Vranje
| Vranje | ||
| Врање | ||
| mesto | ||
 | ||
|
||
| Štát |  Srbsko
| |
|---|---|---|
| Okres | Pčinjský okruh | |
| Nadmorská výška | 487 m n. m. | |
| Súradnice | 42°33′S 21°54′V / 42,55°S 21,9°V | |
| Rozloha | 36,96 km² (3 696 ha) | |
| Obyvateľstvo | 60 485 (2011) | |
| Hustota | 1 636,5 obyv./km² | |
| PSČ | 17500 | |
| Tel. predvoľba | +381(0)17 | |
  Poloha na mape Srbska
| ||
| Webová stránka: vranje.org.rs | ||
| OpenStreetMap: mapa | ||
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | ||
Vranje (srb. Врање) je mesto na juhu Srbska, administratívne centrum Pčinského okruhu. Podľa sčítania z roku 2011 žilo v meste v meste 60 485 ľudí.
Vranje sa nachádza vo Vranskej doline na rieke Vranje, neďaleko sútoku s riekou Južna Morava. Prvýkrát sa spomína v roku 1093, ale až v roku 1207 bolo začlenené do Srbského štátu. Turci dobyli mesto v roku 1455. V čase osmanskej nadvlády bolo mesto na križovatke obchodných ciest zo Srbska do Macedónska a Bulharska, v tom čase bolo známe výrobou zbraní a konope vysokej kvality. Mesto bolo oslobodené od Turkov v roku 1878. Vranje je rodiskom Borisava Starkoviča. Po druhej svetovej vojne sa mesto stalo priemyselným centrom s obuvníckymi, nábytkárskymi a textilnými továrňami.
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Neexistujú žiadne spoľahlivé údaje o tom, kde a kedy bola založená obec, ktorá sa neskôr rozvinula na mesto Vranje. Predpokladá sa, že obec bola založená počas Byzantskej ríše Grékmi a Slovanmi, ktorí sa usadili v tejto oblasti v 6. a 7. storočí. Jedna vec je však jasná: ide o veľmi dôležitú geostrategickú pozíciu, ktorou prechádzali obchodné cesty od nepamäti.
Prvú písomnú zmienku o Vranje nám zanechala Anna Komnéna, byzantská princezná, v jedenástom storočí, keď opísala dobýjanie svojho otca cisára Alexeja I.
Druhá zmienka je z roku 1193, keď veľký župan Srbskej veľkej župy Rašky, Stefan Nemanja, vyhlásil nezávislosť Srbska od Byzancie a k svojmu štátu pripojil aj Vranje. Vranje však vstúpilo do Srbského štátu až v roku 1207, keď Štefan I. Prvokorunovaný prevzal kontrolu nad touto oblasťou.
V prvej polovici 14. storočia sa vojvoda Nikola a jeho synovia presťahovali z Vranjského biskupstva do Maramurešu. Jeden z nich, Bogdan I., so synovcom Štefanom (od roku 1366 - gróf Štefan Rybotický) dobyl v roku 1359 Moldavské kniežatstvo, ktoré predtým patrilo Uhorsku. Bogdan I. sa stal prvým panovníkom Moldavského štátu.
Je zaujímavé, že počas rozpadu stredovekého srbského štátu sa Vranje stalo nezávislým štátom pod vládou cisára Uglišeho, „Pána Vranje, Prešova a Kumanova“. Tento štát existoval až do bitky na Kosovom poli, kedy bolo Vranje začlenené do srbského štátu závislého od Turecka pod vládou Štefana Lazareviča.
Po páde tohto štátu si Turci 14. júna 1445 podmanili Vranje.
V rokoch 1689–1690 bolo mesto okupované rakúskymi vojskami na konci tzv. Veľkej tureckej vojny. Po skončení vojny mnoho pravoslávneho obyvateľstva odišlo ďalej na sever v rámci tzv. sťahovania Srbov.
V roku 1844 tu vypuklo tzv. Ašaratské povstanie miestneho tureckého obyvateľstva, ktoré odmietalo reformy prijímané vládou (Vysokou portou) v Istanbule. Tieto reformy mali zlepšiť postavenie pravoslávneho (srbského) obyvateľstva. Výsledkom protestov bol hnev miestnych Turkov voči kresťanskej populácii a jeho ostrakizácia.
31. januára 1878, bolo mesto dobyté srbským vojskom pod velením Jovana Belimarkoviča.
V roku 1883 získalo mesto prvý urbanistický plán. O tri roky neskôr bola do mesta privedená zo severu (z Niša) železničná trať. V roku 1889 bola predĺžená do Skopje.
Na začiatku 20. storočia malo obyvateľstvo asi 12 000 obyvateľov. V tom čase bol v meste osmanský konzulát.
Dňa 4. apríla 1904 mesto postihlo zemetrasenie, ktoré si vyžiadalo veľké materiálne škody. Z celkových 2043 budov bolo zničených alebo vážne poškodených 891, čo predstavovalo celkom 38,7 % všetkých stavieb. Neboli žiadne obete na životoch a len dvaja zranení.
V roku 1919 bol vo Vranje založený prvý futbalový klub s názvom Jedinstvo (Jednota) a následne aj druhý s názvom Sloga (Svornosť). Po druhej svetovej vojne sa názvy oboch klubov zmenili na Hajduk a Građanski. V roku 1920 bola vo Vranje zavedená elektrina.
V priebehu Balkánskych a dvoch svetových vojen bolo Vranje opäť cieľom pokusov o dobytie. Počas prvej balkánskej vojny v roku 1912 sa tu uskutočnila vojenská operácia proti osmanskej armáde pod osobným velením kráľa Petra I. Karadžordževiča. Táto oblasť, najmä v novodobých dejinách bola častým cieľom bulharských výbojov. V prvej svetovej vojne Bulhari obsadili Vranje v noci zo 16. na 17. októbra 1918. Mesto stratilo 514 ľudí na fronte a ďalších 335 osôb bolo popravených v zajatí. Počas druhej svetovej vojny vstúpili Nemci do Vranje 9. apríla 1941, 22. apríla bolo mesto odovzdané pod správu bulharských fašistov. Počas štyroch rokov okupácie bolo v meste zastrelených asi 700 ľudí. V bojoch za oslobodenie mesta sa zúčastnilo 12 000 vojakov. Mesto bolo oslobodené od Bulharov 7. septembra 1944.
V roku 1951 Vranje mierne poničilo zemetrasenie. V roku 1979 bolo mesto administratívne zlúčené s mnohými ďalšími obcami v svojom okolí.
Nárečie[upraviť | upraviť zdroj]
Väčšina obyvateľov hovorí osobitným nárečím srbského jazyka, ktoré bolo výrazne ovplyvnené bulharským a macedónskym jazykom a zároveň obsahuje svoje vlastné jedinečné črty. Väčšina ostatných nositeľov srbského jazyka rozumie vranjskému nárečiu s veľkými ťažkosťami alebo mu vôbec nerozumie.
Slávni rodáci a obyvatelia[upraviť | upraviť zdroj]
- Miroľub Jevtić (nar. 1955) je srbský politológ
- Borisav Stanković (1876–1927) - srbský spisovateľ