Haiku

Haiku (jap. 俳句) je žáner japonskej poézie pozostávajúci zo 17 slabík usporiadaných do troch riadkov z 5-slabičného verša, nasledovne 7-slabičného verša a znovu 5-slabičného verša. Pojem "haiku" je odvodený od prvej časti japonského slova haikai (humorná forma časti básne renga, alebo veršovanej poémy) a druhej časti slova "hokku" (úvodná sloha rengy). Hokku, ktorou sa začína renga, zmieňovala vo svojom prvom verši ročnú sezónu, čas a deň, a hlavné črty krajiny, čo vytváralo z nej nezávislú báseň. Hokku, (často nezameniteľne nazývanú haikai) sa stala známou ako haiku na konci 19. storočia, keď bola premenovaná básnikom Masaoka Šikim. V súčasnosti sa používa okrem starého názvu hokku častejšie haiku .

Pôvod haiku

Vznik haiku sa odvodzuje od japonskej reťazovej básne Renga. Bola obľúbená v obdobiach Kamakura a Muromači. Skladala sa z 50 až 100 strof a každú túto lyrickú sekvenciu komponovali striedavo vždy dvaja alebo viacerí básnici. Prvá strofa bola fixovaná na určité ročné obdobie a volala sa hokka. Z nej vzniklo slovo haikai alebo haiku. Hoci renga vznikla na cisárskom dvore, neskôr sa rozšírila medzi ľud a stala sa veľmi populárnou. Vrchol dokonalosti dosiahla v 15. storočí.

Pre schopnosť názorne zobraziť problém a nenásilne tak podať partnerovi v rozhovore poukaz na rozpor v jeho tvrdeniach sa haiku uplatňovalo v diplomatických kruhoch a na cisárskom dvore. Trojveršie haikai sa stalo aj súčasťou umenia haiga.

Stavba trojveršia

Stavba trojveršia má svoj kánon. Prvý 5-slabičný verš sa nazýva „kigo“ (jap) alebo inak sezónne zavádzacie slovné spojenie, druhý 7-slabičný verš končí pomlčkou - kireji – a v treťom 5-slabičnom verši je kontrapunkt/pointa. Tento kánon platí pre pôvodnú japonskú verziu haiku. Vznik kánonu sa odvodzuje od taoizmu a zenbudhizmu, v ktorých dominovali krátke poučenia majstrov. Japonská tradícia vraví, že prvé samostatné trojveršie haiku napísal Nonoguči Rjúho. Bol prvý, čo zozbieral úvodné slohy z básní renga, z tzv. ľahkovážnych básní "haikai-hokučó", a zostavil z nich zbierku haiku. V 17.storočí sa rozvinula literárna vlna skladateľov haiku, ktorí sa nazvali haidžin a komponovanie haiku sa stalo ich životným štýlom.

Základné kategórie haiku

• tradičné japonské haiku, ktoré vzniklo na začiatku obdobia Edo
• moderné haiku japonské a západné, ktoré sa začalo vyvíjať v období Meidži

Charakteristika tradičného japonského haiku

Reflektuje prírodné javy, klimatické a geografické, flóru a faunu, človeka. Sezónne slovné spojenie „kigo“ musí mať vzťah k takým podmienkam, aké vládnu v okolí japonského mesta Edo – dnes Tokio. Je vytvorená databáza ustálených slovných spojení pre danú sezónu, ktoré tvorcovia využívajú. Kánon sa už storočia nezmenil. Autor popisuje situáciu medzi dvomi elementami, napr. žaba a rybník, slimáčik a hora Fudži, vietor a vtáčik. Všíma si kontrapunkt medzi subjektami a vyjadrí ho v poslednom verši „kireji“. Nepoužívajú sa básnické obrazy a figúry známe v západnej poézii, ani viazaný verš s rýmom. Pre haiku platia štyri zásady:

1. sabi (sám osobne)
2. makoto (pravdivo)
3. fueki-ryúko (nemenný-premenný)
4. yoin (ozvena)

Forma haiku je podľa tradície báseň ručne napísaná kaligrafickým písmom na papieri a priviazaná o dve bambusové tyčky hore a dolu tak, aby sa dala zavesiť na stenu. Jej dlhšia časť je zvislá, čo si vyžiadalo japonské vertikálne písmo.

Charakteristika moderného haiku

Moderné haiku formovalo už i západné umenie. Počas reformy Meidži sa Japonsko otvorilo svetu a začali vplývať na seba japonské a západné umenie. Prvú konjunktúru v Európe zažilo japonské umenie v 19. storočí, pozri štýl japonéria. Odvtedy sa datuje vznik západného haiku. Forma tohoto haiku je aktuálne rôznorodá, veľmi voľné poňatie v počte slabík, témach a publikovaní na rôznych médiách. Ale väčšina autorov zachováva aspoň kontrapunkt v treťom verši a kireji v druhom verši a báseň je obvykle trojriadková.

Slovenská podoba haiku

Nie je ustálená norma písania haiku v slovenčine. Tradicionalistickí slovenskí haidžini však zohľadňujú zvukovú podobu slabík - mór - a prispôsobujú počet slabík. Preto sa môže stať, že slovenské haiku môže mať o dve písané slabiky viac alebo menej, podľa toho, ako znie vyslovená písaná podoba.

Najznámejší japonskí tvorcovia haiku

Klasické obdobie „Edo“

• Nonoguči Rjúho (1595 – 1669)
• Macuo Bašó (1644 – 1694)
• Nozava Bončó (1640 – 1714)
• Mukai Kjorai (1651 – 1704)

Bončó a Kjorai napísali zbierku haikai „Opičí pláštik“ jap. Sarumino. obsahuje okrem iného aj 300 haiku.

• Josa Buson (1661 – 1701)
• Kobajaši Isa (1763 – 1827)

Obdobie poklasické – Masaoka Šiki-ho modernizácia

• Masaoka Šiki (1867 – 1902)
• Rjúnosuke Akugatava (1892 – 1927)
• Ogivara Seinsesui (1884 – 1976)

Moderné japonské haiku – gendai haiku

• Šuntaró Tanikava (1931)

Haiku Žaba

Asi najznámejším haiku je „Žaba“ od jedného zo zakladateľov tohto básnického štýlu Bašóa:

古池や (Furuike ya)

蛙飛び込む (Kawazu tobikomu)

水の音 (Mizu no oto)

Vo veľmi voľnom preklade:

Prastarý rybník

Žaba doň skočí

Žblnk!

Prebásnené:

Starý rybník bol

Žabička doň skočila

Či len zažblnkol

Referencie

• Poznámka: Celý článok bol podrobený revízii podľa knihy "Japonská literatura 712-1868".

Pozri aj

• haiga
• haibun
• renga
• tanka

Literárny portál

Externé odkazy

• Macuo Bašóove haiku jap.-en.
• Haiku preložené do franc. z jap.- japonskí klasici