Wincenty Kadłubek

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Wincenty Kadłubek
krakovský biskup
Portrét Wincenta Kadłubeka od poľského ilustrátora Aleksandra Lessera
Portrét Wincenta Kadłubeka od poľského ilustrátora Aleksandra Lessera
Štát pôsobenia Poľské kráľovstvo
Funkcie a tituly
biskup krakovský
1208 – 1217
Predchodca Fulko Iwo Odrowąż Nástupca
Biografické údaje
Varianty menalat. Vincentius Cadlubkonis, Vincentius Kadlubek
Narodenie1150/1160
Kargów alebo Karwów
Úmrtie8. marec 1223
Jędrzejów
Svätenia
CirkevLatinská cirkev
Rehoľník
Rehoľacisterciáni
Vstup1218
Biskup
MenovanieInocent III.
Konsekrácia1208
SvätiteľHenryk Kietlicz
Svätec
Blahorečenie18. február 1764
Rím
Klement XIII.
Kanonizácianeprebehla, kanonizačný proces bol započatý v roku 1959
Sviatok9. október
V cirkváchKatolícka cirkev
PatrónSandomierz, Jędrzejów, kielcká a sandomierzska diecéza
Odkazy
Wincenty Kadłubek na catholic-hierarchy.org angl.
Spolupracuj na Commons Wincenty Kadłubek

Bl. Wincenty Kadłubek,[1] O. Cist. [slovenská výslovnosť: Kadvubek] (iné mená: majster Wincenty;[1] * 1150/1160, Kargów[1] alebo Karwów[1][2] – † 8. marec 1223, Jędrzejów) bol poľský katolícky kňaz, biskup, cisterciánsky mních a historik, krakovský biskup v rokoch 1208 – 1217. V roku 1764 bol beautifikovaný. Okrem náboženského významu je známy pre jeho kroniku Chronica Polonorum. Dobovo prevratnou bola aj jeho myšlienka, že nie je hodný byť pri moci ten, kto moc zneužíva a z nej vyplývajúce právo na odpor (ius resistendi).[3]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Wincenty Kadłubek, fragment z obrazu z 18. storočia v kostole cisterciánov v Jędrzejówe

Kadłubek sa narodil do bohatej šľachtickej poľskej rodiny Różycówcov, svoj prídomok získal od poľského historika Jana Długosza.[2]

Po štúdiu na katedrálnej škole v Krakove odišiel v roku 1167 vďaka patronátu Kazimíra II. študovať na univerzitu do Bologny a/alebo Paríža. S najväčšou pravdepodobnosťou študoval právo, filozofiu alebo medicínu, získal titul magistra (majstra). Bol dobrým znalcom rímskeho a kánonického práva.[2]

Po návrate do Poľska v roku 1185 bol Kadłubek notárom a kaplánom na dvore Kazimíra II., a neskôr sa stal Kazimírovým kancelárom. Rozšíril tiež v Poľsku kult svätého Floriána.[2] Po smrti krakovského biskupa Fulka v roku 1207 krakovská kapitula Kadłubka zvolila za nového biskupa a pápež Inocent III. voľbu 28. marca 1208 potvrdil. Kadłubek tak bol prvým biskupom v dejinách poľskej cirkvi, ktorý bol zvolený podľa cirkevných kánonov a nie panujúcim kniežaťom.[2] Konsekrovaný bol gniezdnianskym arcibiskupom Henrykom Kietliczom. Kadlubek ako bývalý spolužiak Inocenta III. svedomito plnil zverené úlohy v cirkvi, výrazne sa zaslúžil o prevedenie často nepopulárnych cirkevných reforiem IV. lateránskeho koncilu v Poľsku (šlo najmä o celibát, nezávislosť Cirkvi od svetskej moci,...) Pripisuje sa mu aj tradícia uctievania večného svetla v Poľsku. Koncilu v Lateráne sa aj zúčastnil. Vďaka jeho diplomatickým schopnostiam sa podarilo uzavrieť mier medzi uhorským kráľom Ondrejom II. a poľským kniežaťom Leškom I. Bielym, ktorí sa sporili o Haličsko.

Počas svojho episkopátu Kadłubek hojne podporoval kláštorný život v Poľsku. V roku 1218 Kadłubek poslal pápežovi Honoriovi III. žiadosť o uvoľnenie z cirkevného úradu a po akceptácii vstúpil do kláštora v Jedrzejowe a stal sa prvým Poliakom, ktorý vstúpil do rehole cisterciánov. V kláštore nasledovne žil až do svojej smrti v roku 1223. Pochovaný bol v chóre kláštorného kotola, neskôr však boli jeho ostatky prenesené a uložené pred hlavným oltárom kláštorného kostola.

V roku 1682 ako prvý inicioval proces Kadłubekovej beautifikácie Ján Sobiesky, podobná požiadavka bola následne v roku 1699 vyslovená aj Generálnou kapitulou rádu v Cîteaux. 18. februára 1764 pápež Klement XIII. na prosbu jedrzejowského opáta Wojciecha Ziemickeho potvrdil kult Wincenta Kadłubeka.[4] V roku 1959 sa začal proces jeho kanonizácie. Niektoré z jeho pozostatkov sa nachádzajú v sandomierzskej katedrále a vo Waweli.[2]

Kronika Chronica Polonorum, prvé knižné vydanie z roku 1612

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Kadłubek je autorom štvorknižnej latinskej kroniky o dejinách Poľska Chronica seu originale regum et principum Poloniae (skrátene Chronica Polonorum).

Prvé tri časti majú podobu dialógu medzi gniezdnianskym arcibiskupom Jánom a krakovským biskupom Matúšom. Prvá časť je legenda, druhá je založená na Gallovej kronike, tretia a štvrtá časť obsahujú Wincentovu osobnú skúsenosť. Podľa niektorých názorov bola kronika napísaná na žiadosť kniežaťa Kazimíra II., iné názory hovoria o kniežati Leškovi. Podľa toho sa aj líši jej datácia do obdobia Kadlubekovho biskupstva, resp. do obdobia jeho rehoľných rokov.[4]

Kronika bola v Poľsku obľúbeným stredovekým literárnym dielom a využívala sa ako univerzitná učebnica.[5] Kadłubekov obraz histórie je však skôr subjektívnejší a emocionálnejší, dielo prezentuje „poľskú národnú kroniku“. Kronika obsahuje príbehy o bojoch Poliakov proti pohanským kmeňom Pomoranov a Jatvingov a o poľských výpravách do Pruska.[1] Vyzdvihuje úlohu cirkvi jej hodnostárov (najmä krakovského biskupa svätého Stanislava). Ako prvý popísal okolnosti smrti biskupa Stanislava, pôvod sporu s kráľom a priebeh jeho vraždy, ako i posmrtné zázraky. Je však predmetom sporov, či sa Kadłubkova rekonštrukcia udalostí zhoduje so skutočnosťou, časť historikov tvrdí, že Kadłubek len písomne sformuloval tradovanú legendu, a prevažná časť historikov v súčasnosti Kadłubeka nepovažuje za dôveryhodného a tvrdí, že si príbeh vymyslel, poprípade prevzal zo života Tomáša Becketa.[6] Do diela vložil aj populárne legendárne príbehy ako príbeh o Krakovi, Wande a drakovi. V texte sa prvý raz objavujú dodnes používané pojmy ako patria (vlasť), res publica (spoločenstvo), či regnum (kráľovstvo).[7]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e Kadłubek, Wincenty. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 7. In – Kalg. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied. [Cit. 2020-04-25]. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-1-3, 978-80-89524-30-3. S. 650.
  2. ↑ a b c d e f Bł. Wincenty Kadłubek (1208 - 1218) [online]. Krakow: Archidiecezja Krakowska, [cit. 2020-04-25]. Dostupné online.
  3. ↑ KADŁUBEK, WINCENTY. In: SANFORD, George. Historical Dictionary of Poland. 2nd Ed. Lanham, Maryland, Oxford : The Scarecrow Press,, 2003. (European Historical Dictionaries; zv. 41.) ISBN 0-8108-2818-9. S. 85.
  4. ↑ a b MERSHMAN, Francis. Vincent Kadlubek. In: Catholic Encyclopedia. Vol. 15. Tournon – Zwirner, Errata. New York : Robert Appleton Company, The Encyclopedia Press, 1913. [Cit. 2020-04-25]. Dostupné online. S. 438 – 439.
  5. ↑ KADŁUBEK, WINCENTY. In: LERSKI, George J. Historical dictionary of Poland, 966-1945. Westport, Connecticut, London : Greenwood Press, 1996. ISBN 0-313-26007-9. S. 235 – 236.
  6. ↑ KUZMOVÁ, Stanislava. Kult svätého Stanislava a Uhorsko [online]. MEDEA – Studia MEDiaevalia Et Antiqua III,, 1999, [cit. 2020-04-25]. S. 53. Dostupné online.
  7. ↑ KÁŠA, Peter. Prehľad stredoeurópskych literatúr od počiatkov po osvietenstvo [online]. Prešovská univerzita v Prešove, 2012, [cit. 2020-04-25]. S. 12. Dostupné online.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Wincenty_Kadłubek&oldid=7730035“