Stanislav Budín

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Stanislav Budín
český novinár, spisovateľ a chartista
Rod. menoBencion Bať
Narodenie3. marec 1903
Kamenec Podolský, Ukrajina
Úmrtie12. august 1979 (76 rokov)
Dačice, ČSSR
Alma materČeské vysoké učení technické v Praze
DetiRita Klímová

Stanislav Budín, rodným menom Bencion Bať[1] (* 3. marec 1903, Kamenec Podolský, Ukrajina – † 12. august 1979, Dačice) bol český ľavicový novinár, spisovateľ a signatár Charty 77.

Život[upraviť | upraviť kód]

Pochádzal z veľkej židovskej rodiny (bol najmladším z deviatich detí). V roku 1922 nelegálne odišiel zo ZSSR do Poľska. Vo Varšave získal maturitu a začal pracovať ako účtovník v Ľvove.

V roku 1923 prišiel do Česko-Slovenska aby študoval na ČVUT strojárstvo a elektrotechnické inžinierstvo. Viac ako o vyučovanie sa zaujímal o politické diskusie a činnosť Komunistickej strany Česko-Slovenska. Najskôr pôsobil ako aktivista komunistickej študentskej frakcie (Kostufry), neskôr ako člen KSČ. Na štúdium v Prahe nahovoril aj svoju životnou partnerku Chanu (zmenila si meno na Hana), ktorú už poznal zo svojho rodiska, ktorá nastúpila na pražskú nemeckú univerzitu, kde získala doktorát. Po skočení štúdia ako elektrotechnik bol najprv politickým pracovníkom Komsomolu (1929 – 1930) a zamestnancom propagačného oddelenia ÚV KSČ (1930 – 1933). Písal pod rôznymi pseudonymami. [2] Jedným z nich bolo aj Batya Bat[3], mal prezývku Buňa. [4]

V rokoch 19341936 bol šéfredaktorom Rudého práva. Tejto funkcie bol zbavený a 10. februára 1936 bol aj vylúčený z KSČ a po ňom aj jeho žena. Väčšina priateľov bola členmi strany a prestala s nimi hovoriť. [5] Výnimkou bola len Milena Jesenská a Karel Teige. [2]

Dôvod jeho vylúčenia bol zložitý. KSČ v tom období viedli Jan Šverma a Rudolf Slánský. Tí sa po vzore Francúzska snažili zjednotiť ľavicových robotníkov ako komunistických tak aj socialistických (vedených sociálnymi demokratmi a národnými socialistami) do tzv. "jednotného frontu". Bola to vtedy celoeurópska téma ľavicových politikov a intelektuálov. Od marca 1933 KSČ v Rudom práve opakovane ponúkala socialistom vytvorenie jednotného frontu, na podporu ktorého sa organizovali demonštrácie, štrajky a "červené dni". Vo svojej ústretovosti k socialistom išli komunisti tak ďaleko, že v priebehu roka 1935 dokonca podporili schválenie časti rozpočtu a pomohli tak svojim pravicovým politickým oponentom - premiérovi Milani Hodžovi a pri voľbe prezidenta 18. decembra 1935 volili Edvarda Beneša aj niektorí poslanci KSČ.[4] [6] (Beneš získal 340 zo 440 platných hlasov). Kominterna (KSSZ a zvlášť Stalin) to ale videla inak a trvala na tom, že socialisti a nacisti sa majú vyčerpať vzájomnými spormi a potom príde chvíľa komunistov. Kominterna na jeseň 1935 začala kritizovať politiku ľudového frontu, ako ju presadzovala KSČ, jej hlavný denník Rudé právo a v ňom predovšetkým Budín.[4]

Budín bol potom rok bez práce. V rokoch 19371939 pracoval ako redaktor časopisu Radiojournal. Po obsadení Česka a tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny v roku 1939 emigroval aj s rodinou do USA. Usadili sa v New Yorku, kde bol až do konca vojny redaktorom českého časopisu Newyorské listy a potom kratšie redaktorom Overseas News Agency (Zámorskej tlačovej agentúry).
Po siedmich rokoch emigrácie sa vrátil v roku 1946 do Česko-Slovenska. Pokračoval v novinárskej práci, bol redaktorom Kultúrnej politiky, v rokoch 19471949, a riadil tlačovú agentúru Pragopress (súčasť ministerstva informácií). Od roku 1950 nemohol pracovať priamo v redakcii, pôsobil najprv vo výstrižkovom archíve ČTK, od roku 1953 v Novinářském studijním ústavu. Od roku 1966 sa stal členom redakcie novozaloženého časopisu Reportér, od marca 1968 do mája 1969 (keď bolo vydávanie časopisu zastavené) bol jeho šéfredaktorom. Potom prestal verejne pôsobiť a ako dôchodca pracoval na knihe spomienok[5].

Ako jeden z prvých podpísal ešte v decembri 1976 vďaka svojmu zaťovi Zdeňkovi Mlynářovi Chartu 77. [7]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. BLAŽÍČEK, Přemysl. Stanislav BUDÍN [online]. Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR, rev. 2008-09-02, [cit. 2017-11-28]. Dostupné online.
  2. a b OSVALDOVÁ, Barbora. Paměti jako duševní terapie. Centrum pro studium demokracie a kultury, 2015-12-10. Dostupné online [cit. 2017-12-02].
  3. Crazy in Velvet - The American Interest. The American Interest, 2014-10-14. Dostupné online [cit. 2017-12-07]. (po anglicky)
  4. a b c Buňa aneb Stanislav Budín, novinář a komunista bez legitimace. Vltava, 2012-03-09. Dostupné online [cit. 2017-12-07]. (po česky)
  5. a b BUDÍN, S,. Jak to vlastně bylo. 2007 : Torst. ISBN 8072153315.
  6. LUKEŠ, Igor. Czechoslovakia between Stalin and Hitler. Ney York : Oxford University Press, 1996. ISBN 0-19-510266-5. S. 58. (angličtina)
  7. Milena Bartlová: Jsem třetí generace žen s doktorátem a to je hodně silná energie | Ženy v disentu [online]. zenyvdisentu.soc.cas.cz, [cit. 2017-12-02]. Dostupné online. (po česky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

  • Zoznam prác v Súbornom katalógu ČR, ktorých autorom alebo témou je Stanislav Budín

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Stanislav Budín na českej Wikipédii.