Turzovsko-fuggerovská spoločnosť

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Turzov dom na dnešnom Námestí SNP v Banskej Bystrici, v rokoch 1495 – 1548 sídlo Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti

Turzovsko-fuggerovská spoločnosť[1] je slovenský názov spoločnosti, ktorá vznikla podpísaním predbežnej zmluvy 15. novembra 1494 a zakladacej zmluvy 16. marca 1495, na základe ktorých vytvorili Turzovci a Fuggerovci banskobystrickú podnikateľskú spoločnosť (Saigerhandelsgesellschaft), ktorá sa najprv nazývala Fuggerovsko-turzovská spoločnosť (Fugger-Thurzo-Gesellschaft alebo Fugger-Thurzo-Handelsgesellschaft[2]) neskôr Uhorská mediarska obchodná spoločnosť (Ungarischer Kupferhandel). Turzovsko-fuggerovská spoločnosť už v roku 1500 patrila medzi najväčšie európske obchodné spoločnosti.[3] V časoch najväčšieho rozmachu vybudovala podnik, ktorý patril medzi najdokonalejšie v Európe. V 16. a 17. storočí bola táto spoločnosť najväčším svetovým výrobcom medi. Vyrábali viac ako tisíc ton medi ročne a k tomu ešte priemerne dve tony striebra. Vo svojom najväčšom rozkvete spracovávali 40 % svetovej produkcie medenej rudy[4], čo spolu predstavovalo 125 000 ton medi. Thurzovsko-fuggerovský mediarsky komplex prispel k kontaktom stredoslovenských banských miest s vyspelými krajinami Európy a to napriek tomu, že Fugerovci v roku 1546 definitívne z podniku odišli, po tom čo Turzovci boli z neho vytlačení už na začiatku 16. storočia. Priemyselný závod Medený hámor na spracovanie rudy a výrobu medených výrobkov, ktorý bol od začiatku súčasťou tohto podniku skončil výrobu v roku 1991 a hrozí mu fyzický zánik.[4]

Vznik a rozvoj[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1495 založil v Banskej Bystrice spišský obchodník (rodom z Betlanoviec), narodený v Levoči Ján Turzo (* 1437 – † 1508) šplajsovaciu medenú hutu a hámor a skoncentroval produkciu medi a striebra[5] z polymetalických rúd, ktoré obsahovali aj meď. Postupne skúpil alebo prenajal bane v Starých Horách, Pieskoch a Španej Doline. (Vzhľadom na nižší obsah striebra si banskobystrická meď pred zolovňovaním vyžadovala obohatenie počas rafinácie (šplajsovania) v rafinačnej (šplajsovacej, spleiss) peci.)[6] (Kuplovanie (kupelácia, zháňanie) – metalurgické získavanie striebra prostredníctvom olova realizované v plytkých vyhniach.) [6]

V podnikaní sa spojil s nemeckým bankárom Jakubom Fuggerom (* 1459 – † 1525) z Augsburgu, jedným z najbohatších mužov v Európe, ktorý vlastnil bane, huty, lesy a nehnuteľnosti; podporil aj vznik Bratskej baníckej pokladnice.

Obchodovanie s nerastnými surovinami bolo v Nemecku zdokumentované od 15. storočia a to najmä práve pri ťažbe medi a výrobe striebra z rudy medi obsahujúcej striebro, ktorá v stredoveku v Nemecku pochádzala hlavne z regiónu Mansfeld. Na kupeláciu bolo ešte potrebné olovo, drevené uhlie a ďalšie prísady potrebné na tavenie (Seigerung). Tieto obchod bol často financovaný prostredníctvom zmeniek, ktoré boli často vykúpené vo Frankfurte nad Mohanom a Norimbergu.

V roku 1494 – 1496 začal Turzo podnikateľsky prenikať do banskobystrického medeného revíru, postupne sa zmocnil baní v Španej doline, Pieskoch a Starých Horách. Roku 1495 založil šplajsovaciu medenú hutu a hámor v Banskej Bystrici (Medený hámor); skoncentroval produkciu medi a striebra z tejto oblasti. Dve hutnícke centrá boli: Staré Hory 10 pecí a Harmanec 6 pecí.[7]

Spoločnosť si v rámci Európy vydobyla dominantné (monopolné) postavenie na trhu s meďou. Jej pôsobenie zasahovalo aj do Tirolska a Soľnohradska a neskôr presiahla hranice celej strednej Európy. Stala sa aj najväčšou bankou vtedajšieho sveta. Spoločnosť si vybudovala „medené cesty“ chránené pred lúpežníkmi. Najvýznamnejšia viedla do Krakova, kde sa meď prekladala na lode a  po Visle sa dopravovala do Gdanska. Druhá cesta viedla do Tešína, odkiaľ sa meď prepravovala po Odre cez Vroclav až do Štetína. Meď z Karpát a Tirolska sa na lodiach hanzových miest ďalej vyvážala do Hamburgu, Francúzska, Španielska a Portugalska.[8]

Pôsobenie v Banskej Bystrici[upraviť | upraviť zdroj]

Vyčerpávajúca práca a nedostatočné hygienické podmienky sa odrážali na zdravotnom stave baníkov a hutníkov. Fuggerovci preto v roku 1496 priviedli do Banskej Bystrice nimi plateného lekára. Pre spoločnosť pracovali mnohí banskí odborníci – faktori, desiatky špecializovaných remeselníkov a veľa banských robotníkov.

V rokoch 15211529 bol v službách aj Ján Dernschwam, ktorý sa vypracoval na významnú osobnosť slovenského baníctva 16. storočia. Turzovsko-fuggerovská mediarska spoločnosť kúpila v Banskej Bystrici štyri domy na hlavnom námestí: Oberhaus (horný dom), na mieste ktorého dnes stojí Katedrála sv. Františka Xaverského (vtedajší kapitulský kostol), Unterhaus (dolný dom) známy ako Kammerhof, ktorý v rokoch 19131914 dôkladne prestavali s priechodom na terajšiu Národnú ulicu, Mittelhaus (stredný dom), dodnes nazývaný Turzov dom, v ktorom sídli Stredoslovenské múzeum.

Vlastnili aj Stürtzerov dom, ktorý stál na mieste dnešného biskupského sídla. Po smrti Jána Turza prevzal vedenie jeho syn Juraj. Banskobystrický magistrát viedol s mediarskou spoločnosťou dlhodobý spor o porušovaní mestských výsad. Mesto síce prvý spor prehralo, no v nasledujúcom spore svoje práva už dokázalo potvrdiť. Po Jurajovom odchode do Nemecka nastúpili na jeho miesto bratia Alexej a Ján Turzo ml. V roku 1523 sa skončilo obdobie prenájmu kremnickej banskej a mincovej komory, krajina bola v hospodárskom rozvrate, spôsobenom aj zavedením menej hodnotnej drobnej mince moneta nova (1521) so zníženým obsahom striebra. V Banskej Bystrici a okolí vypukla séria vzbúr, ktoré prerástli do otvoreného povstania. Upokojenie sa nedostavilo ani po skonfiškovaní mediarskej spoločnosti a po zatknutí jej domácich „konateľov“ vrátane Alexeja Turzu (* 1490 – † 1543). Začiatkom 16. storočia bola spoločnosť skonfiškovaná, konatelia zatknutí a Ungarische Handel dostali do prenájmu Fuggerovci, ktorí Bystricu navštívil len raz v roku 1538.

Koniec podnikania[upraviť | upraviť zdroj]

Turzo sa v roku 1498 stal komorským grófom Kremnice - získal do prenájmu mincovňu za 14 000 zlatých ročne. V roku 1521 došlo k povstaniu baníkov a spory vyvrcholili v roku 1526 vraj aj vďaka razbe nehodnotných mincí v mincovni v Kremnici. [7]

Turzovci z podnikateľskej hry vypadli. Nevieme, či dobrovoľne, či ich odmietla fuggerovská strana.[5] Podstatné je, že 15. apríla 1526 s Ľudovítom II podpísali nájomnú zmluvu na mediarsky podnik len A. Fugger. Podnik mal v prenájme do roku 1546 odvtedy ho spravoval erár.[7]

Alexej Turzo po prepustení z väzenia začal zmätky naprávať vo funkcii kráľovského pokladníka. Kráľ Ferdinand I. ho čoskoro odškodnil – stal sa kráľovským miestodržiteľom. Turecké nebezpečenstvo a politické pomery spôsobili, že Fuggerovci z mesta v roku 1546 definitívne odišli. Pri vyrovnávaní účtov mali smolu. Veľa listín zhorelo pri požiari mesta v roku 1500, iné boli vystavené iba na Turzovcov. Po päťdesiatročnom hospodárení bola fuggerovská firma odškodnená za celý majetok mediarskej spoločnosti iba sumou 3 915 zlatých a 16 denárov. Kým Turzovci pobudli v Banskej Bystrici viackrát, z Fuggerovcov mesto navštívil v roku 1538 iba jeden reprezentant – Ján Jakub Fugger.[5]

Čistý zisk Fuggerovcov a Turzovcov z banskobystrického medeno-rudného revíru predstavoval v rokoch 14951546 vyše dva a pol milióna zlatých. V uvedenom období sa Banská Bystrica stala križovatkou duchovného a technického života. Turzovsko-fuggerovský mediarsky komplex prispel k mimoriadne čulým obchodným a spoločenským kontaktom stredoslovenských banských miest s Nemeckom, Českom, Poľskom, Sliezskom, a ďalšími vyspelými krajinami Európy.

Produkcia[upraviť | upraviť zdroj]

Produkcia medi a striebra Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti[7]
obdobie meď v t. ročný priemer v t. striebro v kg ročný priemer v kg celkový zisk v zlatých
1494 – 1526 49 453,5 1 545,5 82 598 2 581 868 916
1526 – 1539 16 153,5 1 242,5 27 527 2 117 1 297 192
1541 – 1545 6 587,5 1 089,0 9 095 1 516 1 063 768

V období svojho najväčšieho rozmachu bola slovenská meď resp. medená ruda (90 % medenej rudy sa vyvážalo na spracovanie do Krakova vďaka nižším daniam a následne sa meď vozila naspať na Slovensko na spracovanie, vyvážaná do celého sveta, napr. do Číny, Indie a takmer všetkých európskych krajín. V období medzi 16. a 17. storočím spoločnosť vyprodukovala 125 000 ton medi, čo nedokázal nikto iný na svete. Kvalitu bystrických hutníkov dokázala aj súťaž, ktorú nariadil panovník Ferdinand III. v roku 1633. Súťažili medzi sebou hutníci z Banskej Bystrice a Tirolska. Banskobystrickí robotníci vyrobili za rovnakých podmienok a pri polovičnej spotrebe paliva viac ako dvojnásobok medi.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Fuggerovci. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2005. 698 s. ISBN 80-224-0847-6. Zväzok 4. (Eh – Gala), s. 632.
  2. Der Kaufmann Johann Thurzo (1437 – 1508) [online]. Karpatenblatt, 2018-04-30, [cit. 2020-10-14]. Dostupné online. (po nemecky)
  3. Chriutschen Bergbaus. Band 1: Der al ISBN 978-3-402-12900-5, S. 254–255, 269, 317, 321, 496–497. – Ian Blanchard: International Lead Production and Trade in the „Age of the Saigerprozess“ 1460–1560 (= Zeitschrift für Unternehmensgeschichte. Beiheft 85, ISSN 0342-3956). Steiner, Stuttgart 1994, ISBN 3-515-06461-3, S. 15–74.
  4. a b V Banskej Bystrici si Železný hámor zbúrali, Medený má ešte šancu [online]. TERAZ.sk, 2018-07-20, [cit. 2020-10-15]. Dostupné online.
  5. a b c PAMATIHODNOSTI.SK. Thurzovsko-Fuggerovská mediarska spoločnosť [online]. pamatihodnosti.sk, [cit. 2020-10-14]. Dostupné online.
  6. a b PETRÍK, Jozef. HISTÓRIA HUTNÍCTVA, Učebný text pre poslucháčov Hutníckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach [online]. [Cit. 2020-10-14]. Dostupné online.
  7. a b c d Thurzovsko-Fuggerovská spoločnosť. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok VI. T – Ž. Bratislava : Veda, 1982. 776 s. S. 76.
  8. FILIPOW, Krzysztof. Tažba medi v Uhorsku a Poľsku a jej využitie na razbu mincí in BANÍCTVO A MINCOVNÍCTVO V DEJINÁCH SLOVENSKA (Zborník príspevkov z medzinárodného numizmatického seminára) [online]. Kremnica: Národná banka Slovenska – Múzeum mincí a medailí Kremnica, 2013, [cit. 2020-10-15]. Dostupné online.