ŠK Slovan Bratislava

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Slovan Bratislava
SK Slovan Ba logo with Stars
Celý názov Športový klub Slovan Bratislava Bratislava futbal, a.s.
Prezývka Belasí
Jastrabi z Tehelného poľa
Králi Bratislavy
Založený 3. mája 1919 ako 1. ČsŠK Bratislava
Štadión Pasienky,
Bratislava, Slovensko
Kapacita 11 591 (11 591 na sedenie)
Majiteľ Slovensko Ivan Kmotrík
Predseda CZE Petr Kašpar
Tréner CZE František Straka
Liga Fortuna liga
2013 – 2014 1. miesto
Domáce farby
Hosťovské farby
Pozri aj Športový portál

ŠK Slovan Bratislava je futbalový klub z hlavného mesta Slovenska Bratislavy. Je najúspešnejší slovenský futbalový klub. Je jediným slovenským klubom, ktorý vyhral európsku pohárovú súťaž. Jeho domácim stánkom bol štadión Tehelné pole, ktoré malo kapacitu 30 087 divákov. Od roku 2009 hráva pre rekonštrukciu Tehelného pola na štadióne Pasienky s kapacitou 11 907 miest.

História klubu[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé roky (1919 – 1939)[upraviť | upraviť zdroj]

Na prelome 19. a 20. storočia, v časoch Rakúsko-uhorskej monarchie, bolo na území dnešného Slovenska vytvorených viacero nemeckých a maďarských futbalových oddielov. S myšlienkou založiť prvý slovenský futbalový klub prišli českí úradníci, ktorí pomáhali budovať novú administratívu na našom území. Prvá pracovná schôdzka sa uskutočnila 29. marca 1919 v Grajciarovom hostinci na Mariánskej ulici v Bratislave. Všetci prítomní súhlasili s vytvorením samostatného československého klubu. O tri dni neskôr v kaviarni Panónia zvolili prípravný výbor a na jeho čelo futbalového rozhodcu Ing. Vávru. Na ďalších schôdzkach prerokovali stanovy a rozhodli o tom, že ustanovujúce valné zhromaždenie sa bude konať v menze Ministerstva pre správu Slovenska, neskoršej vládnej budove pri Starom moste. 3. mája 1919 bol založený Prvý Československý športový klub Bratislava. Prvým predsedom sa stal policajný kapitán Richard Brunner, podpredsedami Ing. Vávra a Antonín Humhal.

Historicky prvé mužstvo Slovana z roku 1919

Prvé domáce ihrisko 1. ČsŠK Bratislava sa nachádzalo pri Kuchajde. Po odchode maďarských vojsk z Petržalky sa klub presťahoval na pravý breh Dunaja. 14. septembra absolvoval víťaznú domácu premiéru proti mužstvu PULE Bratislava. Zápas sa skončil výsledkom 6:0. Hráči 1. ČsŠK postupne zlepšovali svoju výkonnosť a spoločne s PTE, najstarším klubom v meste, predstavovali najvyššiu futbalovú kvalitu v povojnovej Bratislave.

V roku 1922 prišiel prvý výraznejší úspech, keď sa hráči 1. ČsŠK stali premiérovými majstrami Slovenska v konkurencii majstrov jednotlivých žúp. Od roku 1925 sa v Československu pravidelne konali amatérske majstrovstvá. 20. novembra 1927 sa 1. ČsŠK prebojoval až do finále, v ktorom porazil tím Budweiss z Českých Budějovíc. Oporami víťazného mužstva boli Štefan Priboj, Pavol Šoral, Štefan Čambal, Martin Uher a brankár Jozef Hollý. V roku 1930 zaznamenali hráči 1. ČsŠK druhý triumf v tejto súťaži. Rok predtým, v máji 1929 dosiahol bratislavský klub jedno zo svojich najväčších víťazstiev. Anglický profesionálny tím Newcastle United porazil vysoko 8:1: Celoštátna liga vznikla v roku 1934, avšak 1. ČsŠK Bratislava bol dlho jediným slovenským klubom, ktorý v nej pôsobil.

Hoci 1. ČsŠK bol založený ako futbalový klub, od začiatku zastrešoval aj iné športy – atletiku, plávanie, hádzanú, zápasenie, turistiku, šerm, o dva roky sa pridali cyklistika a hokej, a neskôr aj tenis, stolný tenis, volejbal, basketbal, box a krasokorčuľovanie.

Slovenská liga a povojnové obdobie (1939 – 1948)[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom tridsiatych rokov sa stupňovala národnostná neznášanlivosť a antisemitizmus. Protižidovské nálady prenikli aj do bratislavského klubu. Obeťou sa stal tréner József Braun, ktorý musel nedobrovoľne odísť nielen zo svojej pozície, ale aj z mesta. Po rozpade Československa a vzniku samostatného Slovenského štátu prišlo k nútenej zmene názvu klubu na Športový klub Bratislava. Za predsedu bol zvolený MUDr. Štefan Čongrády a tajomníkom sa stal Alois Sedláček.

Slovenské futbalové kluby museli vystúpiť z Československého svazu footballového a prihlásiť sa do novovzniknutého Slovenského futbalového zväzu. Ten rozhodol, že v doterajších ligových súťažiach sa na Slovensku už nebude ďalej pokračovať, ale 1. ČsŠK ešte dokončil štátnu ligu.

Po anexii Petržalky hitlerovským Nemeckom prišiel ŠK Bratislava aj o ihrisko na pravom brehu Dunaja. Pomocnú ruku podala mestská rada poskytnutí ihriska nachádzajúceho sa v priestoroch dnešného Národného tenisového centra. V tomto období sa zároveň začalo s výstavbou nového futbalového ihriska s atletickou dráhou na Tehelnom poli. 27. augusta 1939 odohrala svoj prvý zápas reprezentácia Slovenska. Nad Nemeckom zvíťazila 2:0 gólmi Jána Arpáša a Jozefa Luknára, hráčov ŠK Bratislava.

Prvé stretnutie na novom štadióne na Tehelnom poli sa uskutočnilo 27. apríla 1940 a ŠK Bratislava v ňom remizoval s Herthou Berlín 2:2. V období Slovenského štátu sa hrala samostatná slovenská ligová súťaž. Bratislavčanom tak konkurovali tímy z Považskej Bystrice, Trnavy, Prešova, Žiliny či Trenčína a najmä armádny celok OAP Bratislava. V rokoch 1939 – 1945 získali belasí štyri ligové tituly. Mužstvo vedené trénerom Ferdinandom Daučíkom začalo praktizovať moderný WM-systém, vďaka ktorému dosahovalo vysoké, často dvojciferné víťazstvá. Ján Arpáš, neskôr hráč Juventusu Turín, sa stal tri razy najlepším strelcom súťaže. K pilierom tímu patrili aj Teodor Reimann, Tomáš Porubský, Ivan Chodák, Jozef Luknár a Leopold Šťastný. Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 rozhodla Slovenská národná rada o zániku všetkých ligových súťaží. Posledný ročník samostatnej súťaže ostal nedohraný.

Po skončení Druhej svetovej vojny čakala na belasých znovu pravidelná konfrontácia s najlepšími českými mužstvami, pričom vrcholom boli najmä zápasy s pražskou Spartou a Slaviou. Do celoštátnej ligy sa klub kvalifikoval automaticky. Prvý povojnový zápas proti zahraničnému celku odohral ŠK Bratislava v Budapešti proti Ferencvárosu. V Maďarsku prehral 0:1, na Tehelnom poli zvíťazil pred 20 tisíc divákmi 2:1.

V novembri 1947 privítal ŠK Bratislava na svojom ihrisku CDKA Moskva a drese domácich zažiaril maďarský repatriant Ladislav Kubala, neskoršia hviezda FC Barcelona. V tomto období absolvoval ŠK Bratislava po prvýkrát zámorské turné. V Spojených štátoch a Mexiku odohral osem zápasov s bilanciou päť výhier, dve remízy a jedna prehra. V domácej súťaži sa mu ale nedarilo a v sezóne 1947/48 obsadil predposledné miesto.

Narušenie pražskej hegemónie a majstrovský hetrik (1948 – 1953)[upraviť | upraviť zdroj]

Po odchode trénera Daučíka prevzal mužstvo Leopold Šťastný, ktorý doňho zaviedol prvky moderného futbalu. V roku 1949 s ním získal po prvý raz titul majstra Československa, avšak už pod novým názvom Sokol NV Bratislava. Bolo to po prvý raz, čo súťaž vyhral iný ako pražský klub. Šťastný presadzoval útočný futbal a jeho tím nastrieľal v majstrovskej sezóne 93 gólov. Z hráčov na ňom mali najväčšiu zásluhu Gejza Šimanský, Vlastimil Preis, Arnošt Hložek, Emil Pažický, Viktor Tegelhoff a Jozef Baláži a Vladimír Venglár.

Sokol získal titul aj v dvoch nasledujúcich sezónach 1949/50 a 1950/51. Potvrdil tak svoje dominantné postavenie v československom futbalu v tom období.

V predvojnovom období sa slovenskí hráči objavovali v reprezentačnom mužstve Československa iba sporadicky. Vďaka úspechom Sokola NV Bratislava ich počet narastal a z viacerých sa stali opory národného tímu.

Pod názvom Slovan (1953 – 1969)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1953 zastupovali Bratislavu v najvyššej celoštátnej súťaži po prvýkrát tri kluby: Červená hviezda, Slávia a ÚNV Slovan. Predchádzalo tomu rozbitie Sokola NV Bratislava. Aj pod novým názvom ostalo mužstvo v hre o najvyššie priečky. Trénerom bol v tom čase Anton Bulla. Po rokoch mala Bratislava svoje veľké derby. Súboje medzi Slovanom a Červenou hviezdou sa svojou atmosférou a kvalitou dali porovnávať so zápasmi pražských „S“.

V roku 1954 sa na trénerskú lavičku vrátil Leopold „Jim“ Šťastný. Do slovenského futbalu postupne aplikoval nové poznatky zo zahraničných zdrojov, tvorivo obohacoval zastaraný WM-systém. Výsledky jeho práce sa naplno prejavili v roku 1955, keď Slovan získal štvrtý ligový titul. V rovnakej sezóne hralo v najvyššej súťaži až šesť slovenských klubov. Okrem toho vyhrali belasí prestížny Spartakiádny pohár, prebojovali sa do semifinále Stredoeurópskeho pohára a obhájili prvenstvo v pohári SNP.

V rokoch 1956 a 1960 mal Slovan blízko k ďalším ligovým titulom, no v oboch prípadoch obsadil druhé miesto.

Mužstvo Slovana z roku 1963, v ktorom hralo viacero reprezentantov

Zlúčenie s Dimitrovom a najväčší úspech (1961 – 1969) Politický a ekonomický vývoj v krajine mal vplyv aj na športové dianie. 5. augusta 1961 došlo k zlúčeniu TJ ÚNV Slovan a TJ Dimitrov. Do názvu najslávnejšieho slovenského klubu sa dostalo meno veľkého chemického podniku (Chemické závody Juraja Dimitrova) a vznikol Slovan CHZJD Bratislava. Prišlo aj k celkovej zmene v členských a funkcionárskych štruktúrach klubu. Pribudli nové športoviská, roku 1961 bol zrekonštruovaný zastaraný štadión na Tehelnom poli, pričom jeho kapacita sa zvýšila na 45 tisíc miest. Vybudované bolo aj umelé osvetlenie, svetelná tabuľa či ozvučenie celého areálu.

V roku 1962 získal Slovan premiérové víťazstvo v Československom pohári, ktoré dokázal zopakovať aj v nasledujúcom ročníku. Na Majstrovstvách sveta v Čile sa prebojovalo Československo až do finále, kde prehralo s Brazíliou. Boli pri tom aj brankár Slovana Viliam Schrojf a obranca Ján Popluhár.

Sezóna 1965/66 znamenala pre belasých ťažký boj o záchranu. Už o rok neskôr ale mužstvo pod vedením trénera Jána Hucka skončilo v lige na 2. mieste. Postupne sa tvorila partia výnimočných hráčov, ktorú prevzal v roku 1968 Michal Vičan. Priniesol so sebou progresívnu a zároveň rýchlu koncepciu hry. Po víťazstve v Československom pohári mal Slovan právo hrať v Pohári víťazov pohárov. V prvom kole si poradil s juhoslovanským NK Bor a v druhom vyradil FC Porto. Zimnú prípravu absolvovalo Vičanovo mužstvo v Argentíne, kde malo k dispozícii kvalitné hracie plochy. Táto výhoda sa prejavilo vo štvrťfinále proti AC Turín, ktorý Slovan vyradil po výsledkoch 1:0 a 2:1. V semifinále čakal na bratislavský celok škótsky Dunfermline AFC. Zrodili sa výsledky 1:1 a 1:0, ktoré Slovanu stačili na postup. Vo finále 21. mája 1969 v Bazileji o 19 hodine na Štadióne sv. Jakuba nastúpil Slovan proti FC Barcelona. Po dramatickom priebehu zvíťazil 3:2 a stal sa prvým a dodnes jediným mužstvom z bývalého Československa, ktorého dokázalo vyhrať jednu z európskych pohárových súťaží. Stalo sa tak pri oslavách 50. výročia založenia klubu. Po návrate sprevádzal víťazov z letiska v Ivanke pri Dunaji do bratislavských ulíc stotisícový dav. K oporám mužstva patrili Alexander Vencel, Ján Zlocha, Ľudovít Zlocha, Ján Čapkovič, Jozef Čapkovič, Ivan Hrdlička, Vladimír Hrivnák, Karol Jokl, Ľudovít Cvetler, Ladislav Móder a kapitán Alexander Horváth.

Venglošova éra a pád do druhej ligy (1969-1990)[upraviť | upraviť zdroj]

Na prelome 60. a 70. rokov kulminovala rivalita medzi Slovanom a Spartakom Trnava. Anton Malatinský vybudoval v Trnave tím, ktorý získal v rokoch 1968 – 1973 päť ligových titulov. Jeho hegemóniu dokázal narušiť jedine Slovan a to v roku 1970. V tých rokoch prežíval slovenský futbal svoje zlaté obdobie Svedčí o tom aj fakt, že na Majstrovstvá sveta do Mexika cestovalo až 17 slovenských futbalistov.

Novým trénerom Slovana sa stal na jeseň 1973 jeho bývalý hráč a uznávaný odborník Jozef Vengloš. Začal zavádzať profesionalizmus a sofistikované poznatky do praxe. Zmenila sa starostlivosť o hráčov, ich denný režim ako aj systém hry. V sezónach 1973/74 a 1974/75 získal Slovan svoj šiesty a siedmy československý titul. Definitívne tak zosadil z trónu „Veľkú“ Trnavu. Navyše, celý kalendárny rok 1975 mužstvo neprehralo jediný zápas. O tretí titul v rade za sebou prišli belasí aj kvôli povinnostiam viacerých hráčov v reprezentačnom mužstve. Tréner Václav Ježek, ktorému Vengloš robil asistenta, pripravoval mužstvo na Majstrovstvá Európy 1976. Na nich dosiahol československý futbal svoj najvýraznejší úspech. Vo finálovom zápase v Belehrade porazil mužstvo NSR a získal titul majstra Európy. Nastúpili v ňom šiesti hráči Slovana: Koloman Gogh, Ján Pivarník, Jozef Čapkovič, Ján Švehlík, Marián Masný a kapitán Anton Ondruš. V kádri bol aj brankár Alexander Vencel.

V nasledujúcich sezónach zaznamenal Slovan ústup z pozícii. V ročníku 1976/77 obsadil až 8. miesto, skončil pred ním aj mestský rival Inter. Na poste tréner skončil Vengloš a na jeho miesto sa vrátil Michal Vičan. Pri zisku bronzových medailí na Majstrovstvách Európy 1980 boli v kádri už len traja hráča bratislavského klubu: Gogh, Masný a Ondruš. O dva roky neskôr triumfoval Slovan v Českolovenskom pohári. Na niekoľko rokov to bol jeho posledný úspech.

V poslednom zápase kvalifikácie Majstrovstiev Európy 1984 proti Rumunsku na Tehelnom poli nastúpil už len jediný Slovanista – Milan Luhový, ktorý zachraňoval remízu. Slovan sa prepadal stále nižšie a v roku 1983 bojoval o záchranu v najvyššej súťaži s Brnom. Nepomohlo ani trojročné pôsobenie Antona Malatinského, strojcu trnavských úspechov. V sezóne 1984/85 Slovan pod vedením Jána Hucka po 50-tich rokoch vypadol z najvyššej súťaže. Do tej doby bol posledným tímom, ktorý z nej nikdy nezostúpil. Po troch sezónach v strávených v Slovenskej národnej lige sa belasí vrátili do celoštátnej súťaže. Postup si vybojovali v ročníku 1987/88 pod vedením trénera Jána Zachara, po ktorom prebral taktovku na dve sezóny Jozef Jankech.

Úspechy pod Galisovým vedením (1990 – 1996)[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1990 nesie klub názov ŠK Slovan Bratislava. Novým trénerom sa stal pred sezónou 1990/91 Dušan Galis, ktorý predtým viedol B-mužstvo. Na nátlak hráčov aj tréner odstúpilo v decembri toho istého roku vedenie klubu. Pod vplyvom politicko-ekonomických zmien, ktoré ešte výraznejšie nútili vedenie klubu k profesionalizmu aj mimo ihriska, dostali dôveru viesť Slovan Jaroslav Čaniga, Juraj Münczner a renomovaný kardiochirurg Viliam Fischer. Hneď v prvej sezóne pod taktovkou Dušana Galisa skončil Slovan v ligovej tabuľke na druhom mieste, o jediný bod za majstrovskou Spartou. Na Tehelné pole sa opäť začali vracať diváci. Vencel, Tittel, Krištofík, Pecko a Timko si bojovali miesto v reprezentačnom tíme.

V septembri 1991 odohral Slovan V Pohári UEFA dvojzápas proti Realu Madrid. Po výsledkoch 1:2 a 1:1 síce vypadol, ale zanechal výborný dojem. V ligovom ročníku neprehrali belasí 28 zápasov a na konci sezóny sa radovali z ôsmeho a posledného federálneho titulu. Slovan naňho čakal sedemnásť rokov. Najväčšiu zásluhu na ňom mali Alexander Vencel ml., Dušan Tittel, Ondrej Krištofík, Vladimír Kinder, Miloš Glonek, Ladislav Pecko, Tomáš Stúpala, Jaroslav Timko a najlepší strelec súťaže Peter Dubovský. V tomto období prechádzal československý futbal profesionalizáciou. Profesionálne zmluvy podpísalo 21 hráčov z kádra Slovana.

V poslednom ročníku spoločnej ligy získala titul Sparta pred Slaviou, Slovan skončil tretí. Belasým nepomohlo ani Dubovského 24 gólov, vďaka ktorým získal znovu korunu kráľa strelcov. Mladý útočník následne prestúpil do slávneho Realu Madrid. Prvý ročník samostatnej slovenskej súťaže odohralo 12 mužstiev. Slovan posilnil pred sezónou Argentínčan Fabio Nigro, považovaný za najlepšieho legionára v histórii slovenskej ligy. Belasí dominovali na všetkých frontoch. Okrem titulu v najvyššej získali aj Slovenský a Matičný pohár. Do popredia sa dostali hráči ako Róbert Tomaschek, Marián Zeman, Štefan Maixner či Pavel Gostič.

Ani v ďalšom období Slovan nenašiel zdatného konkurenta. Ligový titul získal aj v sezónach 1994/95 a 1995/96. Na jeseň 1995 nahradil Dušana Galisa na poste trénera Anton Dragúň, ktorého neskôr vymenil Karol Jokl. Od októbra ale znovu sedel na lavičke Galis. V prvých dvoch ročníkoch prehral Slovan po dva zápasy, v treťom iba jeden. Hoci mal tréner Galis k dispozícii kvalitné mužstvo, v Európe sa mu nepodarilo presadiť. Doplatiť na náročné žreby, ktoré mu prisúdili AC Miláno, 1. FC Kaiserslautern či Borussiu Dortmund.

V lete roku 1996 sa dostal klub do finančných problémov a hráčov neboli vyplatené mzdy. Výsledkom bol odchod viacerých hráčov do konkurenčných klub a odvolanie predsedu klubu Čanigu. Novým dočasným šéfom sa stal Anton Ondruš. Začalo sa obdobie trénerských rošád, pri tíme definitívne skončil Dušan Galis.

Návrat na trón a ďalšie vypadnutie (1996 – 2004)[upraviť | upraviť zdroj]

Ekonomická situácia sa vylepšila až po príchode nového vedenia na čele s Jánom Duckým a hlavného sponzora SPP a.s.. Po dvoch sezónach, v ktorých získal titul 1. FC Košice, sa Slovan vrátil na ligový trón v ročníku 1998/99. Mužstvo vedené trénerom Stanislavom Grigom mali v kádri reprezentantov Miroslava Koniga, Stanislava Vargu, Milana Timka, Róberta Tomascheka, Jozefa Majoroša, Tibora Jančulu či Zsolta Hornyáka.

Srbský legionár Marko Milinković

Oslavy majstrovského titulu a 80. výročia založenia klubu prekazili nečakané udalosti. Predseda klubu Ján Ducký bol zastrelený a klub prišiel o podporu SPP. Na päť rokov sa Slovan ocitol bez hlavného mecenáša. Klubu sa nedarilo ani na športovom poli. V predkole Ligy majstrov nečakane vypadol s cyperským Anorthosisom Famagusta. Tréner Griga bol odvolaný, odišlo viacero opôr a finančná kríza sa čoraz viac prehlbovala. Predseda správnej rady Ľudovít Zlocha abdikoval na svoj post a nahradil ho Roman Dubeň.

Sezónu 2000/01 začal Slovan výborne, pod trénerom Stanislavom Jarábkom neprehral prvých pätnásť zápasov v lige a keďže predchádzajúci ročník ukončili so 17 neprehratými zápasmi vytvorili nový slovenský rekord – 32 neprehraných zápasov v rade za sebou. Ani to však na titul nestačilo, titul získal Inter. V ďalších sezónach sa Slovan boril s existenčnými problémami. Na lavičke sa menili tréneri každú chvíľu. Pozitívnu zmenu priniesol Dušan Radolský, ale titul nezískal ani vďaka 19 presným zásahom Róberta Vitteka a jedenásť bodovému náskoku po jesennej časti. Neúnosná situácia vyvrcholila v sezóne 2003/04, v ktorej skončili belasí na poslednom 10. mieste a zo súťaže vypadli. Narastajúce dlhy nevyriešil ani Vittekov predaj do 1. FC Norimberg.

Návrat na špicu (2004 – súčasnosť)[upraviť | upraviť zdroj]

24. januára 2005 bol Slovan predaný do rúk nového majiteľa a na čelo klubu sa postavil bývalý minister hospodárstva Ľudovít Černák. Za jeden z prvých cieľov si stanovil vyplatenie pozdĺžností bývalým hráčom klubu. V sezóne 2005/06 sa Slovan po dvoch rokoch vrátil do najvyššej súťaže. V úvodnej sezóne pod vedením skúseného trénera Jozefa Jankecha skončil na 3. mieste.

V ročníku 2008/09 sa belasí vrátili na slovenský futbalový trón. Pod vedením trénera Ladislava Pecka piaty titul v samostatnej slovenskej súťaži. Divácke návštevy začali narastať. Šiesty a zatiaľ posledný titul získal Slovan v sezóne 2010/11. Na lavičke sedel český kouč Karel Jarolím.

Názvy klubu[upraviť | upraviť zdroj]

Športové úspechy[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasná zostava[upraviť | upraviť zdroj]

Aktuálne k dátumu: 2. marec 2014

# Pozícia Hráč
1 Slovensko B Dušan Perniš
2 Srbsko O Miloš Josimov
3 Slovensko O Branislav Niňaj
5 Slovensko Z Tomáš Bagi
6 Česko Ú Pavel Fořt
7 Slovensko Z Filip Hlohovský
8 Slovensko Z Erik Grendel
9 Slovensko Ú Juraj Halenár
10 Slovensko Z Igor Žofčák Kapitán klubu
11 Srbsko Z Marko Milinković
12 Slovensko Ú Karol Mészáros
13 Slovensko Ú Robert Matejka
# Pozícia Hráč
16 Argentína O Nicolas Gorosito
17 Česko Z Jiří Kladrubský (vice-kapitán)
18 Pobrežie Slonoviny O Mamadou Bagayoko
19 Slovensko Z Viktor Miklós
20 Guinea Z Seydouba Soumah
21 Slovensko Z Kristián Kolčák
22 Slovensko B Martin Poláček
23 Slovensko Z Lukáš Gašparovič
26 Slovensko Z Dávid Hudák
28 Slovensko O Martin Vrablec
33 Slovensko Ú Róbert Vittek
77 Trinidad a Tobago Ú Lester Peltier

Legenda: B – brankár, O – obranca, Z – záložník, Ú – útočník

Najvýznamnejší hráči pôsobiaci v klube[upraviť | upraviť zdroj]

Najvýznamnejší tréneri pôsobiaci v klube[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ferdinand Daučík (tréner Slovana 1942 – 1946, 1948): 2x majster Slovenska (1942, 1944), tréner Slovenska (1942 – 1944) a Československa (1948), 3x majster Španielskej ligy (s FC Barcelona 1952, 1953 a s Atlético Bilbao 1956), 6x víťaz Španielskeho pohára (1951, 1952, 1953 – s FC Barcelona; 1955 a 1956 s Atlético Bilbao a v r. 1966 s Realom Zaragoza), tréner FC Porto (1959 – 1960), FC Barcelona (1950 – 1954), Espanyol Barcelona (1970 – 1971), Atlético Madrid (1957 – 1959), Atlético Bilbao (1954 – 1957), FC Sevilla (1964 – 1965), Real Zaragoza (1966 – 1967) atď.
  • Leopold Šťastný (1949 – 1951, 1954 – 1957, 1963 – 1965): 4x majster ČSR (1949, 1950, 1951, 1955), tréner Rakúska (1968 – 1975)
  • Michal Vičan (1968 – 1971, 1976 – 1977, 1982 – 1983): víťaz PVP, majster ČSSR (1970), ako tréner majster Poľska z Ruch Chorzów (1974), víťaz Poľského pohára s Ruchom Chorzów (1975)
  • Jozef Vengloš (1973 – 1976): 2x majster ČSSR (1974, 1975), asistent reprezentačného trénera majstrov Európy (1976), tréner bronzových medailistov z Majstrovstiev Európy (1980), štvrťfinalista Majstrovstiev sveta (1990), tréner ČSSR (1978 – 1982, 1988 – 1990), Slovenska (1993 – 1995), Austrálie (1967 – 1969), Malajzie (1986 – 1987) a Ománu (1996 – 1997), tréner Sporting Lisabon (1983 – 1984), Aston Villa (1990 – 1991), Fenerbahce Istanbul (1991 – 1993), Celtic Glasgow (1998 – 1999) atď., prvý zahraničný manažér v klube anglickej futbalovej ligy (Aston Villa), Prezident UEFT (Únia európskych futbalových trénerov), Predseda UEFA Komisie pre technický pokrok
  • Dušan Galis (1990 – 1995, 1996 – 1997): majster ČSFR (1992), 3x majster Slovenska (1994, 1995, 1996), 2x víťaz Slovenského pohára (1994, 1998), tréner Slovenska (2004 – 2006) a cyperskej Omonie Nikózia (1999)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]