Veľká červená škvrna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Veľká červená škvrna
Záber zo sondy Voyager 1 v skutočných farbách.

Veľká červená škvrna je atmosférický jav v horných vrstvách atmosféry Jupitera. Pozorovali ju už od vynájdenia ďalekohľadov schopných ju rozpoznať, čo znamená, že je staršia ako 300 rokov. V podstate ide o obrovský hurikán – anticyklónu, ale v oveľa väčšom priestorovom a časovom meradle.

Nachádza sa na južnej pologuli Jupitera, približne 22° pod rovníkom. Od severu na juh meria 15 000 km, čo je viac, ako priemer celej Zeme. Vo smere východ-západ sa jej dĺžka mení od 24 000 km do 50 000 km. Okrem rozmerov mení aj farbu, od bledoružovej po tehlovo červenú. Otáča sa v západnom smere (teda proti pohybu hodinových ručičiek), približne raz za týždeň. Jej vznik, pôvod, fyzikálne vysvetlenie a správanie nebolo do súčasnosti spoľahlivo objasnené a pre vedeckú obec je stále veľkou neznámou. Podľa jednej domnienky je spôsobená obrovským ľadovcom z amoniaku, ktorý pláva v mori molekulárneho vodíka, vyčnieva vysoko nad hladinu a narušuje cirkuláciu atmosféry. Aj napriek niekoľkostoročnému trvaniu nejaví búrková oblasť známky toho, že by dochádzalo k jej slabnutiu.

Veľká červená škvrna bola podrobne skúmaná sondami Voyager 1 a 2, ktoré okolo planéty prelietali a neskôr aj Hubbleovým vesmírnym ďalekohľadom, ktorý ju snímal. Pozorovania objavili, že Veľká červená škvrna nie je jediným búrkovým systémom v atmosfére planéty, ale že sa tam nachádza ďalšia červená škvrna a množstvo menších búrkových systémov. Nová červená škvrna je nazývaná Červená škvrna junior.

Veľká červená škrvna má najčastejšie vo viditeľnom spektre červenohnedú farbu, ktorá sa ale môže meniť. Nikto zatiaľ nebol schopný presvedčivo vysvetliť jej farbu. Všeobecne sa ale vedci zhodujú na tom, že vo vnútri škvrny sa vetry pohybujú rýchlosťami až 640 km/h. Jedna teória predpokladá, že tieto vetry vynášajú do vyšších oblastí materiál z nižších vrstiev atmosféry, ktorý je potom v kontakte s ultrafialovým žiarením, ktoré vyvoláva chemické reakcie a prejavujúce sa ako sčervenanie. V atmosfére Jupiteru bol detegovaný plyn, ktorý má laboratórne overené podobné vlastnosti v podobe fosfínu (PH3). Chemickou reakciou sa uvoľňuje fosfor vo forme P4, ktorý má červenú farbu. Okrem tejto teórie existujú aj zložitejšie teórie, ktoré predpokladajú zložitejšie reakcie s viacerými zlúčeninami ako je metán, či čpavok. Ďalšie štúdie predpokladajú sírnu alotropiu.

Poloha Veľkej červenej škvrny sa s časom mení. S periódou 90 dní osciluje okolo strednej jovigrafickej šírky 2 000 km na obidve strany. Pozvoľna sa posúva aj v jovigrafickej dĺžke.

Merania ukázali, že Veľká červená škvrna sa postupne zmenšuje. Jej hlavná os mala v minulom storočí dĺžku 40 000 km, no v súčasnosti má približne polovičný polomer. Priečna os sa takmer nezmenšila. Ak bude skracovanie dlhšej osi pokračovať, okolo roku 2040 nadobudne škvrna kruhový tvar.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]