Všeobecná deklarácia ľudských práv

Všeobecná deklarácia ľudských práv je deklarácia prijatá Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov (A/RES/217, 10. december 1948), ktorá vymenúva a opisuje základné ľudské práva. Autorom návrhu je John Peters Humphrey z Kanady, s výpomocou Eleanor Rooseveltovej z USA, René Cassina z Francúzska, Zhang Pengchuna z Číny a ďalších. Deklarácia vymenúva základné ľudské práva, akými sú rovnosť ľudí, náboženská sloboda, odmena za vykonanú prácu, právo na odpočinok, právo na bezplatné základné vzdelanie. Potvrdzuje nezrušiteľnosť a nescudziteľnosť práv všetkých členov ľudskej spoločnosti. Sú v nej zahrnuté všetky tri generácie ľudských a občianskych práv.

Všeobecná deklarácia ľudských práv nie je záväzným dokumentom, slúži len ako vzor pre vytvorenie právnych noriem na ochranu ľudských práv.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Všeobecná deklarácia ľudských práv je prvým medzinárodným dokumentom, ktorý chráni ľudské práva. Tvorba deklarácie trvala približne dva roky, pričom oficiálne schválená bola Valným zhromaždením OSN dňa 10. decembra 1948 v Paríži. Jej vznik a konečná podoba boli nepochybne ovplyvnené udalosťami druhej svetovej vojny a obrovským rozsahom nacistických zločinov. Ďalším dôvodom, pre ktorý sa Všeobecná deklarácia ľudských práv stala pre OSN prioritou, bol fakt, že Charta Organizácie Spojených národov, ustanovená v roku 1945, sa iba všeobecne dotýkala témy ľudských práv. Preto sa začali práce na deklarácii, ktorá mala odvtedy strážiť slobodu a česť občanov sveta. Vypracovanie konceptu mal na starosti Kanaďan John Peters Humphrey, pričom veľkú úlohu pri propagácii dokumentu zohrala Eleanor Rooseveltová. V Spojených štátoch bola Deklarácia prijatá jednohlasne. Ďalším krokom bolo oslovenie ostatných členských štátov OSN.

Deklarácia bola prijatá v Paríži dňa 10. decembra 1948, kedy 48 štátov hlasovalo za prijatie dokumentu, zatiaľ čo osem štátov sa hlasovania zdržalo, medzi nimi aj Česko-Slovensko. Najväčším nedostatkom deklarácie bolo to, že bola ustanovená ako rezolúcia, nemala teda právnu povahu. Čo sa týka záväznosti, resp. pôsobnosti, deklarácia má v súčasnosti charakter zvykového práva a nie je záväzným medzinárodným právom, hoci v roku 1966 boli na základe tohto dokumentu prijaté viaceré medzinárodné dokumenty a v nasledujúcich rokoch k nim pribudli ďalšie.

Všeobecná deklarácia ľudských práv obsahuje 30 článkov, ktoré sa týkajú rovnoprávnosti všetkých ľudí, ich nároku na život, slobodu a osobnú bezpečnosť, ich práva na vlastníctvo majetku, na vlastné názory a vyznanie, ako aj práva slobodne sa zúčastňovať na kultúrnom živote spoločnosti. Význam deklarácie spočíva predovšetkým v tom, že je prvým uceleným vyjadrením požiadavky medzinárodnej komunity na vytvorenie zoznamu základných ľudských práv a slobôd, ktoré by boli priznané všetkým ľuďom na celom svete. V preambule sa štáty hlásia k univerzálnemu uznaniu a hlavne dodržiavaniu vymenovaných práv a slobôd.^[1]