Ornament

Ornament (lat.) - v širšom zmysle akákoľvek dekorácia členiaca stenu, vyplňujúca plochu, zdobiaca nejaký predmet, v užšom zmysle druh výzdoby, jednotlivý motív alebo celý systém určitého výzdobného typu (ornamentika) dekorujúca architektúru, produkt umenia, umeleckého remesla alebo priemyslu. Podľa pôvodu a povahy výzdobných prvkov členíme ornament na geometrický, rastlinný, živočíšny a figurálny. Pre každý umelecký sloh sú charakteristické určité ornamentálne prvky a ich formálne spracovanie. Ornament je vždy spojený s dielom, či už plošným (kresba, maľba, intarzie, mozaika), alebo trojrozmerným (architektúra, sochárstvo, plastické prvky úžitkového umenia), do ktorej štruktúry je začlenený. Podrobuje sa akémukoľvek materiálu - kameňu, slonovine, keramike, kovu, textilu, drevu, koži atď. Materiál aj farba môžu byť pri tom podstatnou významovou zložkou ornamentu. Široká škála dekoratívnych štýlov a motívov bola vytvorená pre využívanie ornamentu napr. pre jeho využívanie v umení vrátane keramiky, nábytku, skulptúrach a textiloch.

Kultúrny odkaz

S rozličnými variáciami ornamentu sa stretávame v rôznych svetových kultúrach, kde sa s ornamentom buď vlastným kultúre, v ktorej vznikol alebo prebratým od nejakej inej vyspelejšej kultúry. Funkcie ornamentu sú historicky podmienené a premenné, pôvodne praktická či významová funkcia sa môže premeniť vo funkciu estetickú. Ornament odráža predstavu sveta a elementárnych síl (svastika - slnko, zalomená línia - blesk), životných prejavov (rytmus ornamentu), projekcie aktívnych postojov ku svetu a k životu. Doteraz je zachytených cez päť tisíc ornamentov, ktoré môžeme podľa rôznych hľadísk a zákonitostí deliť podľa motívov, štruktúry základného tvaru (štvorec, kruh, trojuholník), spôsobu radenia, rytmu, symetrie alebo asymetrie, techniky prevedenia, materiálov a pod. Ornament sprevádza architektonickú a umeleckú tvorbu, v ktorých zaujíma podradené, ale i dominantné postavenie (islamská architektúra a umenie). Variabilnosť ornamentu je zvlášť vysoká v arabskej ornamentike, pomerné malá v antike. Staro Grécka civilizácia vytvorila mnoho foriem ornamentu s rôznymi variáciami od Dórskeho slohu, cez Iónsky sloh až po Korintský sloh. Staroveký Rím potom prebral a adaptoval grécky ornament pre vlastné účely. Presadzuje sa však často pri preberaní ornamentu inou oblasťou, gréckej palmete predchádzal zložitý vývoj od egyptského lotosového ornamentu. Pre antiku bol napr. príznačný [[meander, akant, palmeta, v germánskom a skýtskom umení prevažuje zvierací ornament, v gotike vegetačné lístie, v renesancii kvetinový ornament.

Iné ornamentálne štýly, ktoré majú spojitosť s týmito kultúrami:

• Aztékovia
• Arabská kultúra
• Pompeje
• Byzancia
• Perzská kultúra
• Keltská kultúra
• Čínska kultúra
• Japonská kultúra
• Turecká kultúra
• Indská architektúra
• Stredovek
• Maurovia
• Nemecká renesancia
• Talianska renesancia

Súčasný ornament

Moderná architektúra, založená na eliminovaní ornamentu v prospech čisto funkcionalistickej štruktúry, zanechala architektom vysporiadanie sa s problémom ako vhodne upraviť moderné stavby. Ako riešenie sú tu dva možné smery. Jedným je návrh ornamentálnej architektúry, ktorá je nová a súčasná zároveň. Je to cesta, ktorou sa vybral Frank Lloyd Wright, alebo Antoni Gaudí.Tento štýl Art Nouveau, napriek všetkým jeho výstrednostiam bola vedomá cesta k hľadaniu ornamentu pre architektúru. Radikálnejšia cesta viedla k zavrhnutiu ornamentu ako celku. Tak bolo možné nájsť takéto bez ornamentové objekty vo veciach všedného života a používania. Tento neskorší prístup bol popísaný architektom Adolf Loosom v jeho manifeste z roku 1908 Ornament and Crime, v ktorom popísal nedostatok dekorácie ako znak vyspelej spoločnosti. S prácami Le Corbusiera and Bauhausu v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. Storočia nedostatok respektíve absencia dekorácií vyznel ako charakteristický znak modernej architektúry. V roku 1932 Philip Johnson a Henry-Russell Hitchcock nazvali tento štýl medzinárodným - "International Style". Čo začalo ako vec názoru sa zmenilo na smerodajný štýl. No postupom času sa začal ornament opäť objavovať. V polovici 50-tych rokov, popredný modernisti ako Le Corbusier a Marcel Breuer porušujú vlastné zásady vytváraním výrazovo silných diel. Argument proti ornamentu opäť vyvstáva okolo diskusie o Seagram Building (1959), kde Mies van der Rohe navrhol sériu štrukturálne nepotrebných vertikálnych trámov na povrchu budovy a roku 1984, keď Philip Cortelyou Johnson navrhol budovu AT&T na Manhattane s obložením z ružového granitu a veľkým rozmanite určitým ornamentom ako vrcholom budovy, diskusia o využívaní ornamentu v architektúre bola ukončená. V retrospektíve kritici označujú budovu AT&T ako prvú postmodernistickú stavbu.

Literatúra

• Meyer, Franz Sales, A Handbook of ornament, 1898
• Sankovitch, Anne-Marie (12,1,1998), "Structure/ornament and the modern figuration of architecture", The Art Bulletin, prevydaný 13,11,2007.
• Dolmetsch H., The treasury of ornament, 1898
• Pijoan José, Dejiny umenia 2, 1979
• Pijoan José, Dejiny umenia 2, 1979
• Trojan R., Mráz B., Malý slovník výtvarného umenia, 1987
• Kostov Spiro, A history of architecture settings and rituals, 1985