až 6 rokov.

Dážď padá na naše duše[upraviť | upraviť kód]

Zatiaľ posledný hraný celovečerný film Vladimíra Balca je film zo súčasnosti Dážď padá na naše duše, podľa scenára Jozefa Paštéku. Príbeh je o mladom trestancovi, ktorému na úteku z väzenia náhodne skríži cestu mladé dievča, ktoré následne unesie. Dievča si ale k svojmu únoscovi vytvorí nezvyčajný vzťah a postupne sa mení z rukojemníka na spoluutečenca.

Dokumentárna tvorba[upraviť | upraviť kód]

Vladimír Balco sa okrem spomínaných hraných filmov venoval aj dokumentárnej tvorbe. Do tejto skupiny patria filmy ako napríklad Prvá pomoc, Záchranca, či Hummel. V roku 1990, po páde komunistického režimu, nakrútil dokument s vlastným pohľadom na toto obdobie našich dejín – Tridsať ton nádeje. Dokumentárny film odkrýva antihumánnosť komunistického režimu.

V roku 1992 nakrútil dokument Opera Session. Zobrazuje naštudovanie Offenbachovych Hoffmanovych poviedok režiséra Jozefa Bednárika v opere SND. Tento dokument bol úspešný nielen doma, ale aj v zahraničí. O rok neskôr vzniká ďalší dokumentárny film, tentoraz z prostredia tanečného ľudového súboru – Toto je Lúčnica.

Ocenenia[upraviť | upraviť kód]

  • 1991 – Prémia SLF za réžiu za film Let asfaltového holuba

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Zomrel známy režisér a dokumentarista Vladimír Balco - aktuality.sk

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • MACEK V., PAŠTÉKOVÁ J. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997.
  • ŠMATLÁKOVÁ R., ŠMATLÁK M. Filmové profily. Bratislava: SFU, 2005.