Bitka pri Perekalje
| Bitka pri Perekalje | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Druhej svetovej vojny, pôsobenie Zaisťovacej divízie v Sovietskom zväze | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
.svg){kind=small} Prápor II/102 Zaisťovacej divízie.svg){kind=small} Policajný prápor 315
|
.svg){kind=small} Sovietski partizáni
| ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| pplk. pech. Michal Lokšík pplk. Rudolf Noskovič mjr. Klaus
|
|||||||||
| Sila | |||||||||
| asi 1000 partizánov 8 ťažkých a 15 ľahkých guľometov[1]:50 | |||||||||
| Straty | |||||||||
| 24 mŕtvych, 25 ranených 7 vojenských a viacero civilných koní 3 poľné kuchyne[1]:50 |
odhadnuté na 250 mŕtvych (prvé hlásenie plk. Kunu 600 mŕtvych) | ||||||||
| Zaisťovacia divízia |
|---|
| Perekalje – Ternova / Charkov – Bjesujevo / Maloduš – Ptič – Lojev – Chojniky – Selezivka – Antonov – Smaľavičy |
Bitka pri Perekalje 13. marca 1942 bol prvý vážnejší stret Zaisťovacej divízie so sovietskymi partizánmi v Bielorusku. Kolóna slovenských vojakov padla počas protipartizánskej operácie do pasce a utrpela značné straty (hoci partizánske straty boli výrazne väčšie). Bitka bola prirovnávaná (aj / najmä kvôli stratám a nerozhodnému výsledku) k bitke pri Lypovci Rýchlej brigády 22. júla 1941.
Predohra[upraviť | upraviť zdroj]
Na začiatku roku 1942 bol na žiadosť nemeckého velenia operačný priestor Zaisťovacej divízie rozšírený na juhovýchod a zaberal viac ako 60 000 km². Na druhej strane bola divízia oslabená odosielaním jednotiek na front pre Rýchlu divíziu (2 guľometné roty, 2 horské kanónové batérie, pešie jednotky), odoslaním delostreleckého pluku 31 na front k nemeckej 6. armáde (toto odoslanie dohodol veliteľ pluku pplk. Karol Pichl bez vedomia slovenského Ministerstva národnej obrany a proti rozkazom ministra gen. Čatloša priamo s nemeckým velením, pluk sa následne zúčastnil bitky pri Ternovej) a striedaním vojakov mobilizačného ročníka 1939. Početný stav divízie bol k 14. februáru 1942 len 5786 mužov.[1]:43
Začiatkom roka 1942 sa začali v oblasti aktivizovať partizánske skupiny. Nemecké velenie vyslalo na štáb Zaisťovacej divízie do Žitomiru inšpekciu s cieľom aktivizovať divíziu v boji proti partizánom. Aby nemusel inšpekciu prijať, veliteľ divízie plk. Pavol Kuna odišiel na „obhliadku“ podriadených jednotiek a inšpekciu nem. generálmajora prijal náčelník štábu divízie pplk. František Urban, ktorý argumentoval nedostatočnou silou divízie a dohodami medzi nemeckým velením a slovenským Ministerstvom národnej obrany. Pplk. František Urban bol následne z funkcie na základe nespokojnosti nemeckého velenia odvolaný a velenie divízie sa podriadilo nemeckým požiadavkám, čo znamenalo zapájanie sa divízie od marca 1942 do protipartizánskych akcií.
Bitka[upraviť | upraviť zdroj]
Začiatkom marca získalo slovenské velenie informácie, že severne od Kapatkievičy sa nachádza asi 1200 partizánov aj s delostreleckou výzbrojou, vrátane plne vyzbrojených a vystrojených vojakov z útvarov Červenej armády rozbitých v roku 1941. Protipartizánsku akciu zahájilo 11. marca nemecké letectvo bombardovaním obce Karpilovka (dnes Akciabrski), kde sa predpokladal hlavný stan partizánskeho oddielu. 12. marca vyrazil z Kapatkievičy II/102 prápor Zaisťovacej divízie na 230 saniach prenajatých od civilistov a večer prenocoval v obci Katka. 13. marca vyrazil prápor na pochod s cieľom stretnúť sa pri obci Perekalje s nemeckým policajným práporom 315 (mjr. Klaus) a spoločne mali zaútočiť na Karpilovku. Prápor bol pri pochode roztiahnutý na dĺžku 3 km. Keď predvoj práporu (čata roty 5/102 pod velením por. jazd. Juraja Pavlovského) dorazil do obce Perekalje, dostal sa do partizánskej pasce a začal byť ostreľovaní z domov, zo striech, spoza plotov. Hneď na začiatku boja bol zabitý por. Pavlovský. Spojka stk. Majerčák bežal po pomoc k 6/102 a 7/102 rote, do boja zasiahli aj mínomety a jeden kanón a rota 5/102. Veliteľ 7/102 roty npor. Majer ale situáciu nezvládol a jeho vojaci sa pod paľbou partizánov svojvoľne vrátili na stanovisko veliteľa. Takisto veliteľ roty 5/102 por. Ižo sa pod paľbou nervovo zrútil a prebral sa z bezvedomia až na druhý deň.
Slovenské jednotky roztiahnuté do dlhej kolóny sa dostali okolo obeda do krížovej paľby spredu aj z bokov. Celý pochodový prúd sa dostal do úplného obkľúčenia a musel opustiť svoje trény. Pplk. Rudolf Noskovič sa nervovo zrútil a velenie prevzal veliteľ 8/102 roty npor. Tibor Samo, ktorý začal organizovať ústup k železničnej trati Karpilovka (Akciabrski) - Zalesje a 16:00 obsadili po prestrelke dedinu Zalesje. Pplk. Noskovič odtiaľ vyslal späť do Perekalje por. Jána Niča s niekoľkými vojakmi, aby doviezol ranených. Úloha bola splnená len čiastočne, por. Nič doviezol len 3 ranených a mŕtvolu por. Pavlovského. Viacero vojakov ostalo na bojisku a časť umrela na následky zranení. Prápor následne ustúpil od železničnej trati do obce Ozemlya, kde sa spojil s policajným práporom 315 a prenocoval. Na druhý deň sa prápor presunul do obcí Parečče a Zarečče, kde zostal 3 dni a 20. marca sa vrátil do Kapatkievičy.[1]:47-50
Dohra[upraviť | upraviť zdroj]
Slovenské jednotky utrpeli ťažké straty na bojisku, ďalší vojaci umreli na následky zranení. Zajatí vojaci Michal Kováč a Bartolomej Nikmon sa napokon tiež stali obeťami boja, partizáni ich zrejme popravili. Celkové straty boli 24 mŕtvych, 25 ranených, 7 vojenských a viacero civilných koní, 3 poľné kuchyne, zbrane a asi 120 saní patriacich civilistom pracujúcim pre slovenské jednotky. Straty partizánov boli podľa prvého hlásenia plk. Kunu 600 mužov, išlo zrejme o pozostatky vojenskej jednotky, podľa modrých uniforiem išlo o výsadkárov alebo tankistov. V správe o účasti pešieho pluku 102 na akcii z 10. apríla 1942 sa straty partizánov udávajú 250 mužov. Vysoké slovenské straty idú na vrub správania sa veliteľov, kde sa pplk. Noskovič a por. Ižo nervovo zrútili. Zároveň bol velenia zbavený aj veliteľ nemeckého policajného práporu 315 mjr. Klaus, ktorý sa nedržal dohodnutého plánu postupu a nepodporil napadnutý slovenský prápor. V čase bitky dňa 13. marca bola na veliteľstve Zaisťovacej divízie bujará zábava, čo svedčí malej autorite veliteľa divízie plk. Kunu.[1]:50-51
Zoznam padlých[upraviť | upraviť zdroj]
Vojaci padlí pri Perekalje 13. marca 1942[upraviť | upraviť zdroj]
| Hodnosť | Meno a priezvisko | Dátum nar. | Miesto nar. |
|---|---|---|---|
| slob. | Ján Bero | 12. január 1920 | Ochtiná |
| stk. | Ján Černaj | 22. február 1920 | Vlachovo |
| stk. | Jozef Galica | 13. august 1919 | Bobrovec |
| stk. | Ján Goliáš | 28. november 1920 | Nomcovce |
| stk. | Bartolomej Hadušovský | 10. apríl 1919 | Dobšiná |
| stk. | František Kostráb | 29. september 1919 | Močidlá |
| stk. | Ferdinand Lenárd | 27. január 1918 | Porúbka |
| stk. | Jozef Mazánik | 27. október 1919 | Dobročná |
| stk. | Ján Mehla | 1. júl 1917 | Rožkoviany |
| stk. | Michal Muško | 21. január 1919 | Kežmarok |
| stk. | Viktor Olas | 1. december 1919 | Kraviany |
| por. | Juraj Pavlovský | 3. júl 1918 | Spišská Nová Ves |
| stk. | František Sarňovský | 12. december 1918 | Dedinky |
| stk. | Július Sarvaš | 1. január 1918 | Lukovište |
| stk. | Štefan Slovenčák | 10. marec 1917 | Málinec |
| stk. | Michal Tkáč | 14. august 1919 | Diviatska Nová Ves |
| stk. | Štefan Tomajko | 14. august 1919 | Kraviany |
| stk. | Jozef Virostek | 14. január 1918 | Reľov |
| stk. | František Zoreník | 22. august 1918 | Horná Maríková |
Zomrelí na následky ťažkých zranení[upraviť | upraviť zdroj]
| Hodnosť | Meno a priezvisko | Dátum nar. | Miesto nar. |
|---|---|---|---|
| stk. | Štefan Galičinský | 8. august 1918 | Levoča |
| stk. | Peter Salaj | 31. december 1918 | Veterná Poruba |
| stk. | František Taraba | 23. november 1920 | Lúky pod Makytou |
Popravení partizánmi[upraviť | upraviť zdroj]
| Hodnosť | Meno a priezvisko | Dátum nar. | Miesto nar. |
|---|---|---|---|
| stk. | Michal Kováč | 9. september 1917 | Vlachy |
| stk. | Bartolomej Nikmon | 3.júl 1919 | Bojnice |
Zdroj: [2]:55-58
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e MIČIANIK, Pavel. Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu (1941 - 1944) II. Zaisťovacia divízia a železniční pionieri. 2. vyd. [s.l.] : DALI-BB s.r.o., 2020. ISBN 978-80-8141-235-6.
- ↑ Padli za vlasť, Kalendár slovenského vojska 1943. Bratislava : MNO, 1943.