Valedikcia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Valedikcia (z lat. valedicere – rozlúčiť sa, dať zbohom) je zastaraný výraz pre rozlúčkovú reč pri pohrebe,[1][2] koncipovanú spravidla vo veršovanej podobe.[3] Valedikcia taktiež môže byť rozlúčkovou rečou vo všeobecnosti, napr. pri lúčení sa s úradom. Táto tradícia je známa z Banskej Bystrice, kde pri poslednom zasadnutí mestskej rady, ktoré sa konalo na Silvestra, richtár predniesol ročné vyúčtovanie a slávnostnú rozlúčkovú reč pri príležitosti vzdania sa richtárskeho úradu (nový richtár bol zvolený na Nový rok). Obzvlášť hodnotné valedikcie boli následne zapísané do mestských protokolov.[4]

Valedikcia žánrovo patrí k príležitostnej poézii alebo próze.

Príklady[upraviť | upraviť zdroj]

Historické pramene[upraviť | upraviť zdroj]

Valedikcia ako pohrebná reč[upraviť | upraviť zdroj]

V tlačenej podobe sa zachovala baroková (veršovaná) valedikcia datovaná do 4. decembra 1700, ako rozlúčka za zosnulou Katarínou Ujfalušiovou (Ujfalussi) rod. Révaiovou pri pohrebe na Sklabinskom hrade, ktorej autorkou je jej dcéra Alžbeta. Dielo je zložené v kultivovanej predspisovnej slovenčine a bolo následne vydané vlastným nákladom u žilinského kníhtlačiara Jána Dádana (mladšieho) pod názvom: Srdečné a welmi žalostiwé Slzy, NAD Wysoce Vrozené a Welikomožné Panj P. UJFALUSSI KATARINY, z DEVEK UJFALU, Wysoce Vrozeného a Welikomožného Pána Někdy Pána REWAY IMRICHA Sláwné Turčanské Stolice Dedičného Hlawnjho Isspána pozustalé Wdowy w Krystu Pánu odpočjwagjcym Tělem : Od Gedinké Samotné a Zarmucené Dcery Wysoce Vrozené a Welikomožné Panj P. ELIZABETY REWAY Wysoce Vrozeného a Welikomožného Pána PETRÖCZY ISTVANA, vpřimné Manželky z přebolestným Stawu sweho žaľostného oplakáwánjm w čas Pohřebowánj na Zámku Sklabinském.[5] Podľa literárneho vedca Ruda Brťána sa toto dielo stalo „dokladom slovenskosti tučianskej veľkomožnej barónskej a grófskej šľachty, ktorá siahala okrem latinčinynemčiny najmä po maďarčine.“[6] Tlač je uložená v Čaplovičovej knižniciDolnom Kubíne (č. 2564). Vydané tiež v maďarčine v roku 1703 v Debrecíne.[7]

Valedikcia za úradom[upraviť | upraviť zdroj]

Richtár Banskej Bystrice Melchior Smrtník je autorom dvoch písomne zaznamenaných valedikcií za richtárskym úradom. Prvou je valedikcia z roku 1687, ktorej rukopis je uložený v Štátnom okresnom archíve v Banskej Bystrici.[8]

Druhá valedikcia bola prednesená a do mestských protokolov zapísaná posmrtne, pretože 61-ročný richtár Smrtník zomrel 8. decembra 1707 po vyčerpávajúcej ceste na snem uhorských stavov v Košiciach, kde bolo hlavným obsahom rokovaní prebiehajúce protihabsburské povstanie Františka II. Rákociho. Všetky úradne písomnosti, medzi ktorými sa pravdepodobne nachádzal aj text pripravovanej valedikcie, boli následne prenesené z jeho domu na radnicu. Na poslednom zasadnutí mestskej rady 31. decembra sa v súvislosti s dodržaním tradície odhlasovalo, aby zastupujúci richtár Juraj Weiss predniesol vlastnú valedikciu. Následne pokladničný administrátor Ján Šindler prečítal slovenský text valedikcie zosnulého Smrtníka.[9] Obsahovú stránku Smrtníkovej rozlúčkovej reči popisuje historik a archivár Igor Graus nasledovne: „Smrtník v prejave poukazuje na zlú situáciu svojej vlasti, ktorá od niekdajšieho rozkvetu a lesku klesla do bahna nekonečných vojen a utrpenia. V hľadaní príčin tohto úpadku je nekompromisný a na základe historických prímerov zániku starovekých civilizácií dokazuje, že práve vojny sú ničiteľmi všetkých hodnôt. V odhaľovaní príčin vojnového stavu však už nie je taký brilantný, pretože v súlade s dobovým názorom ho považuje za Boží hnev, trestajúci ľudské hriechy. Autor však napriek týmto konštatovaniam neupadá do pesimistickej skepsy, ale vyjadruje nádej, že už v priebehu budúceho roka (1708) dôjde ku zmene pomerov a vojna konečne skončí.“[10] Text valedikcie bol publikovaný v prílohe ku Grausovmu článku uverejnenému v časopise Slavica Slovaca (1997, roč. 32, č. 1).[11]

Beletria[upraviť | upraviť zdroj]

beletrii valedikciu spomenul napr. Martin Kukučín v poviedke Dies irae, napísanej v rokoch 1892 – 1893, vydanej v roku 1893 v Kníhkupecko-nakladateľskom spolku v Turčianskom Sv. Martine. Dej poviedky sa odohráva v roku 1874, na pozadí cholerovej epidémie v dedine Lomnica.

Pohreb bol veľmi krátky, ale zato dojemný. Kňaz povedal krátku reč, zaspievala sa pieseň a truhla sa pustila do jamy. Ľudia šomrali nad takým náhlením, ale najväčšmi pán učiteľ. Mal držať valedikciu, ale tá ešte nie je hotová. Improvizovať nemožno. Čože kázeň! Ale zozbierať samopašné rýmy a poskladať pekne z príkladu. Dáku staršiu na Ondráša pristrihnúť — to tiež ťažko. Ženy vracajú sa sklamané. Úfali sa valedikcii, gazdovali slzy, a tie zostali nepreliate. Nebodaj sa ešte zídu...
– Z 3. kapitoly[12]
Pán učiteľ zvlášte bude zle spať. Prepásol krásnu valedikciu. Aká utešená téma! Či nebol Ďuro druhý Tobiáš? Tento pochovával v mor, Ďuro v choleru. Krásne by sa to dalo rozviesť. Ženy by plakali a naveky spomínali krásny karmen Ďurov. Ale kde teraz valedikcia? Pohreb krátky, ľudu hŕstka. Krásna téma padla s Ďurom do hrobu a pán učiteľ sotva sa s ňou sníme.
– Zo 6. kapitoly[13]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Peciar 1965
  2. Stanček 2001, s. 273
  3. Jónášová 2010, s. 35
  4. Graus 1997, s. 25-26
  5. Pozri: Reway 1700
  6. Kovačka 2010, s. 165
  7. Ludiková 2010, s. 389, poznámka č. 59
  8. Klimová, Némethová a Lauková 2002, s. 178
  9. Graus 1997, s. 27
  10. Graus 1997, s. 28
  11. Pozri: Graus 1997, s. 28-31
  12. Kukučín 2009a, s. 17
  13. Kukučín 2009b, s. 33

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]