Táňa Kuzmová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Táňa Kuzmová
slovenská keramikárka, výtvarníčka a pedagogička
Narodenie29. september 1959 (60 rokov)
Šahy, Česko-Slovensko
Alma materPedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Táňa Kuzmová (* 29. september 1959, Šahy) je slovenská keramikárka, výtvarníčka a pedagogička.

Stručný životopis[upraviť | upraviť kód]

V rokoch 1978 – 1983 absolvovala Pedagogickú fakultu Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica, odbor výtvarná výchova a slovenský jazyk; jej pedagógom bol grafik, kresliar Stanislav Tropp (1950 – 2002). V rokoch 1981 – 1982 sa zúčastnila kurzu konzervovania a reštaurovania umeleckých pamiatok (Mestské múzeum, Brno), potom pracovala ako reštaurátorka v Mestskom múzeu vo Zvolene a vychovávateľka nepočujúcich detí. V rokoch 1984 – 1991 pracovala ako reštaurátorka vo výrobnom družstve Drustav, jej kolegami boli aj budúci absolventi Vysokej školy výtvarnych umení, okrem iných napr. Róbert Bielik, či Július Nagy. V období 1992 – 2000 pôsobila ako lepička v keramickom ateliéri Juraja Mihalíka, spoločne pracovala s keramikárom Jaroslavom Štullerom. Od roku 2004 do súčasnosti pracuje ako pedagogička výtvarného odboru Základnej umeleckej školy v Devínskej Novej Vsi.

Kresba[upraviť | upraviť kód]

Počas štúdia na bystrickej škole absolvovala premiéru prezentáciou svojich výtvarných pokusov na celoštátnych prehliadkach poslucháčov pedagogických fakúlt na súťaži Výtvarná Dubnica (1980 – 1983). Po skončení školy sa presťahovala do Bratislavy a desať rokov nevystavovala. Verejnosti predstavila fragment desaťročnej práce najprv vo foyer Bábkového divadla Na rázcestí v Banskej Bystrici (október 1993). V tom istom priestore vystavoval aj Igor Hudcovič (1949 – 1995), s ktorým Táňu Kuzmovú spájalo priateľstvo aj fascinácia kresbou.

Zaradenie[upraviť | upraviť kód]

Hoci generačne patrila k autorom neue wilde (či iným termínom bad painting), post-moderna ani neokonceptualizmus ju nepriťahovali. To, že jej okruh tvorili ekológovia, ľudia sústredení okolo Augustína (Gusta) Dobrovodského (1947 – 1999), anarchistu a básnika, Róberta Cypricha (1951 – 1996), Igora Kalného (1957 – 1987), Vladimíra Archleba (1953 – 2007), zrejme viedlo Táňu Kuzmovú k tradícii moderny (okrem iného ilustrovala aj knihy svojho dlhoročného partnera Augustína Dobrovodského).

Odklon od kresby[upraviť | upraviť kód]

Prechod od kresieb tvrdým pastelom či tušom k šitiu kresieb na látku kráča paralelne s dobovou tendenciou v prekračovaní hraníc. Už jej kresby na tapety signalizovali vybočenie z hraníc určených tradíciou (využívala vzorkovníky z bývalého Prioru). Za kresbu sa začala považovať akákoľvek línia vytvorená akýmikoľvek prostriedkami – v prípade Táni Kuzmovej niťami (pred ňou sa kresby šitím objavili v diele Ladislava Čarného). V jej kresbách sa objavuje farba, kombinácie rôznorodých techník, koláž a asambláž. Jej vankúše-nevankúše, ktoré boli aj šitými kresbami, aj objektmi či úžitkovými predmetmi, hoci sa nikdy tak nevyužívali, sú synonymom 90. rokov, ktoré úplne rozvoľnili tradičné výtvarné disciplíny. V autorkinom prípade veľkú rolu zohrala skúsenosť s prácou v keramickom ateliéri ART4 Juraja Mihalíka (návrhy pripravoval okrem iných aj Vlado Havrilla) a spolupráca s Jaroslavom Štullerom (1954). Jej keramické objekty spĺňali aj praktické požiadavky, ale súčasne boli voľnými výtvarnými dielami. Kuzmová využíva pohyblivú hranicu medzi keramikou ako predmetom užitého umenia a plastikou, rovnaké je to pri jej textilných objektoch.

Súčasnosť[upraviť | upraviť kód]

Táňa Kuzmová v reakcii na konceptuálne umenie odmieta v diele intelektuálnu úvahu, útočí na zmysly, usiluje o lapidárnosť v tvare, výraze i obsahu a ignoruje estetizáciu či kultivovanie formy. Po roku 2000 sa na istý čas odmlčala (materská dovolenka) a vrátila sa k vlastnej tvorbe súčasne s nástupom do nového zamestnania na Základnej umeleckej škole v Devínskej Novej Vsi. Pokračuje v keramických prácach, ale do popredia sa dostáva textilná tvorba, ktorá bola prítomná aj pred rokom 2000. Siaha po rôznych technikách – sieťovanie, plstenie, tkanie, zápästky. Opäť ich používa aj na výrobu funkčných predmetov – prikrývky, sukne, kabáty, čapice, ale smeruje aj k samostatným závesným textilným obrazom, ktoré môžu slúžiť aj ako koberce.

Inšpirácie[upraviť | upraviť kód]

Objavenie starých textilných techník súvisí aj s rodinnou tradíciou, keď v detstve sledovala prácu na krosnách u starej mamy v Šudinciach pri Dudinciach, aj s návratom textilnej tvorby v súčasnom umení. Nezabudla ani na výšivky s ľudovými motívmi anjelov alebo prísloví a porekadiel, ktoré kedysi patrili do interiérov dedinských izieb, hoci z konkrétnych motívov v jej tvorbe zostala iba technika a farebnosť.

Aktuálna Kuzmovej tvorba je súčasťou trendu vytvárania umenia vlastnými rukami ako istej opozícii voči počítačovo generovanej tvorbe alebo materiálom priemyslovo vyrobených objektov. Spolu s materiálom sa v diele Táne Kuzmovej ocitla farba v úplne novej úlohe. Najprv bola sekundárne prítomná v kresbách, neskôr sa dostala do popredia ako súčasť mozaiky povrchov úžitkových keramických objektov, a dnes hrá hlavnú úlohu. Z predchádzajúcej keramickej etapy tvorby, ktorej sa venuje paralelne s textilnými obrazmi, sa preniesli do farebných kompozícii v novom materiáli niektoré elementy. Formáty sú komorné, určené do súkromných interiérov. Niektoré obrazy možno zaradiť do prúdu lyrizujúcej geometrickej abstrakcie. Dialóg s prírodou sa artikuluje nielen vo farebnosti, tvaroch, ale aj v špecifických objektoch-oknách, ktoré ponúkajú výhľad do krajiny textilných obrazov.

Výstavy[upraviť | upraviť kód]

  • 1993 – foyer, Bábkové divadlo Na rázcestí, Banská Bystrica
  • 1993 – kníhkupectvo, Levice
  • 1993 – Kultúrne a spoločenské stredisko, Finkova kúria, Zvolen
  • 1994 – gymnázium., Zvolen
  • 1994 – Galéria café (spoločne s Jaroslavom Štullerom a Gustom Dobrovodským),
  • 1994 – Bratislava
  • 1996 – Nachtasyl, Viedeň, Rakúsko
  • 1997 – Music Underground, Jilská ulica 12, Praha
  • 1998 – Nachtasyl, Viedeň, Rakúsko,
  • 1999 – foyer, divadlo Stoka, Bratislava
  • 2018 – Galéria F7, Bratislava
  • 2018 – Belluno, Taliansko

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • Emma Hanzlíková, Markéta Vinglerová (ed.), Pocta suknu: Textil v kontextu umění. Humpolec: Nadační fond OSMIČKA 2018.
  • Milan Bočkay (ed.), Galéria Palisády. Bratislava: Vydavateľstvo SAPAC 1995.
  • Igor Hudcovič.  Katalóg k výstave, text Klára Kubičková, Stredoslovenská galéria Banská Bystrica, december 1989- január 1990.
  • Milan Kršák (ed.), Jaroslav Štuller. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška 2009.