Spišské goralské nárečia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Spišská goralská oblasť je najväčšou a najstaršou goralskou nárečovou oblasťou. Rozprestiera sa na veľkom území severného Spiša, kde leží 34 goralských obcí, ktoré patria do okresov Kežmarok, Poprad a Stará Ľubovňa a 14 poľských obcí, ktoré administratívne patria do powiatu Nový Targ.[1]

Delenie nárečia[upraviť | upraviť kód]

Spišské goralské nárečia sa delia na dve skupiny: na severnú časť, ktorá je na Zamagurí a južnú časť, ktorá je v poriečí Popradu. Severnú hranicu goralských nárečí na Zamagurí tvorí rieka Dunajec a západnú rieka Biela voda. Na východe ju ohraničujú ukrajinské (rusínske) obce Veľký Lipník, Stráňany, Kamienka. Na juhu ju oddeľuje pohorie Spišská Magura. Okrem Zamaguria sa vyskytuje nárečie v osade Pilhov a Kače, ktorá je súčasťou obce Mníšek nad Popradom. [1]

Na rozdiel od Zamaguria, kde obce s goralskými nárečiami tvoria takmer súvislý celok, goralské nárečia v obciach okolo rieky Poprad, ktoré susedia s so slovenským, ukrajinskými, rusínskymi a nemeckými nárečiami, tvoria len malé enklávy. Ovplyvňovali ich kolonizačné prúdy v uplynulých storočiach. Preto neboli chránené pred inovačnými vplyvmi. Inak tomu bolo v Zamagurí, ktoré tvorilo, vďaka prírodným okolnostiam, uzavretú izolovanú oblasť, kde sa na ovplyvňovaní goralských nárečí nepodieľal alebo len veľmi málo slovenský, ukrajinský, nemecký, rusínsky a poľský živel.[1]

Poľský vplyv[upraviť | upraviť kód]

Goralské nárečia na Zamagurí ovplyvňoval poľský jazyk v období pred 15. storočím, kedy sa končil interný vývin poľských nárečí. Po 15. storočí sa začínajú formovať slovensko – poľské jazykové kontakty. Ich vplyvom prenikajú do goralských nárečí slovakizmy, čím sa začínajú odlišovať od poľských nárečí. Obyvatelia zamagurských obcí používali vo verejnom, ale aj v súkromnom styku, okrem goralských nárečí, aj slovenské nárečia a od uzákonenia slovenčiny v roku 1844 aj spisovný jazyk. Tam, kde boli podmienky pre kolektívny bilingvizmus, napríklad v obciach v okolí rieky Poprad alebo v tých goralských obciach, ktoré ležali v Liptove (Liptovská Teplička, Liptovská Lúžna, Malé Borové, Huty) alebo na Gemeri (Lom nad Rimavicou) alebo na Horehroní (Pohorelá) či na Kysuciach, je výskyt slovakizmov vyšší.

U goralského obyvateľstva sa prejavuje slovenské národné povedomie v obciach, ktoré boli po úprave hraníc v roku 1920 pričlenené k Poľsku. Ide o obce na severnom Spiši a Orave, ktoré predstavujú jeden demografický celok. I keď goralské obyvateľstvo v týchto obciach má v dialekte viditeľný poľský základ.[1]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d KOLLÁROVÁ, Zuzana; A KOLEKTÍV. Dejiny Ždiaru a Tatranskej Javoriny 1590 - 2000. 1.. vyd. Ždiar : Obecný úrad Ždiar, 2000. 267 s. 80-968242-7-9. S. 230-234.

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]