Tomáš Baťa (1876)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Tomáš Baťa
český podnikateľ,
zakladateľ obuvníckej firmy Baťa
Tomáš Baťa
Narodenie 3. apríl 1876
Zlín, Česko
Úmrtie 12. júl 1932 (56 rokov)
Otrokovice, Česko
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Tomáš Baťa

Tomáš Baťa (3. apríl 1876 Zlín, Česko[1] – † 12. júl 1932 Otrokovice, Česko) bol bol zakladateľ obuvníckej firmy Baťa a jeden z najväčších podnikateľov svojej doby, no tiež starosta Zlína (1923-1932) a verejný činiteľ.

Spolu s bratom Antonínom ml. a sestrou Annou založil v roku 1894 v Zlíne obuvnícku firmu Baťa a postupne z nej vytvoril rozsiahly komplex výroby, obchodu, dopravy, služieb a financií. Bol jedným z najväčších podnikateľov svojej doby, pričom zaviedol originálne metódy riadenia výroby a obchodu a taktiež systém motivácie pracovníkov (Baťova sústava riadenia), dokázal ovplyvniť množstvo budúcich ekonómov. Jeho postupy boli na vtedajšie podnikanie revolučné a sú stále používané ako príklady top manažmentu. Rozsahom svojich aktivít (35 oborov výroby, obchodu, dopravy, služieb a financií) pôsobil na úroveň podnikania v Československu, nízkymi cenami svojich topánok ovplyvnil profil spotrebného priemyslu. Spolu s budovaním svojho továrenského areálu dokázal podľa svojich predstáv prebudovať mesto Zlín. Ako jeho starosta presadil koncepciu záhradného mesta s originálnou funkcionalistickou architektúrou; zo Zlína sa tento štýl šíril spolu s Baťovými továrňami do ďalších miest v Československu, Európe a Severnej Amerike. Vytvoril rozvetvený vzdelávací systém. Svojich zamestnancov motivoval k využívaniu zdokonaľovacích kurzov celoživotného vzdelávania, zriadil pre nich odbornú školu (Baťova škola práce pre Mladých mužov a Mladé ženy). Ako starosta Zlína presadil zavedenie experimentálnych foriem verejného školstva (zlínske pokusné školstvo). Zriadením nemocnice v Zlíne položil základy modernej starostlivosti v meste a regióne. Presadzovaním projektov diaľkovej železničnej, leteckej, riečnej a cestnej dopravy mieril k zlepšeniu sústavy komunikácií v rámci zlínskeho regiónu i celého Československa.

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Tomáš Baťa pochádzal z rodiny, ktorá sa po stáročia zaoberala obuvníctvom a prvá zmienka o obuvníkovi Lukášovi Baťovi je z roku 1667.[2] V susedných Želechoviciach sa toto priezvisko vyskytuje už v roku 1644[3] Tomáš, tretie dieťa Antonína Baťu, sa narodil 3. apríla 1876 v Zlíne v Dlhej ulici.[2] Vo veku 8 rokov mu zomrela matka, o dva roky neskôr sa jeho otec rozhodol znovu oženiť a zároveň presťahovať rodinu a živnosť do Uherského Hradišťa. Tomáš tak prešiel do tamojšej školy, kde sa namiesto českého jazyka vyučoval jazyk nemecký.

Prvé remeselnícke krôčiky[upraviť | upraviť zdroj]

Už v ranom veku 12 rokov sa začal zaujímať o remeslo, a to nielen ako topánky vyrábať, ale tiež ako ich čo najlepšie predať. V tom čase už v podstate ovládal všetko, čo mu k živnosti obuvníka postačovalo. V 14. rokoch odišiel mladý Tomáš proti vôli svojho otca do Prostějova, kde pracoval vo firme Fäber, vyrábajúcej obuvnícke stroje. Tam sa veľmi zaujímal o stroje uľahčujúce a zrýchľujúce prácu obuvníkov. Čoskoro však dostal výpoveď, pretože sa jeho zamestnávatelia obávali konkurencie. Tomáš sa vrátil do otcovej dielne, ale po vzájomnej nezhode odišiel bez peňažných prostriedkov do Viedne za svojou sestrou Annou. Tá mu finančne vypomohla a mladý Tomáš začal podnikať na vlastnú päsť vo vlastnej dielni. Jeho horlivosť po zisku bola však vzápätí ukončená neznalosťou tamojšieho trhu. Navyše nemal úradné povolenie vykonávať remeslo, preto sa v sprievode svojho otca vrátil späť do Uherského Hradišťa, kde sa stal obchodníkom.

Podnikateľské začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1894 sa nechali Tomáš, brat Antonín a sestra Anna vyplatiť svojím otcom z rodinného podniku. Od svojej zosnulej matky dostali veno 800 zlatých, s ktorým si v Zlíne založili obuvnícku živnosť, ohlásenú na najstaršieho súrodenca Antonína Baťu ml. Podľa vtedajších noriem nebol totiž Tomáš ešte plnoletý. Pôvodne žiadali o povolenie obuvníckej živnosti v Uherskom Hradišti, kde im mesto zámer prevádzkovať živnosť na výrobu obuvi a vybudovať obuvnícky podnik, nepovolilo. V Zlíne však získali pre svoje podnikanie pochopenie a súhlas na začatie výroby obuvi. Tým mesto odobrilo, bez toho aby o tom radní dopredu vedeli, založenie základov budúceho obuvníckeho komplexu. Súrodenci Baťovci spočiatku vyrábali valašskú prešívanú obuv na symetrickom kopyte. Ide o rovnaký tvar kopytá pre ľavú i pravú nohu a pri jej výrobe využívali predovšetkým prácu domácich robotníkov. Zamestnávali okolo 10 robotníkov, ktorí museli pracovať fixnú pracovnú dobu, za ktorú dostávali pravidelnú týždennú mzdu. Tento spôsob riadenia podniku bol na tú dobu veľmi neobvyklý, ale aj veľmi priekopnícky.

V lete 1895 bol všetok ich majetok zastavený na splátky a zmenky, ktoré už nebolo možné platiť. Začali im hroziť žaloby zo strán veriteľov a kríza priviedla Baťovcov do krachu. Keď Antonín odišiel na vojnu, vedenia podniku sa ujal Tomáš. Pokúsil sa zbaviť dlhov a to spôsobom, ktorý sám opisuje týmito slovami:

"Čoskoro si ma práca podrobila celého. Všetko požehnanie môjho života počalo sa tohto dňa. Pochopil som svoju pochabosť v napodobňovaní lenivých ľudí, či pánov či nepánov. Vykonávaním všetkých robotníckych prác našiel som cesty, ktoré viedli k úspore materiálu aj zjednodušeniu robotníkovej práce... Suroviny nosil som na chrbte z otrokovickej železničnej stanice od polnočného vlaku, desať kilometrov do Zlína. Do rána som s jedným robotníkom narezal materiál a ten ráno vydal robotníkom. Robotníci pracovali vo dne v noci, až bolo dielo hotové. Potom zase robotníci vyspávali a ja som išiel v noci odviezť tovar, doviezť novú surovinu a aj peniaze na výplatu... Sám som nakupoval materiál, sám ho porezal alebo strihal, sám rozdelil medzi robotníkov, sám prijal a prezrel pár po páre, sám vyplatil robotníkov, sám vykonal všetko knihovanie a vyúčtovanie..."

Roky rozkvetu firmy[upraviť | upraviť zdroj]

Typické rodinné domčeky pre zamestnancov Baťových závodov

Do leta 1896 sa Tomáš dlhov zbavil, no čoskoro mala firmu postihnúť ďalšia pohroma. Firma Koditsch a spol., u ktorej mali všetci obuvníci, vrátane Baťovcov, uložené zmenky, skrachovala. Firmu Tomášovho otca to zruinovalo, no Tomáš sa nechcel vzdať. Prišiel s inováciami, ktoré mali túto situáciu vyriešiť. Rozhodol sa začať šiť topánky z plátna, ktoré bolo oveľa lacnejšie a dostupnejšie ako pravá koža. O tzv. "Baťovky" (plátené topánky s koženou podrážkou a elegantnou špičkou z pravej kože) začal byť vďaka reklame obrovský záujem. Výroba sa rozbiehala vo veľkom, preto Baťa v roku 1899 zakúpil v Nemecku prvé šijacie stroje s ručným pohonom.

Anna Baťová, sestra oboch bratov, sa zaslúžila o prosperitu firmy Baťa. Prevzala od bratov ekonomiku firmy a svojím prístupom obmedzila zbytočné plytvanie či nekoncepčné rozhadzovanie získaných finančných prostriedkov. Pôsobila tu do svojho sobáša v roku 1898.

V roku 1897 boli všetky dlhy zaplatené. Po dokončení stavby železničnej trate z Otrokovíc do Vizovíc postavil Tomáš svoju prvú výrobnú budovu, v ktorej v roku 1900 zamestnával až 120 ľudí. Postupom času odkúpil ďalšie pozemky na území mesta Zlín, kde začal rozširovať firemnú infraštruktúru. Tomáš Baťa firmu premenoval k 1. augustu 1900 na verejnú spoločnosť T&A Baťa. Hlavná činnosť bola výroba plátenej a rúnovej obuvi. Firma bola v rozkvete, ale jej spoluzakladateľ a brat Tomáša Antonín Baťa ml. vážne ochorel na tuberkulózu.

Za skúsenosťami do USA[upraviť | upraviť zdroj]

Tomáš Baťa prenechal na čas vedenie podniku svojmu spolupracovníkovi Štěpánkovi a rozhodol sa odísť do Ameriky, získať nové skúsenosti so spôsobmi organizácie práce, výplaty zamestnancov a uskladnenia polotovarov pre výrobu obuvi. Po skoro polročnom pobyte v USA sa vrátil na jar 1905 a do Zlína priviezol nové plány výstavby továrenských budov aj nadšenie pre americký smer managementu. Objednal tiež nové výkonnejšie stroje priamo z USA. Po svojom návrate začal Baťa stupňovať požiadavky na robotníkov: za zle vykonanú prácu im udeľoval pokuty vo forme zrážok zo mzdy. Nepristúpil na požiadavky sociálno-demokraticky orientovanej odborovej organizácie, následkom čoho sa uskutočnil štrajk zamestnancov. Baťa vzniknutú situáciu vyriešil výpoveďami pre všetkých štrajkujúcich a na ich miesto prijal nových, nekvalifikovaných pracovníkov.

Roky v čele firmy[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1908 zomrel ťažko chorý Antonín Baťa a Tomáš tak zostal jediným vlastníkom firmy T&A Baťa, ktorej hlavným cieľom zostávala výroba ľahkých baťovek. V roku 1910 bolo v podniku zamestnaných asi 350 robotníkov, denne sa vyrobilo viac ako 3000 párov topánok. S rastúcim objemom produkcie rástla tiež imigrácia nových pracovných síl, čo vyvolalo problém, kam všetkých robotníkov v Zlíne ubytovať. Preto Baťa začal s výstavbou tzv. Baťových domčekov, popri ktorých vznikli v meste ďalšie budovy, dnes tvoriace charakteristickú architektúru celého mesta. V roku 1912 prešli obuvnícke dielne na výrobu celokoženej obuvi a boli vykonávané opatrenia k prehĺbeniu racionalizácie a intenzifikácie práce. Firma uzatvárala s robotníkmi pracovné zmluvy, podľa ktorých robotníkom, ktorí nedosiahli predpísaný pracovný výkon, účtovala k náhrade tzv. Straty na réžiách. Inak boli robotníci pokutovaní za nedostatočne a zle vykonanú prácu. V tom istom roku sa Tomáš Baťa oženil s dcérou správcu viedenskej dvornej Bibliotéky Máriou Menčíkovou, s ktorého vzťahu sa po dvoch rokoch narodil syn Tomáš.

Vojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Hneď na začiatku prvej svetovej vojny dostala firma zákazku na výrobu 50 000 párov vojenských topánok, tzv. bagandží. Počet pracovníkov aj denný pracovný výkon rýchlo rástli. Stovkám mužov sa pomocou práce v továrni podarilo vyhnúť sa povolávacím rozkazom, pretože firma vyrábala pre rakúsko-uhorskú armádu. K vojnovým pomerom patrilo aj to, že v podniku pracovala skupina ruských vojnových zajatcov. Od roku 1914 do roku 1918 sa počet Baťových zamestnancov zvýšil desaťnásobne. Na konci vojny predstavovala denná výroba takmer 6 000 párov obuvi a odhaduje sa, že polovica armádnych topánok bola práve odtiaľto. Boli zriadené vlastné garbiarne a zakúpené veľkostatky pre zásobovanie drevom a potravinami pre zamestnancov. Vlastnou výrobou surovín firma ušetrila na nákladoch a z rovnakého dôvodu začala otvárať vlastné predajne nielen v Zlíne, ale po celom štáte: v Prahe, v Liberci, vo Viedni, v Plzni a ďalších mestách.

Povojnová kríza[upraviť | upraviť zdroj]

Bezprostredne po skončení vojny bola firma postihnutá odbytovou, výrobnou a finančnou krízou, spôsobenou stratou vojnových dodávok, stagnujúcim zahraničným obchodom a zníženou kúpyschopnosťou obyvateľstva. Na konci roku 1918 začala firma túto krízu riešiť tým, že zriaďovala osobné účty svojim zamestnancom z ich vlastných miezd a vkladov. Tieto kontá bolí úročené 10% úrokovou mierou a nasporené peniaze boli použité ako investície do prevádzkového kapitálu, hoci zamestnanci si po udaní dôvodu mohli tieto účty vybrať. Toto riešenie krízy malo len dočasný účinok, keďže v roku 1919 začali v Baťových závodoch štrajky. Baťa už nemohol tento štrajk potlačiť, tak nechal založiť odborové organizácie, kde si mohli robotníci voliť svojich zástupcov. Kríza vyvrcholila o rok neskôr, kedy došlo k celonárodnému robotníckemu štrajku, čo zapríčinilo vznik KSČ. Továrenské sklady boli zaplnené tovarom, v ňom uložený kapitál sa nehýbal a chýbal, preto sa Tomáš Baťa rozhodol k odvážnemu a dômyselnému kroku. Dvakrát znížil cenu obuvi, čím chcel vypredať sklady. Nakoniec znížil ceny o 50% a mzdy o 40%. Pracovníkom to vykompenzoval tým, že im poskytol určité zľavy (napr. 50% zlacnenie tovaru vo firemnom obchode potravín). Polovičné ceny pôsobili ako magnet na zákazníkov, zásoby sa výborne predávali a Baťa inkasoval defláciou zhodnotené peniaze. Týmto opatrením prerazil krízové ​​zovretie a jeho lacné topánky začali ovládať trh. Štyri písmená BAŤA sa stali všadeprítomným symbolom odvážneho a úspešného podnikania. V roku 1923 mala sieť predajní Baťa už 112 pobočiek. V tom istom roku sa Baťa rozhodol zostaviť svoju kandidátnu listinu vo voľbách do obecného zastupiteľstva s heslom "Chcem pracovať pre všetkých. Bojovať proti biede." Voľby vyhral, ​​získal 17 mandátov z 30 a stal sa starostom.

Plánovité hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Noví robotníci, ktorí do Zlína prichádzali v dvadsiatych rokoch 20. storočia za prácou, boli okamžite prijatí na pracovnú zmluvu do hlavnej výroby, prípadne nastúpili podľa vlastnej špecializácie - stavbári, elektrikári, chemici atď. do ďalších, novo tvoriacich sa prevádzok firmy. Tí najlepší z celého podniku mali možnosť po pracovnej dobe navštevovať Baťovu školu práce na získanie vyššej kvalifikácie, vyššej odbornosti a mohli sa venovať výučbe cudzích jazykov. V tejto škole viselo Baťove heslo: "Nehovor mi, že to nejde - povedz mi, že to nevieš". To všetko viedlo postupne k získavaniu riadiacich a manažérskych funkcií ako v Československu, tak aj v novo zakladaných pobočkách po celom svete.

"Konajme len takú prácu, ktorá slúži verejnosti. Obchod je služba ľudu. Čím dôkladnejšie pochopí obchodník túto pravdu, tým viac bude rozširovať okruh ľudí, ktorí budú stáť o obchodné spojenia."

Baťa sa začal v roku 1919 orientovať na zahraničný obchod a v zahraničí budoval obchodnú sieť predajní. Predával za ceny pod cenovou úrovňou konkurencie, čím ju dokázal likvidovať. Výroba vzrastala, na konci roku 1925 pracovalo v Baťovom koncerne 5 200 zamestnancov. V prvom zostavenom desaťročnom pláne predpovedal dennú výrobu 100 000 párov topánok, ale tento plán bol po roku prekonaný takmer o dvojnásobok. Preto sa začali tvoriť ročné plány, ktoré v sebe zahŕňali plány všetkých oddelení výroby. Tie boli ďalej rozdelené na týždenné plány a tie potom na denné programy. Tak bol na každý deň stanovený presný obrat, ktorý musel byť dosiahnutý.

Samosprávne dielne[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšou revolučnou inováciou bolo vytvorenie hospodárskych jednotiek, ktoré mali vlastný účet ziskov a strát. Tieto samosprávne dielne tvorili základnú bunku celého podniku a v ich čele stál majster, ktorý za všetko niesol zodpovednosť. Každé oddelenie (dielňa), v pravom zmysle slova, kupovalo vo výrobnom procese od predchádzajúceho oddelenia tovar, ktorý po spracovaní zase predávalo nasledujúcemu oddeleniu. Pritom si muselo starostlivo polotovary prekontrolovať a prevziať, pretože zodpovedalo za kvalitu. Tým Baťa ušetril na kontrolóroch, a pritom vyrábal v špičkovej kvalite. Na tento systém nadväzoval systém správnych budov, ktorý fungoval na podobnom princípe.

Systém miezd[upraviť | upraviť zdroj]

Tomáš Baťa užíval štyri základné druhy miezd:

  • Pevná mzda - bola určená technicko-hospodárskym a administratívnym pracovníkom
  • Individuálna úkolová mzda - bola prideľovaná robotníkom na niektorých špeciálnych postoch
  • Kolektívne úkolová mzda - bola určená pre robotníkov v dielňach
  • Mzda účasti na zisku - bola určená pre niektorých vedúcich pracovných úsekov

Vždy na konci roku bola každému zamestnancovi prinesená knižka, do ktorej sa muselo napísať, koľko by si chcel v budúcom roku zarobiť. Baťa vyhlasoval: Ste moji spolupracovníci (výraz robotník nepoužíval) a mojou povinnosťou je, vytvoriť Vám také podmienky, aby ste si tieto peniaze mohli zarobiť.

Baťa bol štvrtým najbohatším človekom v Československu a hoci hospodársky veľmi pozdvihol chudobný kraj a dal ľuďom prácu a vyššiu životnú úroveň, v očiach komunistov bol len kapitalistický vykorisťovateľ. V 30. rokoch robotnícky spevácky súbor "Modré blůzy" spieval: „Copak v této republice, tu si Baťa fouká, však až přijde revoluce, ať se ztratit kouká.“ V revolučných zvratoch sa potom „stratil“ až Jan Antonín Baťa - ten sa po vojne už domov nevrátil, no aj tak dostal na súde v neprítomnosti 15 rokov ťažkého žalára.

Typická je tiež Baťova cena, ktorá skoro vždy končila deviatkou. Jednoducho 999 korún vyzerá opticky lákavejšie ako 1000, pritom ide o rozdiel jednej koruny.

Expanzia podniku[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1926-1928 vzrástol export obuvi a firma Baťa ovládala viac ako polovicu československého vývozu. Vo firme došlo k zavedeniu pásovej výroby, ktorá bola používaná v závodoch Henryho Forda. Produktivita práce vzrástla o 75% a počet zamestnancov o 35%, čistý obrat firmy predstavoval 1,9 miliardy predvojnových korún. Koncom roku 1928 tvorila továreň komplex 30 budov, koncern sa ďalej rozrastal a Baťa podnikal v ďalších sférach hospodárstva (gumárenský, chemický, textilný, drevársky priemysel a mnohé ďalšie). Baťa v roku 1931 vyrábal v Zlíne, Otrokoviciach, Třebíči, Bošanoch a Nových Zámkoch. V roku 1931 sa rodinný podnik zmenil na akciovú spoločnosť so základným imaním 135 mil. korún. Už dlho predtým vznikali dcérske spoločnosti po celom svete, k tomu pribúdali továrne v Nemecku, Anglicku, Holandsku, Poľsku a mnohých ďalších krajinách. Vytvoril celý rad výchovných aj vzdelávacích organizácií (Baťova škola práce), v Zlíne vzniklo vlastné filmové štúdio, ktoré sa zaoberalo natáčaním reklám na obuvnícke výrobky. Neskôr sa zo štúdia stali známe Filmové ateliéry Kudlov.

Tragická smrť[upraviť | upraviť zdroj]

12. júla 1932 Tomáš Baťa zahynul spolu so svojím pilotom Jindřichom Broučkom pri leteckej nehode, keď vo svojom osobnom lietadle Junkers F 13 letel do Švajčiarska, aby sa zúčastnil otvorenia novej pobočky v mestečku Möhlin[4] na brehu Rýna. V tom čase, keď vrcholila veľká hospodárska kríza, mala firma Baťa pobočky už vo viac ako 60 štátoch. Vznik pobočiek v mnohých krajinách, napr. aj v Möhline, bol iniciovaný predovšetkým zvyšovaním dovozných ciel a ochranou miestnych trhov vládnou politikou. Napr. koncern Baťa v Möhline získal pozemky s výmerou 24 hektárov za veľkorysú ponuku 1 franku za meter štvorcový, čo svedčí o renomé českého priemyselníka a tiež o fakte, že na 2800 obyvateľov tunajšej obce pripadalo 100 nezamestnaných. Celý priemyselný areál aj so službami a kolóniou domčekov bol dokončený v 50. rokoch a s výrobou topánok sa tu skončilo až v roku 1990.

Tomáš Baťa do Möhlinu štartoval z firemného letiska v Otrokoviciach, no let bol kvôli hmle o 1 hodinu odložený. Baťa trval na odlete a tak 8 minút pred 6. hodinou ráno lietadlo odštartovalo. Lietadlo spadlo z výšky okolo 20 až 30 m blízkosti továrne na Bahňáku.[5]

1. verzia: pilot pozoroval elektrické vedenie, ktoré prebiehalo nad areálom Bahňák, keď sa mu snažil vyhnúť, zachytil o roh buď papierne, alebo píly.

2. verzia: lietadlo blúdilo v hmle niekoľko minút nad Napajedlou, ale pilot sa nedokázal zorientovať, snáď sa aj pokúsil núdzovo pristáť.

Továrnik Baťa tragicky zahynul cca 15 metrov od ohrady továrne na Bahňáků, pilot Brouček bol nájdený mŕtvy. V rukách ešte zvieral knipel lietadla, akoby chcel do poslednej chvíle zabrániť tragédii.

Tomáš Baťa pred osudnou haváriou lietadla unikol niekoľkokrát úspešne smrti. Prvýkrát v roku 1911 (na dušičky), kedy mal autonehodu (zrazil sa s povozom) pri Malenoviciach a z ktorej pochádzala jazva na pravej strane čela. Operovaný bol vo Viedni. V roku 1917 to bol zápal žíl dolných končatín, kedy ho skoro "usmrtili" kŕčové žily, ktoré si spôsobil dlhým chodením s plnou nošou koží na chrbte v začiatkoch podnikania.

Karel Čapek o Baťovi napísal v Lidových novinách:

„Jiní a povolanější vám v těchto dnech připamatují Tomáše Baťu jako organisátora, dobyvatele a budovatele z nejúspěšnějších; rád bych na něm vyzvedl stránku skromnější, i když bez ní by nebyl tím velkým Baťou. Byl to muž; byl z lidí, kterým se oblíbeným rčením říká muž stoprocentní. Silný a snad trochu bezohledný; a především optimista. Muž naprosto nepodlomený jakoukoli nedůvěrou v sebe; člověk nerozpolcený, který nemele naprázdno, ale silnými zuby překusuje problémy, které leží v linii jeho zájmu. Přetnout gordický uzel je výkon málo subtilní, ale otvírá cestu tomu, kdo se nechce nechat zastavit.“

Na pohrebe Tomáša Baťu predniesol smútočnú reč jeho nevlastný brat a nástupca vo firme Jan Antonín Baťa. Tu je ukážka jeho smútočnej reči:

„Spolupracovníci! Padl… Nejlepší z nás padl, oběť naší práce. Naše velká pracovní rodina ztratila svého zakladatele, budovatele a vůdce. Tělu svého vůdce vzdáváme dnes poslední poctu. Jeho duch však zůstává mezi námi, uprostřed jeho a našeho díla, protože ten duch žije v nás: duch jeho práce, jeho nadšení, jeho obětavost a píle zůstane nám pro věky příkladem. Pracujeme společně na velkém díle. Toto dílo nám odkázal zesnulý Tomáš Baťa ve své závěti…“

Práca v podnikoch Tomáša Baťu vtedy živila tridsať tisíc zamestnancov, firemné továrne a predajne sa rozkladali na štyroch kontinentoch. V Zlíne naproti továrenskému kolosu stálo Náměstí Práce s dvoma obchodnými domami, sociálnym ústavom, hotelom a kinom (najväčší biograf v strednej Európe), skoro hotová bola školská štvrť, pribúdali internáty a pavilóny v nemocnici, mesto lemovali záhradné štvrte s jeden a pol tisícom domčekov pre zamestnancov. Do vedenia firmy sa dostal Tomášov nevlastný brat Jan Antonín Baťa a spolu s Dominikom Čiperom a Hugom Vavrečkom (akcie firmy boli prevedené na Jána A. Baťu a Máriu Baťovú, vdovu po Tomášovi). Rozvoj podnikania pokračoval, rovnako ako budovanie Zlína. Tu vyrástol pamätník Tomáša Baťu - neskôr prestavaný na Dom umenia, Baťov kanál - rozšírenie a predĺženie vodnej cesty až do Otrokovíc s čiastočným využitím aj rieky Moravy (každý deň na stavbe pracovalo okolo 800 robotníkov, práce sa robili ručne, bez použitia mechanizácie), výstavba rodinných domov na Lesnej štvrti atď. Neodmysliteľnou súčasťou Baťovej tradície patrilo aj do tej doby jedinečné, logicky nadväzujúce číslovanie postavených domov tak, ako sa v jednotlivých uliciach postupne dostavovali. Založil sa tým jedinečný a prehľadný systém logistiky aj orientácie. Ďalšia významná stavba Baťov mrakodrap (1938) niesla prívlastok "najvyššej betónovej stavby Európy". Mrakodrap bol správnym a administratívnym centrom podnikov Baťa a po druhej svetovej vojne sa stal administratívnym a riadiacim centrom podnikov Svit. Dnes, po rozsiahlej rekonštrukcii, tu sídli krajský úrad Zlínskeho kraja.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Matričný ​​záznam o narodení a krste
  2. a b JEŘÁBEK, Miroslav. Příběh československého selfmademana. Brno : Matice moravská, 2006. ISBN 80-86488-38-1. S. 469.
  3. Naša reč - Bata, Baťa
  4. Bata Park v Möhlin
  5. Tragický pád Baťovho lietadla

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • JANDÍK, Stanislav. Železní tovaryši: sociologická reportáž o zrození nového věku. Praha : Volná myšlenka, 1938. S. 465.
  • POKLUDA, Zdeněk. Baťovi muži. Zlín : Kovárna VIVA, 2012. ISBN 978-80-260-3389-9. S. 167.
  • Osobnosti - Česko: Ottův slovník. Praha : Ottovo nakladatelství, 2008. ISBN 978-80-7360-796-8. S. 35.
  • TOMEŠ, Josef. Český biografický slovník XX. století I. A–J. Praha : Nakladatelství Paseka, 1999. ISBN 80-7185-245-7. S. 56–57.
  • VOŠAHLÍKOVÁ, Pavla. Biografický slovník českých zemí: 3. zošit: Bas–Bend. Praha : Libri, 2005. ISBN 80-7277-287-2. S. 273–274.
  • Bohumil Lehár: Dejiny Baťovho koncernu, Štátne nakl. politickej literatúry, Praha 1960
  • Miroslav Ivanov: Sága o živote a smrti Jána Baťu a jeho brata Tomáša, nakl. Lipa, Vizovice 1998
  • Eva Dvořáková: Batismus a Bátovce, Krajské nakl. Gottwaldov, Gottwaldov 1960
  • Josef Vaňhara: Príbeh jedného muža a jedného mesta, vlastné vydanie, Zlín
  • Milan Zelený: Cesty k úspechu - trvalé hodnoty sústavy Baťa, nakl. Cintamani, ISBN 80-239-8233-8

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tomáš Baťa na českej Wikipédii.