FC Barcelona

Z Wikipédie

Prejsť na: navigácia, hľadanie

FC Barcelona

Celý názov

Futbol Club Barcelona

Prezývka

Barça
Blaugranas (modro-červení)
Culés

Založený

1899

Štadión

Camp Nou
Barcelona, Španielsko

Kapacita

98,787

Predseda

Head Coach

Liga

2. miesto





Domáce farby





Hosťovské farby

Futbol Club Barcelona známy aj ako Barça je španielsky športový klub v Barcelone. Preslávený je najmä pre jeho futbalové družstvo. Bol založený 29. novembra 1899 skupinou švajčiarov, angličanov a kataláncov vedenou Joanom Gamperom.

Futbal bol v tom čase v týchto zemepisných šírkach do veľkej miery stále neznámou hrou. Gamper si určite nevedel predstaviť rozsah toho, k čomu bude viesť jeho iniciatíva. Po viac ako sto rokoch histórie FC Barcelona, tento klub v každej oblasti pôsobivo dospel a rozvinul sa v niečo, čo je oveľa väčšie ako len obyčajný športový klub. Stal sa tým, čo je veľmi príznačne vyjadrené heslom "Més que un club" (slovensky: Viac ako klub). Tento slogan sa stal skutočnosťou.

Barça sa stala, pre milióny ľudí z celého sveta symbolom ich identity a nielen v športe, ale tiež v spoločenskom a kultúrnom význame. Barca je na celom svete známa svojím záujmom o mnohé záležitosti, v poslednom období je zvlášť spájaná so starostlivosťou o deti, keďže je zmluvne a sponzorsky viazaná s Unicef.

Počas celého viac ako storočia jej existencie zažila chvíle veľkej slávy a bolesti, žiarivé, ako aj menej úspešné obdobia, impozantné víťazstvá, aj pokorujúce prehry. No všetky tieto rozličné okamihy jej pomohli k sebaurčeniu, ako klubu s vlastnou charakteristikou, ktorý je považovaný za jedinečný na svete.

Klub bol zakladajúcim členom La Ligy v roku 1928. Spoločne s Realom Madrid a Athleticom Bilbao sú jediným klubami, ktorý nikdy nezostúpili z Primera División. Barcelona bola tiež prvým víťazom La Ligy. Klub získal v histórií 18 titulov v La Lige, 24-krát vyhral Copa del Rey, 7-krát vyhral Supercopa de España. Dvakrát triumfoval v Lige majstrov, 4-krát v Pohári víťazov pohárov, 3-krát Pohár UEFA a dvakrát získal UEFA Super Cup. FC Barcelona je považovaná za jeden z najúspešnejších španielskych a európskych futbalových klubov.

Hlavným štadiónom je Camp Nou a fanúšikovia FC Barcelona sú známy ako culés, čo znamená zadky. Táto Prezývka vznikla ešte v časoch, keď Barça hrávala svoje zápasy na starom štadióne Les Corts. Chýbali tam totiž sedadlá a tak ľudia sedeli na betónovom plote. Nuž a ak sa vtedy človek pozrel z ulice smerom k štadiónu, videl miesto ľudí len zadky trčiace z plota do ulice.

Počas sezóny 2005-06 bola Barcelona druhým najbohatším klubom na svete s predpokladanými príjamami 259.1 miliónov euro.

Obsah

1 História
2 Úspechy FC Barcelona
- 2.1 Oficiálne
  - 2.1.1 Medzinárodné
  - 2.1.2 Národné
- 2.2 Neoficiálne
3 Historické zápisy – rekordy
4 Štadión
5 Oficiálna hymna
6 Prezdenti klubu
7 Tréneri klubu
8 Súčasná zostava
9 Externé odkazy

[upraviť] História

[upraviť] Začiatky (1899-1908)

Inzerát v novinách Los Deportes

Za založením klubu stál Švajčiar Joan Gamper. 22. októbra 1899 Gamper nechal v novinách Los Deportes uverejniť inzerát, ktorý poukazoval na jeho snahu vytvoriť futbalový klub v Barcelone. Pre svoje zámery našiel pochopenie u Manuela Solého, majiteľa gymnázia, ktoré nieslo jeho meno. Na tomto gymnáziu sa o niečo neskôr, 29. novembra 1899, uskutočnilo stretnutie, ktorého sa okrem Joana Gampera zúčastnilo ďalších 11 nadšencov futbalu: Walter Wild, Lluís d'Ossó, Bartomeu Terradas, Otto Kunzle, Otto Maier, Enric Ducal, Pere Cabot, Carles Pujol, Josep Llobet, John Parsons a William Parsons. Na tomto stretnutí bolo ohlásené založenie FC Barcelona.

V tomto období sa aj oficiálne schválili typické farby klubu, modrá a granátová (blaugrana). Dodnes je však záhadou prečo má Barça dresy vo svojej modro-granátovej kombinácii. Hoci medzi klubovými historikmi existuje množstvo teórií, nikto z nich nedokázal, že tieto farby boli vybrané z nejakého symbolického dôvodu. Prirodzene najviac týchto teórií sa spája zo založením klubu. Napríklad, niektorí tvrdili, že Barça svoje farby prebrala od svojho zakladateľa Švajčiara J. Gampera, ktorého prvým klubom bol švajčiarsky L´Excelsior, práve s týmito klubovými farbami alebo že tieto farby boli farbami švajčiarskeho kantónu odkiaľ pochádzal jej zakladateľ či, že to boli farby švajčiarskeho mesta Ticino, kde Gamper dlho žil.

Ďalšou rozšírenou, ale nepotvrdenou teóriou je, že zakladatelia svoj výber klubových farieb odvodili od farieb pera, ktoré bolo napoly modré a napoly granátové a ktoré bolo veľmi populárne v tom čase. Sú tiež ďalšie veľmi prozaické domnienky, ako že matka Comamalovcov (bratov, ktorý hrali za klub) pracovala v textilnej fabrike a pre hráčov pripravila prvú sériu dresov. Rozhodla sa, že pekné budú modro-granátové a také i ušila. Dnes vieme, že tieto rôzne teórie nie sú pravdivé, ale či už to bolo tak alebo onak, čím si môžeme byť istí je, že dresy týchto farieb patria medzi najrýchlejšie identifikovateľné v celom futbalovom svete.

V decembri 1899 Barcelona odohrala prvý zápas. Toto stretnutie sa uskutočnilo na prenajatom štadióne Velodromo de la Bonanova. Prvým súperom bolo mužstvo, ktoré bolo zložené z Angličanov žijúcich v Barcelone. Barcelona tento zápas prehrala 0:1. Do konca roka 1899 Barcelona na rovnakom štadióne odohrala ešte ďalšie dva zápasy. Mužstvo výberu Katalánska zdolala na štedrý deň roku 3:1 a o dva dni neskôr, 26. decembra, v reparáte zdolala výsledkom 2:1 tím zložený z Angličanov žijúcich v Barcelone. Prvý zápas mimo Katalánska hráči FC Barcelona odohrali o pol roka s klubom Madrid FC, ktorému Barça podľahla 1:3.

FC Barcelona sa rýchlo stala jedným z najlepších klubov v Katalánsku a v Španielsku. Hrali katalánsky šampionát a aj Copa del Rey. V roku 1902 klub vyhral svoju prvú trofej „Copa Macaya“ a tiež hral svoje prvé finále „Copa del Rey“, keď prehral 2:1 s klubom Vizcaya.

Prvý zápas mimo Španielska odohrala Barcelona 1. mája 1904 na „Stade Olympic“ v Toulouse a vyhrala tam 3:2. S Toulouse nadviazal katalánsky klub dobré vzťahy, čo viedlo k dohode o zorganizovaní ďalšieho priateľského zápasu. Ten sa odohral 26. mája 1904 a Barcelona pokorila Toulouse výsledkom 4:0.

[upraviť] Gamperova éra (1908-1925)

Socha J.Gampera v múzeu FC Barcelona

V roku 1908 sa po prvýkrát stal prezidentom klubu Joan Gamper. Gamper sa ujal svojej úlohy v čase, keď klub nebol práve na výslní. Zatiaľ nedosiahol žiadne mimoriadne úspechy s výnimkou víťazstva v „Campionat de Catalunya“ v roku 1905. Rovnako aj jeho finančný stav bol biedny. Gamper bol za prezidenta klubu zvolený 5-krát, v období rokov 1908 – 1925. Tiež sa mu podarilo dosiahnuť, aby Barça získala svoj prvý vlastný štadión. 14. marca 1909 sa klub presťahoval na štadión Carrer Indústria s kapacitou 6 tisíc miest.

Gamper sa tiež snažil zväčšiť členskú základňu klubu. Jeho úsilím ich mal klub v roku 1922 viac ako 10 000. To prispelo k tomu, že sa klub opäť sťahoval, teraz na štadión Les Corts, ktorý bol otvorený práve v roku 1922. Štadión mal najprv kapacitu 20 000 miest, neskôr bol však rozšírený na impozantných 60 000.

Gamperovi sa podarilo priviesť do klubu Paulina Alcántara, ktorý je doteraz historicky najúspešnejším strelcom klubu s 356 gólmi. V roku 1917 bol vymenovaný za trénera Jack Greenwell. Pod vedením trénera Greenwella hrali takí hráči ako Alcántara, Sagi-Barba, Ricardo Zamora, Josep Samitier, Félix Sesúmaga a Franz Platko. V čase, keď bol Gamper prezidentom, vyhrala Barcelona 11 krát „Campionat de Catalunya“, 6 krát „Copa del Rey“, 4 krát „Coupe de Pyrenées“, čo bolo prvé „zlaté obdobie“ klubu.

[upraviť] Obdobie diktátora Riveru a občianskej vojny (1925-1939)

V polovici dvadsiatych rokov 20. storočia zažila Barça konflikt, ktorý síce mal so športom máločo spoločné, ale poznačil ju na nasledujúce obdobie. Počas zápasu hraného 14. júna 1925 diváci spontánne spievali posmešky proti diktátorskému režimu Riveru. S nariadenia vlády bol pre tento incident na šesť mesiacov zavretý štadión FC Barcelony. Neskôr bol tento trest zmiernený na tri mesiace a prezident klubu Joan Gamper bol donútený k abdikácii. O niečo neskôr v dôsledku osobných a finančných problémov upadol Gamper do depresie, čo ho viedlo 30. júla 1930 k spáchaniu samovraždy.

V Španielsku sa národná liga začala hrať v roku 1929 a hneď prvý titul získala Barcelona. Klub bol vďaka množstvu členov vo veľmi dobrej finančnej situácii. Vďaka tomu mohlo vedenie kúpiť Hectora Scaroneho, útočníka klubu Nacional Montevideo a uruguajskej reprezentácie, s ktorou v roku 1930 získal titul majstra sveta. Tento transfer bol prvým veľkým medzinárodným prestupom v histórii svetového futbalu.

Hoci sa klub snažil udržať si dobrých hráčov, ako bol napríklad Josep Escolà, nastalo obdobie úpadku. V tomto čase politické boje zatienili šport v celej spoločnosti. Barça sa ocitla vo finančnej, sociálnej a športovej kríze. Veľké množstvo členov opustilo klub. Tím síce vyhral Campionat de Catalunya v rokoch 1930, 1931, 1932, 1934, 1936 a 1938, ale úspech na celonárodnej úrovni neprichádzal, s výnimkou roku 1937, keď získal veľmi sporný a dodnes diskutabilný titul.

Mesiac po začiatku občianskej vojny bol prezident klubu Josep Suñol i Garriga (tiež známy ako Josep Sunyol) zavraždený blízko mesta Guadalajara vojakmi Francisca Franca. V lete 1937 bol tím na zájazde v Mexiku a USA, kde ich prijal veľvyslanec druhej Španielskej republiky. V tomto období sa prehĺbila finančná kríza a preto polovica tímu hľadala exil v Mexiku a Francúzsku. 16. marca 1938 fašisti zhodili bombu na budovy klubu, čo im spôsobilo veľké straty. O niekoľko mesiacov neskôr sa FC Barcelona, symbol neposlušného Katalánska, dostala po fašistickú okupáciu. Klub začal upadať, mal len 3 486 členov a čelil množstvu vážnych problémov.

[upraviť] C. de F. Barcelona (1939-1974)

Po skončení španielskej občianskej vojny boli katalánčina a katalánska zástava zakázané a aj v rámci futbalového klubu bolo zakázané používať nešpanielske názvy. Tieto opatrenia viedli k tomu, že klub bol násilne premenovaný na Club de Fútbol Barcelona a z klubového znaku bola odstránená katalánska vlajka. Počas Frankovej diktatúry bol štadión FC Barcelona jediným miestom, kde sa mohlo slobodne hovoriť po katalánsky.

V roku 1943 na štadióne Les Corts Barcelona vyhrala v prvom zápase semifinále Copa del Generalísimo nad Realom Madrid 3:0. Pred odvetou navštívil v šatni hráčov Barcelony riaditeľ štátnej bezpečnosti. Pripomenul im, že hrajú len z „veľkodušnosti režimu“. Madrid vyhral potom odvetný zápas 11:1.

Ladislav Kubala

Navzdory zložitej politickej situácii nastali pre Barçu, v priebehu štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia, lepšie časy. V roku 1945 v čele s trénerom Josepom Samitierom a hráčmi ako César, Ramallets a Velasco vyhrala Barcelona svoj ďalší španielsky titul, po dlhom období čakania od roku 1929. Ďalšie tituly pridala v rokoch 1948 a 1949. V roku 1949 zvíťazila v prvom ročníku Copa Latina. V roku 1952 sa tréner Fernando Daucik a Ladislav Kubala, mnohými považovaní za najlepšieho hráča v histórii klubu, stali hlavnými postavami pri zisku piatich rôznych trofejí. Vyhrali La Ligu, Copa del Generalísimo, Copa Latina, Copa Eva Duarte a Copa Martini Rossi. V nasledujúcom roku 1953 pomohli k víťazstvu v La Lige a Copa del Generalísimo. Zvíťazili tiež v Copa del Generalísimo v roku 1957 a vo Fairs Cup v roku 1958.

Ladislav Kubala hral počas svojej kariéry v troch reprezentáciách – maďarskej, československej a španielskej. Zaujímavé je, že v Španielsku sa takmer vôbec nevedelo o tom, že Ladislav Kubala je pôvodom zo Slovenska, všetci ho považovali za čistokrvného Maďara. A pritom jeho otec s mamou žili v Bratislave. Otec bol z polovice Poliak, z polovice Slovák a mama zasa napoly Maďarka, napoly Slovenka.

V tomto období prišlo vedenie katalánskeho klubu na to, že štadión Les Corts už nestačí. Les Corts bol postavený ešte v roku 1922 a po viacerých úpravách bola jeho konečná kapacita 60 000 ľudí. Záujem o futbal v Barcelone však výrazne prevyšoval toto číslo a ďalšie zvyšovanie kapacity starého štadióna už nebolo možné. Začala sa teda plánovať výstavba nového megastánku. Tá po dlhých prípravách úspešne prebehla v období rokov 1954 až 1957. Pôvodné plány hovorili o potrebe investovania 66 miliónov pesiet, no konečné číslo sa vyšplhalo až na 288 miliónov.

Slávnostné otvorenie Nou Campu sa konalo 24. septembra 1957. Na tento deň si Barcelona ako hosťa pozvala mužstvo z Varšavy. Na novučičkom Nou Campe sa tiesnilo 90 000 ľudí a Barcelona v zápase zvíťazila 4:2. Historicky prvý gól na Nou Campe strelil v 11. minúte duelu Eulógio Martinez.

Tréner Helenio Herrera, mladý Luis Suárez (európsky futbalista roku 1960) a dvaja vynikajúci maďarskí hráči odporučení Kubalom, Sándor Kocsis a Zoltán Czibor priviedli tím k národnému double v roku 1959 a La Liga/Fairs Cup double v roku 1960. V roku 1961 sa Barcelona stala prvým klubom, ktorý vyradil Real Madrid v Európskom pohári majstrov a tak ukončil hegemóniu tohto klubu v Európe. No ani to im nestačilo na to, aby vyhrali túto súťaž, keď vo finále prehrali s Benficou Lisabon v pomere 3:2.

Šesťdesiate roky boli pre klub menej úspešné, ale spolu s Realom a Atléticom Madrid stále dominovali v La Lige. Neúspechy do veľkej miery súviseli s dokončenou výstavbou Camp Nou, keďže na ňu minuli veľa peňazí, menej už ostávalo na nákup nových hráčov. No počas tohto obdobia sa objavili nové futbalové hviezdy, Josep Fusté a Carles Rexach. Klub vyhral Copa del Generalísimo v roku 1963 a Fairs Cup v roku 1966. Barça tiež obnovila svoju hrdosť, keď sa jej podarilo poraziť Real Madrid 1:0 vo finále Copa del Generalísimo v roku 1968 na štadióne San Bernabéu.

V sezóne 1968/1969 došlo k zaujímavej konfrontácii španielskeho veľkoklubu so slovenským Slovanom Bratislava. 21. mája 1969 sa na St. Jacobs štadióne vo švajčiarskom Bazileji stretol Slovan s Barçou vo finále Pohára víťazov Pohárov. Výsledok tohto zápasu bol pre vtedajší československý futbal veľmi pozitívny, keďže Slovan zvíťazil v pomere 3:2.

V roku 1974 klub zmenil svoj oficiálny názov späť na Futbol Club Barcelona.

[upraviť] Prvá zastávka Johana Cruyffa (1974-1978)

V sezóne 1973/74 prišla do Barcelony futbalová legenda – Johan Cruyff. Už v Ajaxe sa stal hráčom svetového kalibru. Po svojom príchode s veľmi rýchlo získal fanúšikov, keď pre európske médiá vyhlásil, že si vybral Barcelonu pred Realom Madrid, preto že by nemohol hrať za klub spájaný s Frankom. K jeho popularite prispel aj fakt, že pre svojho syna vybral katalánske meno Jordi. Spolu so svojím krajanom, trénerom Rinusom Michelsom, pomohol klubu vrátiť sa po dlhých štrnástich rokoch na španielsky futbalový trón. V tejto sezóne zároveň nemalou mierou prispel k veľkolepému víťazstvu 5:0 nad Realom Madrid na štadióne San Bernabéu. Hneď v prvej sezóne, ktorú strávil v klube bol vyhlásený za európskeho futbalistu roka.

[upraviť] Éra Josepa Lluísa Núñeza

[upraviť] Roky stability (1978-1988)

V roku 1978 bol za prezidenta klubu zvolený Josep Lluís Núñez. Jeho hlavným cieľom bolo pomôcť Barcelone, aby sa stala klubom svetového mena a vniesť do klubu finančnú stabilitu. Okrem toho počas prezidentovania Núñeza klub vyhral dve zo štyroch trofejí Pohára víťazov pohárov.

V júni 1982 podpísal s klubom zmluvu Diego Maradona z Boca Juniors za do tej doby rekordnú sumu. V nasledujúcej sezóne pod vedením trénera Césara Luis Menottiho, Barcelona s Maradonom, v nezabudnuteľnom finále Copa del Rey, porazila Real Madrid. Diegov pobyt v Barcelone bol však veľmi krátky, čoskoro opustil klub smerom do Neapola. Na začiatku sezóny 1984/85 bol trénerom Terry Venables a tím pod jeho vedením vyhral titul v La Lige, v zostave s prvotriednym nemeckým záložníkom Berndom Schusterom. V nasledujúcej sezóne sa Barça po druhýkrát dostala do finále Európskeho pohára majstrov. No prehrala na strely zo značky pokutového kopu v dramatickom finále v Seville so Steauou Bucureşti.

Po majstrovstvách sveta 1986 sa anglický kanonier Gary Lineker spolu s brankárom Andonim Zubizarretom upísali klubu, ale tím nedosiahol žiaden úspech, pokiaľ nebol z tímu neodišiel Schuster. Terry Venables vzápätí pohorel a na začiatku sezóny 1987/88 bol nahradený Luisom Aragonésom. Táto sezóna bola ukončená vzburou hráčov proti prezidentovi Núñezovi, známou ako Motín del Hesperia a víťazstvom 1:0 vo finále Copa del Rey proti Realu Sociedad San Sebastian.

[upraviť] Tím snov: Vzostup a pád (1988-1996)

V roku 1988 sa vrátil do klubu Johan Cruyff, ale už ako tréner. Poskladal tzv. tím snov, pomenovaný po basketbalovom tíme USA, ktorý hral na letných olympijských hrách v Barcelone v roku 1992. V tíme boli hráči ako Josep Guardiola, José Mari Bakero, Txiki Beguiristáin, Jon Andoni Goikoetxea, Gheorghe Hagi, Ronald Koeman, Michael Laudrup, Romário a Hristo Stoichkov.

Pod Cruyffovým vedením Barcelona vyhrala 4 po sebe idúce tituly v La Lige v období rokov 1991 až 1994. Porazila tím UC Sampdoria vo finále Pohára víťazov pohárov v roku 1989 a tiež vo finále Pohára európskych majstrov v roku 1992 na štadióne vo Wembley, gólom holandského internacionála Ronalda Koemana z priameho kopu. Tiež vyhrala Copa del Rey v roku 1990, Európsky superpohár v roku 1992 and trikrát Supercopa de España. S jedenástimi rôznymi trofejami sa Cruyff stal najúspešnejším trénerom v histórii klubu a zároveň bol najdlhšie slúžiacim trénerom.

Vo svojich dvoch posledných sezónach, však Cruyff nevyhral žiadnu trofej. Vo finále UEFA Ligy majstrov v roku 1994 zažil katastrofálnu prehru 4:0 s AC Miláno, čo viedlo k jeho odchodu z klubu.

[upraviť] Smerom k 100. výročiu (1996-2000)

Finále Pohára víťazov pohárov v roku 1997, Ronaldo striela gól z penalty

Cruyff bol nakrátko nahradený Bobbym Robsonom, ktorý viedol klub v jednej sezóne 1996/97. Práve Robson vyhlásil: "Katalánsko je krajina a FC Barcelona je jeho armáda". Podarilo sa mu dotiahnuť prestup Ronalda z jeho predchádzajúceho klubu PSV Eindhoven a získať tri trofeje, „treble“, keď vyhral Copa del Rey, Pohár víťazov pohárov a Supercopa de España. Robson sa napriek svojím úspechom zdržal v klube veľmi krátko a to len počas obdobia kým klub čakal na uvoľnenie Louisa van Gaala z jeho predchádzajúceho pôsobiska.

Podobne ako Maradona aj Ronaldo ostal v klube iba krátko a potom išiel do Interu Miláno. Objavili sa však noví hrdinovia, takí ako Luís Figo, Giovanni Silva De Oliveira, Luis Enrique Martínez a Rivaldo. S nimi v zostave vyhrala Barça Copa del Rey a titul v La Lige v roku 1998. V roku 1999 oslávil klub 100 rokov svojej existencie víťazstvom v Primera División a Rivaldo sa stal štvrtým hráčom Barcelony, ktorý bol ocenený ako európsky futbalista roka. Napriek tomuto domácemu úspechu, zlyhanie v napodobnení Realu Madrid v UEFA Lige majstrov viedlo k rezignácii van Gaala, ako aj prezidenta Núñeza.

[upraviť] Obdobie poklesu za Gasparta (2000-2003)

Odchod Núñeza a van Gaala nebol nič v porovnaní s odchodom Luísa Figa. Luis Figo sa stal hrdinom klubu a bol kataláncami považovaný za jedného z nich. Fanúšikovia Barcelony však so zdesením sledovali Figovo rozhodnutie prestúpiť k odvekému rivalovi Realu Madrid. Počas jeho nasledujúcich návštev na štadióne Camp Nou bol Figo vždy veľmi nepriateľsky prijatý. Pri jednej príležitosti bola dokonca smerom k nemu od davu hodená hlava prasaťa. Nasledujúce tri roky zažíval klub pokles, tréneri prichádzali a odchádzali, vrátane opätovnej krátkej zastávky Louisa van Gaala. Prezident Gaspart nedokázal svojimi rozhodnutiami vliať fanúšikom dôveru v lepšie časy, čo viedlo k tomu, že v roku 2003 spolu s trénerom van Gaalom rezignoval.

[upraviť] Súčasnosť (2003-dnes)

Tréner Frank Rijkaard

Ronaldinho

Po sklamaní, ktoré klub zažil za prezidenta Gasparta, sa vrátil späť na výslnie už pod vedením mladého prezidenta Joana Laportu a mladého trénera Franka Rijkaarda, bývalej hviezdy holandskej reprezentácie a AC Milan. Na ihrisku sa objavili talentovaní internacionáli, Ronaldinho, Deco, Lionel Messi, Ludovic Giuly, Samuel Eto'o, Rafael Márquez, skombinovaní s vynikajúcimi španielskymi hráčmi ako Carles Puyol, Andrés Iniesta, Xavi a Víctor Valdés.

V sezóne 2004/05 Barça získala titul v La Lige a jej hviezdy Ronaldinho a Eto'o boli FIFA ocenení, ako 1. a 3. najlepší hráč na svete. Barça tiež vyhrala Supercopa de España víťazstvom nad Realom Betis. V UEFA Lige majstrov bola vyradená už v osemfinále Chelsea FC.

V sezóne 2005/06 sa prezidentovi Laportovi veľmi rýchlo podarilo dosiahnuť výrazné úspechy. V novembri 2005 na štadióne Santiago Bernabéu Barça porazila Real Madrid v pomere 3:0, v zápase v ktorom Ronaldinho podal strhujúci výkon a po jeho druhom góle, treťom barcelonskom v zápase boli fanúšikovia Realu Madrid podnietení mu zatlieskať. Bolo to druhé víťazstvo Franka Rijkaarda na Bernabéu, čím sa stal prvým trénerom Barcelony, ktorý tu vyhral dvakrát. Barcelona dosiahla víťazstvo v La Lige veľmi jednoducho a zároveň vyhrala Supercopa de España po finálovom víťazstve nad mestským rivalom Espanyolom.

V tejto sezóne vyhrala Barça aj UEFA Ligu majstrov, keď vo finále 17. mája 2006 porazila Arsenal FC. Naháňala náskok Angličanov 1:0, ale 15 minút pred koncom švédsky náhradník Henrik Larsson, ktorý hral proti Barcelone za Celtic v pohári UEFA v roku 2004, keď Celtic zvíťazil, pomohol tímu k obratu na 2:1. V štrnásťročnej histórii tejto súťaže sa Barcelone podarilo ju po prvýkrát vyhrať. Culers, fanúšikovia Barcelony, po celom svete oslavovali tento významný triumf.

Vo finále majstrovstiev sveta klubov v roku 2006, v Tokiu prehrala Barça s Internacionalom Porto Alegre a nezavŕšila rok posledným triumfom.

Napriek tomu, že Barça bola v sezóne 2006/07 považovaná za veľkého favorita a začala sezónu veľmi dobre, nakoniec skončila v La Lige iba na druhom mieste. Dôvody tohto neúspechu sa našli v predsezónnom zájazde do USA, keď sa zranili kľúčoví hráči, najlepší strelec Eto'o a vychádzajúca hviezda Messi. Eto'o tiež otvorene na verejnosti kritizoval trénera Franka Rijkaarda a zároveň vyšli najavo aj jeho nezhody s Ronaldinhom.

[upraviť] Úspechy FC Barcelona

[upraviť] Oficiálne

[upraviť] Medzinárodné

Liga majstrov: 2

1991/92, 2005/06

Pohár víťazov pohárov: 4

1978/79, 1981/82, 1988/89, 1996/97

Európsky superpohár: 2

1992/93, 1997/98

[upraviť] Národné

Španielska liga (La Liga): 18

1928/29, 1944/45, 1947/48, 1948/49, 1951/52, 1952/53, 1958/59, 1959/60, 1973/74, 1984/85, 1990/91, 1991/92, 1992/93, 1993/94,1997/98, 1998/99, 2004/05, 2005/06

Španielský kráľovský pohár (Copa del Rey): 24

1909/10, 1911/12, 1912/13, 1919/20, 1921/22, 1924/25, 1925/26, 1927/28, 1941/42, 1950/51, 1951/52, 1952/53, 1956/57, 1958/59, 1962/63, 1967/68, 1970/71, 1977/78, 1980/81, 1982/83, 1987/88, 1989/90, 1996/97, 1997/98

Španielsky superpohár (Supercopa d'Espanya): 7

1983/84, 1991/92, 1992/93, 1994/95, 1996/97, 2005/06, 2006/07

Španielsky ligový pohár: 2

1982/83, 1985/86

Latinský pohár: 2

1948/49, 1951/52

[upraviť] Neoficiálne

[upraviť] Medzinárodné

Fair Cup: 3

1957/58, 1959/60, 1965/66

Trofeo della Coppa delle Fiere: 1

1971

Latinský pohár: 2 (rekord)

1949, 1952

Pequeña Copa del Mundo: 1

1957

[upraviť] Národné

Ligový pohár: 2 (rekord)

1982/1983, 1985/1986

Pohár Oro Argentina/Pohár Evy Duarte: 3 (rekord)

1945, 1952, 1953

Campionato Aragonese-Catalano-Valenciano: 1

1926

Campionato Catalano-Murciano-Valenciano: 1

1927

Campionato Aragonese-Catalano-Paesi Baschi: 1

1928

[upraviť] Regionálne

Katalánska liga (Campionat de Catalunya): 22

1901/1902, 1904/05, 1908/09, 1909/10, 1910/11, 1912/13, 1915/16, 1918/19, 1919/20, 1920/21, 1921/22, 1923/24, 1924/25, 1925/26, 1926/27, 1927/28, 1929/30, 1930/31, 1931/32, 1934/35, 1935/36, 1937/38

Katalánsky pohár (Copa Catalunya): 6

1990/91, 1992/93, 1999/00, 2003/04, 2004/05, 2006/07

Pyrenejský pohár: 4 (rekord)

1910, 1911, 1912, 1913

Pohár Martina Rossiho: 2 (rekord)

1952, 1953

[upraviť] Historické zápisy – rekordy

Barcelona je jediným tím, ktorý sa od roku 1955, čiže od samotného začiatku európskych pohárových súťaží, každý rok zúčastnil v niektorej z nich.
Klub s najväčším počtom titulov v Pohári víťazov pohárov — 4.

V rokoch 1979, 1982, 1989 a 1997.

Klub s najväčším počtom titulov vo Fair Cupe — 3.

V rokoch 1958, 1960 a 1966. V roku 1971 vyhral tiež veľké finále tejto súťaže a tento pohár zostal natrvalo v jeho vlastníctve.

Klub s najväčším počtom titulov v Španielskom kráľovskom pohári — 24.
Najväčšia návšteva na Camp Nou — 120 000 ľudí.

FC Barcelona – Juventus FC, prvý štvrťfinálový zápas Európskeho pohára majstrov (5. marec 1986).

Počet titulov v rade bez prerušenia — 4.

V sezónach 1990/91, 1991/92, 1992/93 a 1993/94.

Sezóna s najvyšším počtom strelených gólov — 1996/97.

102 gólov v 42 zápasoch.

Sezóna s najnižším počtom strelených gólov — 1939/40.

32 gólov v 22 zápasoch.

Sezóna s najnižším počtom obdržaných gólov — 1968/69.

18 gólov v 30 zápasoch.

Sezóna s najvyšším počtom obdržaných gólov — 1941/42.

66 gólov v 26 zápasoch.

Najvyššia výhra v akejkoľvek súťaži — 0:18.

Macaya Cup: Tarragona – FC Barcelona 0:18 (17. marec 1901).

Najvyššia výhra v priateľskom zápase — 1:20.

V zápase Smilde (Holandsko) – FC Barcelona 1:20 (6. august 1992)

Najvyššia porážka — 12:1.

Athletic Club Bilbao – FC Barcelona 12:1 (8. február 1931), v španielskej lige v sezóne 1930/31.

Najdlhšia neporaziteľnosť v oficiálnych zápasoch — 27 zápasov.

27 zápasov v sezóne 1973/74 (26 v La Lige a jeden v Pohári UEFA), v období od 3. októbra 1973 do 21. 4. 1974.

Najdlhšia neporaziteľnosť v španielskej lige — 26 zápasov.

26 zápasov od 6. do 31. kola v sezóne 1973/74 (od 7. októbra 1973 do 21. 4. 1974).

Najdlhšia neporaziteľnosť na domácom štadióne v španielskej lige — 67 zápasov.

Od 25. kola v sezóne 1972/73 (4. marec 3 1973) do 21. kola v sezóne 1976-77 (20. februára 1977), z týchto 67 zápasov 55 vyhral a 12 remizoval, zo skóre 155:37.

Najdlhšie víťazné ťaženie v španielskej lige — 14 zápasov.

14 zápasov, od 8. kola (22. október 2005) do 21. kola (29. január 2006) v sezóne 2005/06.

Najdlhšie víťazné ťaženie na domácom štadióne v španielskej lige — 39 zápasov.

39 zápasov, od 22. kola sezóny 1957/58 (16. február 1958) do 8. kola sezóny 1960/61 (6. november 1960).

Najdlhšia šnúra zápasov so streleným gólom v španielskej lige — 36 zápasov.

36 zápasov, od 9. kola v sezóne 1942/43 (21. november 1942) do 18. kola v sezóne 1943/44 (6. február 1944).

Najdlhšia šnúra zápasov na domácom štadióne so streleným gólom v španielskej lige — 88 zápasov.

88 zápasov, od 22. kola v sezóne 1951/52 (10. február 1952) do 18. kola v sezóne 1957/58 (19. januára 1958).

Najvyššia výhra na domácom štadióne v španielskej lige — 10:1.

V zápase FC Barcelona Gimnàstic Tarragona 10:1 (11. septembra 1949).

Najvyššia výhra vonku v španielskej lige — 0:8.

V zápase Las Palmas - FC Barcelona 0:8 (25. októbra 1959).

Najvyššia výhra na domácom štadióne v európskej pohárovej súťaži — 8:0.

FC Barcelona - Apollon Limassol (Cyprus) 8:0 (Pohár víťazov pohárov, 15. september 1982) a FC Barcelona – Matador Púchov (Slovensko) 8:0 (Pohár UEFA, 15. október 2003).

Najvyššia výhra vonku v európskej pohárovej súťaži — 0:7.

Hapoel Beer Sheva (Izrael) - FC Barcelona 0:7 (Pohár UEFA, 12. september 1995).

Najdlhšie víťazné ťaženie v Európskom pohári majstrov/UEFA Lige majstrov — 11 zápasov.

V sezóne 2002/03.

Najdlhšie víťazné ťaženie v oficiálnych zápasoch — 19 zápasov.

19 zápasov v sezóne 2005/06 (13 v španielske lige, 3 v Lige majstrov, 2 v Copa del Rey a jeden v Katalánskom pohári) v období od 22. októbra 2005 do 22. januára 2006.

[upraviť] Štadión

Športové úspechy aj neúspechy každého klubu sú spojené so stánkami, kde sa odohrávajú futbalové predstavenia. FC Barcelona v začiatkoch neustále menila svoje pôsobisko, migrovala medzi rôznymi ihriskami. Potom sa situácia konsolidovala a bol nájdený prvý stály domov na štadióne Les Corts. Keď začal klub naberať na význame a dôležitosti v celosvetovom rozsahu bol postavený nový stánok a pomenovaný „Camp Nou“.

[upraviť] Les Corts

Starý štadión Les Corts, bol otvorený v roku 1922, a neskôr, aby uspokojil neustále rastúci počet fanúšikov, bol niekoľkokrát prebudovaný. V období po občianskej vojne v Španielsku začal klub každým rokom čoraz viac priťahovať pozornosť veľkého množstva fanúšikov. Tento rastúci trend bol podnetom k niekoľkým rozšíreniam štadióna Les Corts, hlavnej tribúny (1944), tribúny za južnou bránou (1946) a tribúny za severnou bránou (1950). No stále bolo čoraz viac zrejmé, že to čo klub potrebuje je vybudovanie nového štadióna. Správna rada klubu, preto začala postupne plánovať jeho výstavbu.

[upraviť] Potreba nového štadióna

Od roku 1948 boli ľudia okolo klubu čoraz viac odhodlaný vybudovať nový štadión, ale uskutočniť takúto výstavbu nebola vôbec jednoduchá vec. Bolo nutné presvedčiť mestské autority, aby boli ochotné zaradiť nový štadión do územných plánov. Často sa hovorí, že to, čo nakoniec mestských radných presvedčilo o správnosti rozhodnutia pre výstavbu nového štadióna, bol príchod legendárneho Ladislava Kubalu, jedného z najlepších hráčov, aký kedy hral za FC Barcelona. Kubala nepochybne pritiahol ku klubu viac pozornosti a zvýšil jeho atraktívnosť. Rozhodnutie postaviť nový štadión bolo tiež inšpirované ziskom dvoch ligových titulov v sezónach 1947/48 a 1948/49, tesne pred príchodom Kubalu. V septembri 1950, pätnásť dní pred prvým priateľským zápasom Kubalu v novom drese FC Barcelona, sa odohrala kľúčová udalosť pre výstavbu nového štadióna. Vtedajší prezident klubu, Agustí Montal y Galobart, podpísal dohodu, ktorá mala viesť ku kúpe pozemku v oblasti známej ako La Maternidad, dohoda vstúpila do platnosti o dva mesiace neskôr.

Nasledovalo rušné obdobie. Dňa 9. februára 1951 sa rozhodol výbor pre výstavbu Camp Nou zmeniť miesto, kde mal štadión stáť na inú lokalitu, čo viedlo k sérii neplodných rokovaní s autoritami, ktorým sa to moc nepozdávalo. Zdalo sa, že celá záležitosť bude odložená na neurčito. Avšak 14. novembra 1953 vyhral voľby prezidenta klubu Francesc Miró-Sans. Nový prezident bol nadšeným podporovateľom myšlienky, čo najskoršieho vybudovania nového štadióna. Prvú vec, ktorú 18. februára 1954 po nástupe do funkcie urobil bolo to, že zmenil miesto pre výstavbu na pôvodne kúpený pozemok v roku 1950.

A tak sa mohol pred 60 000 fanúšikmi, zástupcom mesta Felipe Acedo Colunga a s požehnaním barcelónskeho Arcibiskupa Gregoria Modrego, položiť základný kameň budúceho Camp Nou.

[upraviť] Camp Nou

[upraviť] Výstavba (1954-1957)

Architektmi štadióna boli Francesc Mitjans Miró, bratranec prezidenta Miró-Sans, a Josep Soteras Mauri v spolupráci s Lorenzom García Barbónom. Viac ako o rok neskôr 11. júla 1955, klub poveril výstavbou firmu INGAR SA, ktorá odhadla projekt na 66 620 000 pesiet, s tvrdením, že za 18 mesiacov ho postaví. Cena výstavby štadióna nakoniec neuveriteľne prevýšila pôvodný odhad a vyšplhala sa na 288 miliónov pesiet. Bola pokrytá hypotekárnym úverom (100 miliónov pesiet) a krátkodobými pôžičkami (60 miliónov pesiet). Síce to umožnilo vybudovanie nového štadióna, ale klub sa zároveň na dlhé obdobie zadĺžil.

[upraviť] Slávnostné otvorenie Camp Nou

Dátum slávnostného otvorenia štadiónu bol 24. september 1957. Pre túto udalosť bol zostavený špeciálny výbor, ktorého úlohou bolo zorganizovať slávnostný ceremoniál. Výbor pozostával z dvoch zodpovedných ľudí, Aleixa Buxeresa (vzťahy s verejnosťou) a Nicolau Casausa (organizácia). Člen Kráľovskej španielskej akadémie José María de Cossío v mestskej sieni, Salón de las Crónicas, v sobotu 21. septembra formálne otvoril slávnosti pri príležitosti otvorenia nového štadióna. Počas tohto víkendu sa odohralo niekoľko medzinárodných zápasov na Les Corts a na Palacio Municipal de Deportes za účasti mnohých športových klubov. Tieto dni vošli do histórie klubu a pri tejto príležitosti bola skomponovaná nová hymna klubu, ktorej slová napísal Josep Badia na hudbu Adolfa Cabané.

V deň hlavnej oslavy bolo mesto odiate do klubových farieb FC Barcelona. Slávnosti pokračovali za veľkolepej účasti fanúšikov a štadión bol posvätený barcelónskym Arcibiskupom Gregoriom Modregom. Spevácky zbor Orfeón Graciense spieval Händlovu pieseň „Hallelujah“ a zároveň bol velebený obraz Panny Montserratskej. Prezidentská lóža bola natlačená najdôležitejšími osobami športového a politického života, vrátane prezidenta klubu Francesca Miró-Sans, generálneho námestníka pre spoločenské aktivity José Solísa Ruiz, ktorý mal v tom čase postavenie ministra športu, predsedu Národnej delegácie športovcov José Antonia Elola Olaso, miestodržiteľa Barcelony Felipe Acedo a starostu Barcelony Josepa M. de Porcioles. Hoci práce na štadióne ešte neboli dokončené, viac ako 90 000 divákov bolo svedkami, slávnostnej prehliadky zástupcov hlavných katalánskych futbalových klubov, spolu s členmi iných športových klubov a fanúšikov. Po prvýkrát zaznela nová hymna „Himne a l’Estadi“ a o pol štvrtej poobede bol odpískaný prvý výkop na Camp Nou.

FC Barcelona odohrala priateľský zápas proti poľskému klubu Warsawa. Prvá zostava Barçy na Camp Nou bola: Ramallets, Olivella, Brugué, Segarra, Vergés, Gensana, Basora, Villaverde, Martínez, Kubala and Tejada. Odlišná jedenástka vybehla na trávnik v druhom polčase: Ramallets, Segarra, Brugué, Gràcia, Flotados, Bosch, Hermes, Ribelles, Tejada, Sampedro a Evaristo.

Barça zápas vyhrala 4:2 gólmi Eulogia Martíneza (ktorý v jedenástej minúte strelil prvý gól na Camp Nou), Tejada, Sampedra a Evarista. Počas prestávky na ihrisku tancovalo 1 500 členov skupiny „Agrupación Cultural Folclórica de Barcelona“ a bolo vypustených 10 000 holubov. To bol začiatok nového obdobia klubu.

[upraviť] Oficiálna hymna

Od vybudovania Camp Nou sa stalo zaužívanou klubovou tradíciou, že z reproduktorov na štadióne, pred začiatkom zápasu znie klubová hymna a všetci fanúšikovia ju unisono spievajú.

Súčasná hymna „Tot el camp“ sa po prvýkrát hrala 27. novembra 1974, pred zápasom, ktorý ukončil oslavy 75. výročia založenia klubu. Zaspieval ju zbor 3 600 spevákov pod dirigentskou taktovkou Oriola Martorella. Slová k nej napísal Josep Maria Espinàs spolu s Jaume Picasom a hudbu skomponoval Manuel Valls. Táto pieseň sa stal veľmi rýchlo populárnou. Fanúšikovia si ju obľúbili, kvôli tomu, že mohli do jej rezkého rytmu tlieskať a jej slová dokonale vystihovali hodnoty a ducha fanúšikov Barcelony.

[upraviť] Hymna z roku 1923

Toto nie je jediná hymna, ktorú klub v priebehu rokov používal. Prvá hymna klubu je z 18. februára 1923, slová k nej zložil Rafael Folch i Capdevila a hudbu Enric Morera. Po prvýkrát sa spievala na štadióne Les Corts zborom Orfeóna Gracienca, ako súčasť vzdania úcty prezidentovi a zakladateľovi klubu Joanovi Gamperovi. Jej slová opisovali vzťah medzi športom a katalánskym národom.

[upraviť] Hymna z roku 1949

Neskôr pri príležitosti 50. výročia založenia klubu napísal Esteve Calzada slová pre novú hymnu, ku ktorej hudbu zložil Joan Dotras. Bola nazvaná „Barcelona, sempre amunt!“ („Navždy s Barcelonou!“), a napriek vtedajšej politickej situácii bola napísaná v katalánčine.

[upraviť] Hymna z roku 1957

V roku 1957 pri príležitosti slávnostného otvorenia Camp Nou, Josep Badia napísal tretiu hymnu „Himne a l’Estadi“, tiež v katalánčine. Vtedy sa po prvýkrát objavil v slovách hymny výraz „Barça“. Táto hymna bola skomponovaná Adolfom Cabané.

[upraviť] Hymna z roku 1974

Hymna z roku 1974 s názvom „El Cant del Barça“, bola natoľko úspešná, že na predchádzajúce sa veľmi rýchlo zabudlo. Dokonca aj na „Himne de l’Estadi“, ktorá bola oficiálnou znelkou do tohto roku. Stala sa súčasťou klubovej tradície a ani po viac ako 30 rokoch používania tejto hymny si nikto nevie predstaviť, že by ju mala nahradiť iná. Ďalšia hymna bola napísaná k storočnici založenia klubu, s názvom „Cant del Centenari“ a po prvýkrát sa hrala 22. septembra 1998. Slová k nej napísal Ramon Solsona a hudbu zložil Antoni Ros Marbà. Od začiatku bolo jasné, že táto hymna sa použije len v kontexte osláv storočnice klubu.

[upraviť] Znenie hymny z roku 1974 (katalánsky)

Tot el camp

és un clam
som la gent blaugrana
Tant se val d'on venim
Si del sud o del nord
ara estem d'acord
estem d'acord
una baera ens agermana.
blaugrana al vent
un crit valent
tenim un nom
el sap tothom

BARÇA, BARÇA, BARÇA.

Jugadors
Seguidors
tots units fem força
són molts anys plens d'afanys
són molts gols que hem cridat
i s'ha demostrat
s'ha demostrat
que mai ningú no ens podrà tòrcer
blaugrana al vent
un crit valent
tenim un nom
el sap tothom

BARÇA, BARÇA, BARÇA.