Prepad pri Bjesujeve a vypálenie Maloduši
| Prepad pri Bjesujeve a vypálenie Maloduši | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Druhej svetovej vojny, pôsobenie Zaisťovacej divízie v Sovietskom zväze | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
.svg){kind=small} peší pluk 102 Zaisťovacej divízie
|
bieloruskí partizáni a civilné obyvateľstvo | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| npor. Ladislav Kleinert por. jazd. Ladislav Donoval por. jazd. Imrich Gaš
|
|||||||||
| Sila | |||||||||
| Prepad pri Bjesujeve: 2 nákladné autá a 11 vojakov Trestná výprava: |
asi 50 partizánov (prepad pri Bjesujeve) | ||||||||
| Straty | |||||||||
| 8 mŕtvych vojakov a 3 ranení (prepad pri Bjesujeve)[1]:87 | 1 mŕtvy partizán (prepad pri Bjesujeve) 15 civilných obetí v Maloduši[1]:87 | ||||||||
| Zaisťovacia divízia |
|---|
| Perekalje – Ternova / Charkov – Bjesujevo / Maloduš – Ptič – Lojev – Chojniky – Selezivka – Antonov – Smaľavičy |
Prepad pri Bjesujeve a vypálenie Maloduši boli udalosti počas pôsobenia 102. pešieho pluku Zaisťovacej divízie v auguste roku 1942 v Bielorusku. Vypálenie obce Maloduš ako odveta za útok na vojakov divízie pri Bjesujeve patrí k najväčším vojnovým zločinom Slovenskej armády v Sovietskom zväze.
Predohra[upraviť | upraviť zdroj]
Úlohou Zaisťovacej divízie v roku 1942 nebolo nasadenie na fronte, ale plnenie zabezpečovacích úloh na rozhraní Žitomirskej oblasti (Ukrajina) a Gomeľskej oblasti (Bielorusko) a od jari 1942 sa dostávala do stretov s partizánmi.
Bitka[upraviť | upraviť zdroj]
Prepad pri Bjesujeve[upraviť | upraviť zdroj]
Dňa 1. augusta 1942 prišiel k 11. rote 102. pešieho pluku v obci Riečica (asi 25 km severne od Maloduše) partizán v nemeckej rovnošate so žiadosťou o 2 autá a 10 vojakov na prevoz proviantu z obce Maloduš. Odvoz zabezpečovali 2 nákladné autá a 11 vojakov pod velením čtk. Mateja Kubáňa. V obci Riečica naložili proviant a na žiadosť diverzanta vzali do vleku aj partizánskym prepadom opustené poškodené nemecké auto, ktoré sa v Riečici nachádzalo. Na spiatočnej ceste asi o 14:00 pri obci Bjesujevo diverzant cestujúci v prvom nákladnom aute zastrelil čtk. Kubáňa. Druhé nákladné auto nemohlo manévrovať kvôli vlečenému nemeckému autu. Autá sa stali terčom paľby asi 50 člennej partizánskej skupiny. Prepad skončil smrťou 8 slovenských vojakov, 1 ďalší bol ranený ťažko a 2 ľahko.[1]:86 Podľa listu jedného z preživších stk. Štefana Horáka Pavlovi Mičianikovi zo dňa 31. augusta 2012 partizáni mŕtvoly nahádzali na auto a zapálili.[1]:86
Trestná výprava a vypálenie obce Maloduš[upraviť | upraviť zdroj]
Hneď na druhý deň 2. augusta 1942 veliteľ 102. pluku pplk. Michal Lokšík nariadil vyslanie trestnej skupiny v sile pešej roty pod velením npor. Ladislava Kleinerta. Výpravu zahájili 2 stíhačky Avia B.534 a 2 pozorovacie lietadlá Letov Š.328, ktoré spozorovali zhlukovanie obyvateľstva v obci Maloduš a hoci mali zaútočiť na inú obec, zaútočili na Maloduš zápalnými bombami a palubnými zbraňami, čím spôsobili požiar obce na viacerých miestach. V dedine neboli partizáni, len miestni obyvatelia zhromažďujúci sa kvôli návšteve kostola.
Pešia rota medzitým na mieste prepadu našla 8 znetvorených mŕtvol slovenských vojakov, 1 zabitého partizána, zákopy a asi 1100 nábojníc.[1]:87 Keď letci hlásili npor. Kleinertovi zapálenie obce Maloduš, pohla sa trestná rota k Maloduši, aj keď npor. Kleinert vedel, že letci mali zaútočiť na inú obec. Keď rota dorazila do Maloduše, obec už horela „asi na 15 miestach“.[1]:87 Npor. Kleinert sa hneď spojil s miestnymi milicionármi, aby zistil, kto z obyvateľov je v spojení s partizánmi.
Požiar v Maloduši nahlásila o akcii neinformovaná nemecká policajná stanica v obci Chvojniki ako prepad obce Maloduš nepriateľskými / sovietskymi lietadlami. Veliteľ Smiešaného priezvedného oddielu (SPO) Zaisťovacej divízie so sídlom v Chvojnikách asi 35 km južne od Maloduše pplk. Jaroslav Kmicikiewič nariadil vyslať do Maloduše asistenčný oddiel s požiarnou striekačkou a 2 obrnenými autami OA vz. 30 (por. jazd. Ladislav Donoval a por. jazd. Imrich Gaš). Keď asistenčný oddiel dorazil na miesto, rozvinul sa do útoku a priblížil k horiacej obci, kde por. Gaš zistil, že vojaci zapaľujúci domy sú z roty npor. Kleinerta. Dedina už horela asi na 20 miestach a npor. Kleinert nechal oddeliť 15 ľudí z rodín, ktoré mali podľa milicionárov mužov u partizánov a nariadil ich zastreliť. Dôstojníci asistenčného oddielu sa snažili odhovoriť npor. Kleinerta od popravy. Por. Gaš, ktorý poznal Kleinerta ešte z čias štúdia na prešovskom gymnáziu, prosil, aby Kleinert od exekúcie upustil. Vidiac priebeh popráv, asistenčný oddiel odišiel z obce, aby nedošlo k „bratovražednému boju“.[1]:86
Dobrovoľníci z radov trestnej výpravy zastrelili 15 civilistov - žien, detí, vrátane matky s dojčaťom v náručí a jednonohého starca.[1]:88 Následne bol dom, kde sa konali popravy, zapálený a starosta obce bol prinútený predniesť prejav k zhromaždeným obyvateľom, aby tento masaker brali ako odstrašujúci príklad pre každého, kto nebude lojálny voči Nemcom.
Dohra[upraviť | upraviť zdroj]
Por. Donoval a por. Gaš po návrate hlásili pplk. Kmicikiewičovi, čoho boli svedkami. Rozzúrený Kmicikiewič prikázal všetkým svojim dôstojníkom podať hlásenie o udalostiach a spolu so svojím hlásením ho poslal veliteľovi divízie plk. Kunovi, kde vyjadril zásadný nesúhlas s postupom trestnej skupiny a požiadal veliteľa divízie, aby obidve hlásenia predložil na MNO, „aby sa vysvetlilo raz a navždy poslanie ZD, že je strážnym oddielom a nie trestnou inkvizíciou so stredovekými spôsobmi“.
Plk. Kuna začal vyšetrovanie a aj keď sa fakty prezentované dôstojníkmi SPO potvrdili, vyšetrovatelia sa pplk. Lokšika zastávali. V oficiálnej odpovedi z 9. augusta plk. Kuna vytýkal pplk. Kmicikiewičovi nedostatok prísnosti pri zákrokoch voči partizánom a nedostatok iniciatívy. Pplk. Kmicikiewič v odpovedi vymenoval 11 protipartizánskych akcií SPO medzi 16. júlom a 11. augustom pričom kritizoval aj postup jednotiek Waffen-SS, ktoré vypaľovaním obcí vlastne rozširovali rady partizánov.
Plk. Kuna nariadil podať na npor. Kleinerta trestné oznámenie, ale 10. augusta bol vo funkcii veliteľa Zaisťovacej divízie vystriedaný plk. Rudolfom Pilfouskom. Ten stiahol trestné oznámenia na npor. Kleinerta. Zároveň však musel riešiť sťažnosti nemeckého gebietskomisára v Bragine na SPO, že slovenskí vojaci podkopávajú boj proti partizánom. Plk. Pilfousek nemecké obvinenia odmietol, no na MNO podal 5. septembra hlásenie, v ktorom sa s kritikou SPO a pplk. Kmicikiewiča stotožnil a príčinu videl v ukrajinskom pôvode pplk. Kmicikiewiča. Samotnému pplk. Kmicikiewičovi adresoval otázku, či pozná Hitlerove rozkazy vykonať v prípade zabitia Nemca alebo spojenca aj „represálie na zdanlivo nevinnom civilnom obyvateľstve“, čím sa stotožnil s neľudským postupom voči civilnému obyvateľstvu.[1]:91
Povojnový súdny proces[upraviť | upraviť zdroj]
Npor. Kleinert bol za svoje skutky po vojne súdený v spoločnom procese s Ferdinandom Čatlošom, Jozefom Turancom a Viliamom Talským a rozsudkom Národného súdu v Bratislave dňa 10. decembra 1947 bol odsúdený na trest smrti. Dňa 16. decembra 1947 bol popravený.[2]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h i j k MIČIANIK, Pavel. Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu (1941 - 1944) II. Zaisťovacia divízia a železniční pionieri. 2. vyd. [s.l.] : DALI-BB s.r.o., 2020. ISBN 978-80-8141-235-6.
- ↑ KAPRÁLIKOVÁ, Silvia. Narodný súd (1910) 1945 1947 (1975) Inventár [online]. Bratislava: Slovenský národný archív, 1995-01-01, [cit. 2023-09-03]. Dostupné online.