Bitka pri Antonove
| Bitka pri Antonove | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Druhej svetovej vojny, pôsobenie Zaisťovacej divízie v Sovietskom zväze | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
.svg){kind=small} Peší prápor II/101 Zaisťovacej divízie
|
.svg){kind=small} Sovietska partizánska brigáda S. M. Kirova
| ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| stot. Jozef Čambalík |
Vladimír Petrovič Jeremov[1]:221 | ||||||||
| Straty | |||||||||
| žiadne | brigáda C. M. Kirova pri strete so ZD: žiadne Celkovo nemecká akcia FEBRUAR: | ||||||||
| Zaisťovacia divízia |
|---|
| Perekalje – Ternova / Charkov – Bjesujevo / Maloduš – Ptič – Lojev – Chojniky – Selezivka – Antonov – Smaľavičy |
Bitka pri Antonove bola poslednou väčšou protipartizánskou akciou Zaisťovacej divízie v zime 1942 / 1943 v rámci nemeckej akcie FEBRUAR. Výsledky akcie nesplnili očakávania nemeckého velenia, partizánska brigáda unikla vďaka dohode so slovenskými jednotkami. Išlo o druhý prípad, kedy stot. Jozef Čambalík pomohol uniknúť veľkej skupine partizánov pred takmer istým zničením.[1]:223 Na druhej strane metódy nemeckých jednotiek aplikované v rámci akcie FEBRUAR viedli k vysokým civilným obetiam.
Predohra[upraviť | upraviť zdroj]
Rozsiahlu protipartizánsku akciu FEBRUAR alebo HORNUNG naplánovalo velenie SS a polície Generálneho okruhu Bielorusko pod vedením brigadenführera SS a generálmajora polície Kurta von Gottberga. Južná časť Generálneho okruhu Bielorusko sa mala úplne vyčistiť od partizánov, pričom sa mali použiť najbrutálnejšie metódy: civilné obyvateľstvo malo byť podobne ako partizáni vyvraždené, dediny vypálené a všetky hospodárske zvieratá a plodiny skonfiškované. Proti partizánom sa mala použiť nová taktika „lov na jarabice“, kde pri obkľučovaní partizánov mala časť okupačných jednotiek postupovať vpred a zatlačiť partizánov na druhú časť jednotiek držiacich pozície.[1]:221 Akcie sa mal zúčastniť aj prápor II/102 Zaisťovacej divízie pod vedením stot. Čambalíka. Úlohou práporu bolo prepátrať oblasť Antonov – Lubeň, nájsť partizánov a zničiť ich tábor. Partizáni mali byť zatlačení na pozície nemeckých žandárov okolo obce Lubeň. V priestore sa nachádzala partizánska brigáda S. M. Kirova. Partizánom sa podarilo zistiť, že majú byť proti nim nasadené slovenské jednotky a prostredníctvom agentky Niny Maksimenkovej odovzdali stot. Čambalíkovi prosbu, aby „nestrieľal na tábor, v ktorom sa nachádza veľa žien a detí“.[1]:221
Bitka[upraviť | upraviť zdroj]
Rozkaz vyraziť a zapojiť sa do akcie prišiel II/102 práporu 6. februára a prápor sa 7. februára po osi Jeľsk – Dobryň – Budki presunul do Antonova, kde prenocoval. 8. februára sa jednotky v dvoch prúdoch presúvali z Antonova na juh na Lubeň a mali pred sebou tlačiť partizánske jednotky do priestoru, kde boli pripravení nemeckí žandári. Akcia prebiehala v zasneženej krajine, čo umožňovalo stopovať partizánske jednotky. Partizánsky tábor sa nedal neobjaviť, no partizánov zachránila dohoda so stot. Čambalíkom. Slovenské ťažké zbrane (horské kanóny, KPÚV a mínomety) spustili paľbu do lesa v okolí Muchojedy asi 3 km od partizánskeho tábora. Paľba nezabila žiadneho člena partizánskej brigády C. M. Kirova. Po zinscenovaní boja prápor II/102 postupoval ďalej na Lubeň, kde prenocoval a nasledujúci deň sa vrátil do svojich posádok.[1]:222-223
Dohra[upraviť | upraviť zdroj]
Priamo pri stretnutí pri Antonove nedošlo k žiadnym stratám na životoch na ani jednej strane. Policajné útvary SS ale nemilosrdne zahájili vraždenie civilného obyvateľstva v oblasti. Predohrou bola likvidácia židovského geta v Slucku, kde komando SD povraždilo 7. – 8. februára vyše 3000 židov. Partizáni unikli 14. februára aj nemeckým jednotkám, no von Gottberg vydal na ďalší deň rozkaz začať akcie „na upokojenie banditského rajónu“, čo znamenalo ničenie dedín aj s ich obyvateľmi. Na akcii sa podieľali osobitný prápor SS Dirlewanger a ruský prápor SS Družina. Po skončení akcie nemecké policajné a SS jednotky nahlásili 2219 „banditov“ zabitých v boji, 7378 osôb zabitých pre podozrenie zo spolupráce s partizánmi a 3300 židov.[1]:224 Vypálené boli obce Kopacevičy, Lesnaja, Staryje a Novyja Velikovičy, Dobraja Straža, Zaglinnoje, Vojno a Jamnoje.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g MIČIANIK, Pavel. Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu (1941 – 1944) II. Zaisťovacia divízia a železniční pionieri. 2. vyd. [s.l.] : DALI-BB s.r.o., 2020. ISBN 978-80-8141-235-6.