73P/Schwassmann-Wachmann

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
73P/Schwassmann-Wachmann
C-73P wiki.jpg

Objav
Objaviteľ Arnold Schwassmann
Arno Arthur Wachmann
Dátum objavu 2. máj 1930
Ostatné označenia 1994w, 1990 VIII, 1989d1,
1979 P1, 1979 VIII, 1979g,
1930 VI, 1930 J1, 1930d
Elementy dráhy A
Epocha 2453804,5 (6. marec 2006)
Excentricita (e) 0,693 380
Veľká polos (a) 458,208 794 Gm (3,062 937 AU)
Perihélium (q) 140,495 777 Gm (0,939 156 AU)
Afélium (Q) 775,921 812 Gm (5,186 717 AU)
Doba obehu (P) 1958,0 d (5,3606 a)
Inklinácia (i) 11,390
Posledné perihélium 27. január 2001
Najbližšie perihélium 7. jún 2006

Zoznam kométperiodických a neperiodických

Saturday.PNG Pozri aj Astronomický portál

73P/Schwassmann-Wachmann známa tiež ako Schwassmann-Wachmann 3 alebo SW3 je krátkoperiodická kométa, ktorá sa rozpadla. Objavili ju Arnold Schwassmann a Arno Arthur Wachmann. Prvýkrát bola pozorovaná 2. mája 1930. Jej orbitálna perióda je 5,36 rokov.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Poprvýkrát ju objavili počas pravidelnej prehliadky oblohy s cieľom nájsť nové planétky dvaja nemeckí astronómovia Arnold Schwassmann a Arno Arthur Wachmann 2. mája 1930 na Hamburgskej hvezdárni v Bergedorfu ako difúzny objekt zdanlivej hviezdnej veľkosti 9,5m. Dodatočne bola potom nájdená ešte na snímkach vyhotovených 27. a 29. apríla toho istého roka na hvezdárni v Babelsbergu. Kométa sa v tom čase približovala k Zemi. Najmenšiu vzdialenosť 0,0616 AU (t. j. 9,2 mil. km) dosiahla 31. mája 1930. Naposledy bola pozorovaná 30. augusta. Štvormesačné sledovanie síce umožnilo stanoviť približné parametre dráhy, ale neboli dostatočne presné, aby umožnili jej znovuobjavenie pri ďalšom návrate do blízkosti Zem na prelome rokov 1935 a 1936. Kométa tak bola na dlhú dobu stratená a znovu bola spozorovaná až v roku 1979.

Situáciu skomplikovala aj okolnosť, že v októbri 1953 sa priblížila na 0,9 AU (130 mil. km) k Jupiteru, ktorý svojou gravitáciou veľmi zmenil tvar dráhy. K ďalšiemu priblíženiu k tejto planéte na 0,25 AU (37 mil. km) došlo v novembri 1965. Až použitie počítačov v roku 1973 umožnilo vyhodnotiť dostatočne presne zmeny dráhy tejto kométy a stanoviť, že sa k Zemi znovu priblíží v roku 1974, ale podmienky pre jej pozorovanie nebudú dobré. Ďalší prelet o päť rokov neskôr, v roku 1979, mal však byť veľmi priaznivý.

To sa potvrdilo a dvaja austrálski astronómovia J. Johnston a M. Buhagiar z observatória v Perthe ju skutočne objavili na snímkach vyhotovených 13. augusta 1979. Aj keď v tom roku preletela perihéliom svojej dráhy o 34 dní neskôr, ako bolo predpovedané, charakter dráhy bol dostatočným dôkazom, že ide o stratenú kométu Schwassmann-Wachmann 3.

Pri ďalšom priblížení v rokoch 1985 až 1986 táto kométa nebola pozorovaná, ale v roku 1990, keď sa 17. apríla dostala do vzdialenosti iba 0,3661 AU (55 mil. km), boli podmienky pre jej pozorovanie najlepšie od roku 1930 a astronómovia túto príležitosť plne využili. Ďalší návrat v období 1995 – 1996 nemal byť príliš výhodný, pretože minimálna vzdialenosť od Zeme bola pomerne veľká (1,31 AU, t. j. 196 mil. km), ale kométa pripravila astronómom veľké prekvapenie.

Keď ju 19. augusta 1995 spozoroval japonský astrónom K. Kinoshita ako objekt hviezdnej veľkosti 12,9m, vyzerala ešte celkom podľa očakávania. Od začiatku septembra ju pravidelne pozorovali francúzski astronómovia J. Crovisier, N. Biver, D. Bockelee-Morvan, P. Colom, E. Gerard, L. Jorda a H. Rauer z observatória Paris-Meudon rádioteleskopom v Nancay, ktorí študovali žiarenie radikálu hydroxylu na vlnovej dĺžke 18 cm (1,665 GHz), a náhle 8. septembra zaregistrovali prudké zvýšenie intenzity tohto rádiového žiarenia, ukazujúce na silnú erupciu vodnej pary z jadra kométy. Produkcia radikálov OH vzrástla najmenej dvadsaťnásobne na 2,22 ± 0,22 × 1029 molekúl za sekundu. V tom čase bola kométa skrytá v slnečnej žiare. Keď sa 17. septembra dostatočne vzdialila od Slnka, aby mohla byť vizuálne pozorovaná, zistilo sa, že jej hviezdna veľkosť vzrástla na 8,3m, teda jasnosť stúpla približne 70krát. Táto situácia trvala až do začiatku októbra, keď opäť prudko vzrástla jasnosť kométy. Tretie zjasnenie nastalo 22. októbra, keď dosiahla hviezdnu veľkosť 6,3m. Aj keď sa v tom čase už rýchlo vzďaľovala od Zeme aj od Slnka (perihéliom dráhy prešla 22. septembra 1995), jej jasnosť sa znižovala iba veľmi pomaly. Dej vyvrcholil začiatkom decembra 1995 objavom úlomkov, na ktoré sa kométa rozpadla. Prvé hlásenie o ich pozorovaní v noci z 12. na 13. decembra prišla z hvezdárne v Mníchove a Európskeho južného observatória (ESO) v La Silla. Celkom ich bolo nakoniec pozorovaných päť. Boli označené poradovými písmenami A až E; najjasnejší z nich, úlomok C, je zrejme pozostatkom pôvodného jadra kométy. Výpočet relatívnych dráh úlomkov, ktorý vypočítal astronóm českého pôvodu Zdeněk Sekanina, ukázal, že ich oddelenie od hlavného jadra došlo približne mesiac po prvom zjasnení kométy.

Ďalší návrat do blízkosti Slnka prebehol začiatkom roku 2001. Aj keď pozorovacie podmienky neboli príliš výhodné, vďaka tomu, že bola jasnejšia ako sa predpokladalo, boli pozorované tri z pôvodne objavených úlomkov, a to B, C a E.

V marci 2006 bolo pozorovaných osem úlomkov (B, C, G, H, J, L, M a N).

V apríli 2006 však pokračoval rozpad jadra kométy ďalej. Astronómovia teraz sledujú najmenej 20 úlomkov (B, C, E, G, H, J až P a Q až Y). Jeden z nich, označovaný ako B, zväčšil svoju jasnosť od 2. do 9. apríla 2006 najmenej pätnásťkrát; astronómovia pozorovali dva mohutné prachoplynové výtrysky z tohto zvyšku jadra, čo naznačuje možnosť, že sa v najbližších dňoch opäť rozpadne na viac častí. Objekt sa teraz pohybuje v súhvezdí Pastier (Bootes) a má hviezdnu veľkosť približne 10m a je preto dostupný pozorovaním aj menšími amatérskymi ďalekohľadmi.[1]

Najbližší ďalší prechod tejto kométy perihéliom nastal 7. júna 2006. Ešte pred tým, 13. mája, preleteli zvyšky kométy v blízkosti Zeme, a to úlomok C vo vzdialenosti 11 mil. km, úlomok B 7,7 mil. km a úlomok E 7,6 mil. km.

Rozpad kométy 73P/Schwassmann-Wachmann

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Táto kométa má dobu obehu o niečo dlhšiu, ako 5 1/3 roku (v pripojenej tabuľke sú uvedené súčasné elementy pre najväčší zvyšok jadra, úlomok C), takže sa značne približuje k Zemi každých 16 rokov. Pôvodne astronómovia predpokladali, že priemer jej jadra je približne 1,1 km, najnovšie odhady udávajú hodnoty okolo 1,5 km pred jeho rozpadom v roku 1995. Predpokladané albedo jadra je 0,04, teda je veľmi tmavé.

Začínajúci rozpad jadra naznačuje, že v krátkej dobe zrejme prestane túto kométa existovať a jej jediným pozostatkom bude prúd meteoroidov, ktorý bude obiehať na jej pôvodnej dráhe. Vzhľadom k tomu, že dráha tejto kométy krížia dráhu Zeme a značne sa k nej približuje, čiastočky pochádzajúce z tejto kométy už vytvorili meteorický roj, nazývaný τ Herkulidy, ktorý bol mimoriadne silný v noci z 9. na 10. júna 1930, keď bolo pozorovaných v maxime až 100 meteorov za minútu. Jeho intenzita je veľmi premenlivá; teoreticky mohol byť pozorovaný tiež v rokoch 1914, 1930, 1941, 1946 a 1952, ale o tom neexistujú žiadne záznamy.

Budúcnosť[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2022 majú zvyšky kométy preletieť okolo Zeme vo väčšej blízkosti ako v roku 2006. Preto budú úlomky kométy počas návratu v roku 2006 pozorne sledované, aby mohla byť ich dráha čo najviac spresnená. Aj tak bude neistota v predpovedi pomerne veľká, lebo jadra komét podliehajú nepredvídateľným zmenám dráhy v dôsledku negravitačných (reaktívnych) síl.

Kozmický prieskum[upraviť | upraviť zdroj]

Kométa Schwassmann-Wachmann 3 mala byť v júni 2006 skúmaná zblízka sondou CONTOUR, ktorá však bola v priebehu navádzania na medziplanetárnu dráhu zničená explóziou urýchľovacieho stupňa.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]