Victor von Richter
| Victor von Richter | |
.jpg) | |
| Dielo | |
|---|---|
| Polia pôsobnosti | chémia |
| Známy vďaka | Von Richterova reakcia |
| Osobné informácie | |
| Narodenie | 15. apríl 1842 Dobele, Kurlandská gubernia |
| Úmrtie | 8. október 1891 (49 rokov) Vroclav |
| Národnosť | nemecká |
| Odkazy | |
 | Victor von Richter (multimediálne súbory na commons) |
Victor von Richter (* 15. apríl 1841, Dobele, Kurlandská gubernia – † 8. október 1891, Vroclav) bol nemecký chemik.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Victor von Richter bol synom pobaltského nemeckého kazateľa Juliusa Wilhelma Theophila von Richtera (1808 – 1892), ktorý mal najprv zbor v Dobele v Kurónsku v Rusku, v roku 1850 sa presťahoval do hlavného mesta Petrohradu a v roku 1870 sa stal biskupom. Victor von Richter navštevoval St. Annenschule v Petrohrade a študoval najprv fyziku a potom chémiu na Tartuskej univerzita. Po získaní doktorátu v roku 1863 (dizertačná práca: O organických kyselinách s tromi atómami kyslíka) sa zamestnal na Technologickom inštitúte v Petrohrade ako asistent chémie a v roku 1867 tam získal magisterský titul. Od roku 1871 tam vyučoval analytickú chémiu. V roku 1872 získal doktorát na univerzite v Petrohrade Dr. chem. (ruský doktorát). V roku 1872 sa stal profesorom všeobecnej a analytickej chémie na Agronomickom inštitúte v Pulawy. Odmietol ponuku na univerzitu v Kazani. V roku 1872 podnikol zahraničnú cestu, aby doplnil zbierky ústavu a spoznal zahraničné poľnohospodárske ústavy, v roku 1873 bol na Svetovej výstave vo Viedni a na štvrtom zjazde ruských prírodovedcov v Kazani. V roku 1874 sa musel kvôli tuberkulóze vzdať profesúry a odcestoval sa zotavovať do oblastí s miernejšou klímou (Francúzsko, Taliansko, Turecko). Dlhý čas strávil v Bonne, kde sa opäť venoval chémii. V roku 1875 sa stal súkromným lektorom na Vroclavskej univerzite s inauguračnou prednáškou o periodickom systéme prvkov a novoobjavenom prvku gálium (ostatné habilitačné úspechy mu boli upustené). V roku 1879 sa tam stal docentom chémie. Držiteľ stoličky Carl Löwig mal v tom čase už dávno po sedemdesiatke a stratil záujem o prednášky a s tým spojené prispôsobenie sa súčasnému stavu vedy. Najprv dal von Richterovi len vedenie laboratória organickej chémie a dal mu prednášať technickú chémiu. V tejto ťažkej podriadenej pozícii zotrval až do Löwigovej smrti v roku 1890. Ďalšie návrhy, ktoré dostal počas dlhého pobytu v Chemickom inštitúte v Mníchove v rokoch 1882/83, sa mu už nepodarilo presadiť. K tomu sa pridalo opätovné prepuknutie choroby, ktorá ho pravidelne nútila na dlhšie kúpeľné pobyty v Sokołowsku v Sliezsku. V roku 1890 bol ako Friedlaenderov nástupca vymenovaný za riaditeľa Poľnohospodársko-technologického ústavu, ktorý sa stal samostatným ústavom.[1] Zomrel na tuberkulózu. Predtým podnikol dlhšiu cestu do Petrohradu, kde navštívil svojho otca, ktorý sa teraz stal biskupom, Londýn, kde sa zúčastnil stretnutia Britskej asociácie pre pokrok vedy, ktorej bol členom a Nemecko, kde navštívil chemické továrne.
V roku 1887 sa oženil s ovdovenou pani Vogel von Falkenstein (tiež bola ťažko chorá na tuberkulózu a zomrela v roku 1891).
Práca[upraviť | upraviť zdroj]
V odbore organická chémia sa von Richter zaoberal reakciami benzenoidných (aromatických) zlúčenín (výrazne upevnil teóriu arénov Augusta Kekulého a spracoval napr. brómové deriváty benzénu). Objavil von Richterovu reakciu, ktorá bola neskôr pomenovaná po ňom, a syntézu heterocyklu ('Cinnolínový kruh podľa von Richtera)'.[2][3]
Presadil sa aj ako autor učebníc, ktoré boli široko rozšírené v Rusku, Nemecku, Taliansku a USA (existoval aj holandský preklad). Jeho učebnica anorganickej chémie bola prvýkrát vydaná v nemčine v Bonne v roku 1875. Systematicky využíval periodickú tabuľku Mendelejeva a Lothara Meyera a prispel tak k jej šíreniu. V druhom vydaní v roku 1878 (s časťou o kryštalografii) a v treťom v roku 1881 (s časťou o termochémii). Tri ďalšie vydania nasledovali v roku 1889 a Richter knihu aj sám preložil do ruštiny (šesť vydaní v rokoch 1874 až 1887). Snažil sa prezentovať súvislosti a nielen vydať technické kompendium či zbierku receptov a jasne oddeliť hypotézy a abstrakcie od ustálených faktov. Prvé vydanie jeho učebnice organickej chémie nasledovalo v roku 1876. Už v roku 1869 Richter publikoval v správach Nemeckej chemickej spoločnosti, najmä o vývoji v Rusku.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- Chemie der Kohlenstoffverbindungen. Cohen, Bonn, 1. Vydanie 1876, 7. Vydanie / nová úprava. R. Anschütz 1894 Digitalizované vydanie Düsseldorfskej univerzity a štátnej knižnice
- V. v. Richter's Lehrbuch der anorganischen Chemie : mit 90 Holzschnitten u. 1 Spectraltaf. Cohen, Bonn, 1. Vydanie 1875, 8. Vydanie / nová úprava. H. Klinger 1895 Digitalizované vydanie Düsseldorfskej univerzity a štátnej knižnice
- Victor von Richter's Textbook of Anorganic Chemistry. Philadelphia, Blakiston's Sons 1900 (prekladateľ Edgar F. Smith )
- Victor Von Richter's Organic Chemistry; Or, Chemistry of the Carbon Compounds. Philadelphia, Blakiston's Sons 1900
- vydanie v štyroch zväzkoch, 3. Vydanie, Elsevier, New York 1938 až 1947
- Traité de chimie organique. Paríž 1918 Digitalizované vydanie Düsseldorfskej univerzity a štátnej knižnice
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Winfried R. Pötsch, Annelore Fischer und Wolfgang Müller unter Mitarbeit von Heinz Cassebaum: Lexikon bedeutender Chemiker. Bibliographisches Institut, Leipzig 1988, S. 362–363, ISBN 3-323-00185-0.
- ↑ V. v. Richter, Berichte der Deutschen Chemischen Gesellschaft, 16, 677 (1883).
- ↑ Helmut Krauch und Werner Kunz: Reaktionen der Organischen Chemie, 5. Aufl. bearbeitet von W. Kunz und Eberhard Nonnenmacher, Hüthig, Heidelberg, 1976.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Victor von Richter
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Victor von Richter na nemeckej Wikipédii.