3 Juno

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
3 Juno Old symbol of Juno Other symbol of Juno
Juno.JPG
Objavenie A
Objaviteľ Karl Ludwig Harding
Dátum objavenia 1. september 1804
Označenie planétok žiadne B
Kategória planétky hlavného pásma (Rodina Juno)
Orbitálne (obehové) vlastnosti C
Epocha 25. november 2005 (JD 2453699,5)
Excentricita (výstrednosť) (e) 0,2583
Veľká polos (a) 399,155 Gm (2,668 AU)
Perihélium (q) 296,03 Gm (1,979 AU)
Afélium (Q) 502,276 Gm (3,358 AU)
Obežná doba (P) 1591,93 d (4,36 a)
Priemerná obežná rýchlosť 17,93 km/s
Uhol sklonu dráhy k ekliptike (i) 12,971°
Dĺžka výstupného uzla (Ω) 170,125°
Argument perihélia (ω) 247,839°
Stredná anomália (M) 7,879°
Fyzikálne vlastnosti
Rozmery 290×240×190 km
Hmotnosť 3,0×1019 kg[1]
Hustota 3,4 g/c
Povrchová gravitácia 0,12 m/s²
Úniková rýchlosť 0,18 km/s
Rotačná perióda 0,3004 d
Spektrálna trieda planétka typu S
Absolútna veľkosť 5,33
Albedo 0,238[2]
Priemerná povrchová teplota ~163 K

3 Juno je v poradí tretia objavená planétka a súčasne je svojimi rozmermi približne siedmym najväčším objektom obiehajúcim medzi dráhami Marsu a Jupitera, teda v oblasti hlavného pásma planétok. Tvorí asi 1,2 % hmotnosti všetkých planétok vo vnútornej časti slnečnej sústavy.

Pôvod mena[upraviť | upraviť zdroj]

Planétka 3 Juno nesie meno rímskej bohyne Juno, najvyššej rímskej bohyne, ochrankyne žien a neskôr celého Ríma, manželky Jupitera.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Planétku objavil na Schröterovej hvezdárni v Lilienthale blízko Brém nemecký astronóm Karl Ludwig Harding 1. septembra 1804, v čase, keď toto observatórium spravoval. Hvezdáreň, založená Schröterom v roku 1782, patrila a bola financovaná britským panovníkom Jurajom III.

Objav predchádzajúcej planétky 2 Pallas a teória, že môže byť úlomkom pôvodnej väčšej planéty, viedli k novému hľadaniu podobných telies v priestore medzi Marsom a Jupiterom. Hľadanie bolo na začiatku úspešné; výsledkom bol práve objav Juno a v roku 1807 bola objavená aj štvrtá planétka 4 Vesta. Na ďalšiu si však astronómovia museli počkať až do roku 1845.

Prakticky až do polovice 19. storočia bola ešte považovaná za planétu a dostala dokonca aj grafický symbol (pozri hore v tabuľke). Ani objav ďalších planétok na tom nič nezmenil. Až v 50. rokoch 19. storočia, keď objavov planétok rýchlo pribúdalo, začala byť spolu s ostatnými podobnými telesami považovaná iba za planétku.

Juno bola vôbec prvou planétkou, pri ktorej bol pozorovaný zákryt hviezdy. 19. februára 1958 preletela pred hviezdou BD +6° 808 (iné označenie SAO 112328) zdanlivej hviezdnej veľkosti 9,2m v súhvezdí Orión a tento jav trvajúci iba 7,2 sekundy pozorovali Per Ake Bjorklund a Svend Aage Müller blízko mesta Malmö vo Švédsku. Z jediného merania sa však nedal určiť ani tvar, ani priemer planétky. To sa podarilo až pri pozorovaní zákrytu hviezdy SAO 144080 (čiže HIP99050), pozorovaného 19. júla 1978 v Izraeli Y. Shefferom a A. Lerrerom, keď boli zistené rozmery približne eliptického priemetu telesa na nebeskú sféru 244 × 221 km. Z celkom 18 miest na území USA bol 11. decembra 1979 pozorovaný zákryt ďalšej hviezdy SAO 115946 (HIP38054). V tomto prípade vyšli zdanlivé rozmery elipsy na 289,6 × 249.5 km. Zákryty 15. júla 1990, 24. mája 2000 a 20. júla 2004 nepriniesli nič nové; určili iba horný limit na najmenší rozmer planétky 195,6 km.

Zatiaľ najdokonalejší prehľad o tvare, rozmeroch a spektrálnych vlastnostiach tohto telesa prinieslo v roku 1996 jeho sledovanie tímom vedcov, vedeným astronómkou Sallie Baliunasovou, historickým dvojapolmetrovým Hookerovým ďalekohľadom na observatóriu na Mt. Wilson, vybaveným adaptívnou optikou.

Opis objektu[upraviť | upraviť zdroj]

Aj keď je Juno relatívne veľkou planétkou a jej albedo je mimoriadne vysoké (pohybuje sa od 0,23 do 0,42), vzhľadom na to, že sa k Zemi môže priblížiť najviac na 1,03 astronomických jednotiek (AU) tj. na 154 mil. km, môže v čase optimálnej opozície dosiahnuť iba zdanlivú hviezdnu veľkosť 7,5m, čo vylučuje možnosť spozorovať ju voľným okom. Stačí však aj malý ďalekohľad, prípadne trieder, aby planétka mohla byť pozorovaná.

Táto planétka rotuje prográdne, t. j. v rovnakom smere, ako obieha okolo Slnka. Jej otočenie okolo osi trvá niečo viac ako 5 hodín.

Stredná povrchová teplota je 163 K, teda -110 °C.

Vzhľad planétky[upraviť | upraviť zdroj]

Zhrnutie všetkých zákrytových pozorovaní vedie k záveru, že ide o veľmi nepravidelné teleso, približne v tvare blížiacom sa trojosému elipsoidu (jeho rozmery sú uvedené v tabuľke vpravo). Jeho povrch zatiaľ nebol pozorovaný dostatočne podrobne na zistenie nejakých rozlíšiteľných útvarov, s výnimkou veľkej tmavšej oblasti s priemerom približne 100 km, ktorá je interpretovaná ako geologicky relatívne mladý impaktný kráter, obklopený vyvrhnutými horninami (ejekta).

Geológia planétky[upraviť | upraviť zdroj]

Na základe spektroskopických meraní patrí do triedy planétok typu S, teda silikátových, ktoré môžu byť zdrojom obyčajných chondritov, meteoritov obsahujúcich železité kremičitanové minerály, ako sú olivíny a pyroxény.

Nepravidelný tvar pripomínajúci zemiak, naznačuje, že gravitačná relaxácia tohto telesa pri jeho vzniku akréciou prebehla iba čiastočne a teleso teda vzhľadom na nedostatočnú hmotnosť nedosiahlo stav izostázy.

Naopak vysoká hustota a mimoriadne vysoké albedo svedčia aspoň o čiastočnej diferenciácii tohto telesa.

Prieskum planétky[upraviť | upraviť zdroj]

Planétka Juno nebola doteraz skúmaná žiadnou kozmickou sondou a ani sa žiadna taká expedícia neplánuje.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]


… | 2 Pallas | 3 Juno | 4 Vesta | …