Sputnik 1

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sputnik 1
Sputnik 1.jpg

Replika Sputniku 1
Prevádzkovateľ Rada ministrov Sovietskeho zväzu
Hlavní dodávatelia OKB-1, Ministerstvo rádiotechnického priemyslu
Dátum štartu 4. október 1957, 19:28:34 UTC
Nosná raketa Sputnik 8K71PS
Kozmodróm Bajkonur, Kazachstan (LC-1)
Trvanie misie 92 dní
Zánik 4. január 1958
COSPAR 1957-001B2)
Webová stránka NASA NSSDC Master Catalog
Hmotnosť 83,6 kg
Elementy dráhy
Epocha 1956
Umiestnenie nízka obežná dráha Zeme
Typ dráhy geocentrická
Veľká polos 6 955,2 km
Inklinácia 65.10°
Apoapsida 939 km
Periapsida 215 km
Doba obehu 96,2 minút
Obežná rýchlosť 7,8 km/s

Sputnik 1 (oficiálne iba Sputnik; rus. Спутник-1, „Satelit-1“, prezývaný aj ПС-1 (PS-1, t. j. Простейший Спутник-1 alebo Elementárny satelit-1)) bola prvá umelá družica Zeme, ktorá v roku 1957 odštartovala kozmickú éru ľudstva.

Súvislosti vzniku[upraviť | upraviť zdroj]

V rámci vesmírnych pretekov medzi veľmoci USA a ZSSR sa Sovieti rozhodli existujúce programy urýchliť a vypustiť na obežnú dráhu čo najjednoduchšiu družicu s hmotnosťou do 100 kg. V začiatkoch projektovania bola označená ako Prostejšij Sputnik – Jednoduchšia družica, pretože bola „núdzovým riešením“, keď plnohodnotná vedecká družica (ktorá neskôr letela ako Sputnik 3) nebola pripravená včas. Cieľom bolo overiť, či je vôbec let vesmírom možný. Mala mať jediný vedecký prístroj – vysielačku.

Hlavné údaje[upraviť | upraviť zdroj]

Bola skonštruovaná koncom 50. rokov 20. storočia Sergejom Koroľovom v Sovietskom zväze. Vyštartovala z kozmodrómu Bajkonur na území Kazašskej SSR dňa 4. októbra 1957 o 19:28:34 svetového času (UTC) pomocou upravenej dvojstupňovej nosnej rakety R-7, ktorá bola z vojenskej verzie pre kozmonautiku upravená a premenovaná na raketu Sputnik. Vypustená bola v rámci Medzinárodného geofyzikálneho roku. Patrí do kategórie vedeckých satelitov.

Sputnik 1 obsahoval vysielač, ktorý od 4. októbra do 25. októbra 1957 vysielal na frekvenciách 20,005 a 40,002 MHz pípavý signál. tento signál sa vo svojej dobe stal symbolom začiatku kozmickej éry. Vysielaný signál umožňoval prvýkrát preverovať skreslenie pri prenose z obežnej dráhy, teda aj vlastnosti atmosféry a ionosféry. Družica krúžila okolo Zeme do 4. januára 1958, kedy po 1 440 obletoch vstúpila do zemskej atmosféry a zhorela.

Konštrukcia družice[upraviť | upraviť zdroj]

Družica mala sférický tvar s priemerom 58 cm a hmotnosťou 83,6 kg. Jej telo bolo vyrobené z dvoch hliníkových polosfér s hrúbkou steny 2 mm. Vnútri boli umiestnené dva vysielacie moduly, batériový blok, ventilačný systém a snímače teploty a tlaku. Polosféry sa spojili a utesnenili, vnútro družice bolo napustené dusíkom s tlakom 1,3 atm. Vonkajší plášť družice bol takisto sférický a zabezpečoval tepelné tienenie jadra družice. Hrúbka jeho steny bola 1 mm. K vonkajšku družice boli pripojené dva páry dipólových antén s dĺžkami 2,9 a 2,3 m. Tie boli uchytené pružinovým mechanizmom, ktorý po dosiahnutí obežnej dráhy zaistil ich rozovretie na 70°.

Vysielače pracovali na frekvenciách 20,005 a 40,002 MHz. Vysielaný signál bol modulovaný frekvenciou približne 1 kHz s dĺžkou impulzu 0,3 sekundy a rovnako dlhou pauzou. Oba vysielače sa počas vysielania impulzu a medzery striedali. Vysielač s výkonom 1 W bolo možné pomerne ľahko zachytiť a monitorovať bežnými rádioprijímačmi s príslušným frekvenčným pásmom.

Vnútorný ventilátor hnal dusíkovú atmosféru okolo prístrojov a chladnej zadnej polosféry družice, a tým zaisťoval tepelnú reguláciu. Spínaný bol pri vzraste teploty nad 30 °C a opätovne vypínaný pri poklese pod 23 °C.

Napájanie zabezpečoval blok troch AgZn batérií s celkovou hmotnosťou 51 kg, ktoré mali dostatočnú kapacitu pre zásobovanie prístrojov po dobu 14 dní.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]