Emmerich Kálmán

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Busta Emmericha Kálmána, Siófok
Kálmánova socha v Siófoku

Emmerich Kálmán (maď. Imre Kálmán) (* 24. október 1882, Siófok – † 30. október 1953, Paríž) bol maďarský operetný skladateľ.

Kálmánova mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa do rodiny bohatého obchodníka Károlya Koppsteina. Hospodárska recesia ako aj príliš smelá otcova investícia do divadla či jazdiarne v Siófoku mu však spôsobila v roku 1892 bankrot. Rodina sa presťahovala do Budapešti, zmenila si meno na Kálmán a 6 detí (2 chlapci a 4 dievčatá) museli rodičia rozdeliť medzi príbuzných.

Mladý Emmerich Kálmán mal od malička záujem o hudbu (napr. sa naučil naspamäť spievať celú 2. maďarskú rapsódiu od Franza Liszta). Ako malý chlapec však spadol pri verejnom tanci a odvtedy už nikdy viac nechcel tancovať. Od malička sa učil hre na klavír, kde sa prejavil jeho veľký talent a v roku 1897 vystúpil verejne. Neskôr však dostal bolesti ramena a musel hru prerušiť. Prešiel teda na štúdium kompozície.

Emmerich Kálmán bol súčasťou úspešnej generácie maďarských hudobných skladateľov, ktorí začiatkom 20. storočia študovali na Hudobnej akadémii (Zeneakadémia) v Budapešti pod taktovkou Jána Kösslera. K tejto generácii patrili operetní skladatelia ako napr. Albert Szirmai a Viktor Jacobi, operný skladateľ Béla Bartók a skladateľ národných hudobných piesní Zoltán Kodály. Okrem toho navštevoval na žiadosť svojho otca aj právo na Budapeštianskej univerzite.

Ako absolvent hudobnej akadémie mal v roku 1904 istý úspech na záverečnom koncerte so svojím symfonickým dielom Saturnália, ale jeho dielo bolo v ten večer hrané prvýkrát aj naposledy.

Po absolvovaní práva sa zamestnal u Samuela Bakonyiho. Keď mal zastúpiť štrajkujúcich železničiarov na súde, nestihol si ani preštudovať spis. Na súde pohorel, a bol po dohode prepustený. Podľa dohody mal Bakonyi Kálmánovým rodičom naďalej tvrdiť, že ich syn je stále jeho zamestnanec.

Namiesto práva sa Kálmán zamestnal ako hudobný kritik v novinách „Pesti Napló“, kde ho poznali už od študentských čias. V tom čase skomponoval svoju druhú symfóniu Endre a Johanna, ale nikto o ňu nemal záujem. Vtedy zo žartu poznamenal, že skomponuje operetu. Po tom, čo skomponoval úspešný kuplet pre Sáru Ferák (vtedy najznámejšiu šansonetu v Budapešti) a dopočul sa o veľkých úspechoch Oscara Strausa a Lea Falla, začal sa zaoberať myšlienkami na operetu vážnejšie. V tom mu bol príkladom a pomocou jeho spolužiak a priateľ Viktor Jacobi, ktorý neváhal a operety začal písať ihneď po absolvovaní Hudobnej akadémie.

Kariéra operetného skladateľa[upraviť | upraviť zdroj]

Viedenská vila v ktorej žil Kálmán v rokoch 1934-1938, nachádza sa na Hasenauerstrasse 29.

Ani o jeho prvú operetu Jesenné manévre (maď. Tatárjárás, nem. Ein Herbstmanöver) však maďarské Kráľovské divadlo (Királyszínház) v Budapešti neprejavilo záujem. Vo svojom zúfalstve sa obrátil na riaditeľa v divadle Vígszínház, ktorého dielo veľmi zaujalo a rozhodol sa ho teda uviesť. Toto rozhodnutie bolo rovnako odvážne, ako aj skvelé! Odvážne preto, lebo Vígszínház mal dovtedy na programe iba činohru, a skvelé preto, že opereta slávila veľký úspech. Premiéru mala 22. februára 1908. Úspech si všimol aj Viliam Karczag, riaditeľ v Theater an der Wien. V Budapešti ho sprevádzal Leo Fall, ktorý operetu bez závisti, či rivality odporučil. Stal sa dokonca Kálmánovým dobrým priateľom. Operetu uviedli 21. januára 1909 v upravenej verzii. Mala podobný úspech ako v Budapešti a z Viedne sa dostala do mnohých ďalších svetových divadiel.

Z jeho ďalších úspešných operiet,ktoré už mávali premiéru vo Viedni, sa preslávila najmä Čardášová princezná (nem. Die Csárdásfürstin), ale aj iné, napr. Grófka Marica (nem. Gräfin Maritza) alebo Cirkusová princezná (nem. Die Zirkusprinzessin).

Vo svojich operetách plne využíval maďarské čardášové hudobné motívy ktoré vhodne skĺbil s Viedenskou operetnou tradíciou.

V roku 1938 musel Kálmán kvôli svojmu židovskému pôvodu opustiť Viedeň. Za výdatnej pomoci Miklósa Horthyho odišiel cez Švajčiarsko do Paríža. Potom keď hrozil vpád nemcov aj do Fracúzska odhodlal sa na cestu, ktorú by inak asi nikdy nepodnikol; do New Yorku v USA, kde bol už vďaka svojim operetám dobre známy. Krátko žil aj v Hollywoode.

Cez vojnu napísal operetu Marinka, ktorá mala síce v USA úspech, ale nedosiahla slávu jeho predošlých diel. V roku 1949 sa nakrátko vrátil do Európy a navštívil aj Viedeň. Potom v roku 1950 sa natrvalo usadil v Paríži, kde o dva roky neskôr zomrel. Jeho posledná opereta Arizona Lady, ktorú dokončil jeho syn Charles, bola uvedená v Berne až po jeho smrti. Pri príležitosti 40. výročia Kálmánovho úmrtia mu mesto Siófok udelilo čestné občianstvo, odhalili mu sochu a zriadili malé múzeum.

Súkromný život[upraviť | upraviť zdroj]

Prvou manželkou Kálmána bola Paula Dvorak, ktorá po ťažkej chorobe zomrela v roku 1928. Jeho druhou manželkou bola chudobná ruská emigrantka Vera Nataša Makinska, ktorá žila v úplnej chudobe vo Viedni a snažila sa presadiť ako herečka. Kálmán sa do nej natoľko zaľúbil, že jej dal prednosť pred vznešenou a vplyvnou (a taktiež mladou a krásnou) Agnesou Esterházy! Láska Kálmána k Vere so svojimi tažkosťami a šťastným rozuzlením je akoby vytrhnutá zo sveta operety. Kto iný mal teda komponovať operety ak nie Kálmán?

Napriek tomu, že Vera bola dosť rozhadzovačná panička, že sa neskôr v USA znova zaľúbila a s Kálmánom rozviedla, možno povedať že to bolo pomerne šťastné manželstvo. Ona totiž - „milá Veruška“ si to neskôr rozmyslela a opäť sa s Kálmánom vzali a tentoraz si ho už asi viac vážila, lebo s ním vydržala až do smrti a aj potom venovala obrovskú energiu v záujme zachovania manželovho kultu.

Zoznam Kálmánových operiet[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]