Japonéria (vplyv japonského umenia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Maliar Toulouse-Lautrec a jeho plagát v štýle japonizmu Reine de Joie.

Japonéria (franc. Japonisme, angl. Japonism) je umelecký štýl vo výtvarnom umení, literatúre, hudbe a umeleckých remeslách v kultúrnom okruhu západnej civilizácie, ktorý začal vznikať v druhej polovici 19. storočia v Európe.

Prvýkrát bol spomenutý v knihe „L'Art Français“ od Julesa Claretieho v roku 1872 a v diele Japanisme III. La Renaissance Literaire et Artistique tiež v roku 1872 od Philippa Burtyho (1830 – 1890). Názov „japonéria“ vznikol ako všeobecný termín pre vplyv japonského umenia na západnú kultúru, prednostne vo Francúzsku, kde vznikol ako špecifický štýl. V Anglicku boli od 1851 objekty pod vplyvom japonizmu nazývané „Anglo-Japanese“. (pozri Widar Halen in Christopher Dresser, 1990, p. 33).

Od roku 1860 sa japonské umenie drevotlačeukiyo-e“ stalo zdrojom inšpirácie pre mnohých európskych impresionistov – maliarov vo Francúzsku a inde a pre Art-Nouveau, Jugend-Stil, Wiener-Secession, expresionizmus a kubizmus. Umelci boli ovplyvnení hlavne perspektívou a tieňmi, plochami s intenzívnymi farbami, kompozičnou voľnosťou v rozmiestňovaní objektov mimo stredu obrazu, s väčšinou nízkou diagonálnou osou na pozadí. Vznikli aj iné variácie, napríklad orientalizmus. Japonizmus najviac ovplyvnil západných umelcov v používaní prvkov východného štýlu v dielach zobrazujúcich vlastnú kultúru. Bolo relatívne málo umelcov tvoriacich východné výjavy v západnom štýle, väčšinou to bolo naopak.

História japonského vplyvu na umenie v Európe[upraviť | upraviť zdroj]

Od neskorého 17. storočia bola japonská keramika vyvážaná z Arita do Európy a japonský lakovaný nábytok stredobodom záujmu. Tiež japonský modrý a biely porcelán, takisto jeho viaceré iné druhy, napríklad v štýle „kakiemon“, ktorý bol napodobňovaný, hlavne manufaktúrou v Meissene v Nemecku alebo manufaktúrou v Chantilly vo Francúzsku.

V 18. storočí bolo importovaných do holandských a anglických záhrad množstvo japonských rastlín, no štýl japonskej záhrady bol ešte neznámy na rozdiel od japonskej drevotlače a látok.

V 19. storočí počas éry Kaei (1848-1854) po viac ako 200 rokoch izolácie Japonska, lode západných obchodníkov rôznych národov začali pristávať pri japonských brehoch. V nasledujúcej ére Meidži v 1868 Japonsko ukončilo dlhé obdobie izolácie štátu a otvorilo sa importu zo západu, vrátane fotografie a tlačiarenskej techniky. Na oplátku mnoho japonských drevotlačí ukiyo-e a keramiky spolu s látkami, bronzami, cloisonné, emailami a inými žánrami umenia a remesiel prišlo do Európy a Ameriky, kde si získalo popularitu.

Japonéria sa začala zberateľstvom japonského umenia, hlavne tlačí ukiyo-e, z ktorých prvé sa objavili v Paríži. Okolo 1856 francúzsky umelec Félix Braquemond vytvoril prvú kópiu z knihy skečí od maliara Kacušika Hokusaia „Hokusai Manga“ počas workshopu v jeho dielni. Z nej sa potom vyrobili obaly na porcelán. V roku 1860 a 1861 čierno-biele reprodukcie ukiyo-e boli publikované v knihe o Japonsku. Baudelaire napísal v roku 1861 v liste: " Nedávno som prijal balík japoník. Podelil som ich medzi mojich priateľov. ..." V nasledujúcom roku bol otvorený v ulici Rivoli obchod „La Porte Chinoise“, v ktorom sa predávali rôzne japonské tovary vrátane tlačí. Táto ulica bola najmódnejšou adresou v Paríži. V roku 1871 Camille Saint-Saëns napísal jednoaktovú operu “La princesse jaune” na libreto Louisa Galleta, v ktorom holandské dievča žiarlilo na zberateľskú vášeň drevotlačí svojho priateľa – umelca.

Navzdory Braquemondovmu kontaktu s majstrovskými dielami ukiyo-e väčšina tlačí došlých na Západ bolo od súčasných japonských umelcov z rokov 1860-tych a 1870-tych.

V tom istom čase mnoho amerických intelektuálov malo za to, že tlače z obdobia Eda boli vulgárnou umeleckou formou a oceňovali skôr Yamato-e (jap. 大和絵, obrazy z obdobia Yamato), napríklad diela zenových majstrov Sesshū a Shūbun.

Francúzski zberatelia, spisovatelia a umeleckí kritici podnikali mnohé cesty do Japonska v rokoch 1860-1880 a uverejňovali články o japonskej estetike a stúpajúcej distribúcii tlačí z obdobia Eda v Európe, špeciálne vo Francúzsku. Patrili k nim aj liberálny ekonóm Henri Cernuschi a kritik Theodore Duret (obaja v rokoch 1871 – 1872).

Ešte skôr v Anglicku, oficiálna japonská sekcia na Medzinárodnej výstave v Londýne v 1862 pripravená Sirom Rutherfordom Alcockom (britský minister v meste Edo od 1859) obsahovala aj jeho vlastnú zbierku japoník. Toto bolo považované za jednu z najdôležitejších príležitostí v histórii japonského umenia na Západe. (W.Halen.p. 34)

Anglický botanik, kresliar a teoretik Christopher Dresser (1834 – 1904) kúpil veci z tejto zbierky a tiež bol jedným z výtvarníkov, ktorí navštívili Japonsko (v 1876) ako hosť japonského národa a ktorí sústavne propagovali japonské umenie počas svojej dlhej kariéry. Viacerí obchodníci s japonským umením sídlili v Paríži, napríklad Tadamasa Hajaši a Iijima Hanjuro. Tiež Medzinárodná svetová výstava v Paríži v 1878 bola miestom, kde sa predstavilo veľa objektov japonského umenia.

Umelci a štýly[upraviť | upraviť zdroj]

Výtvarné umenie[upraviť | upraviť zdroj]

Japonskí umelci, ktorí mali veľký vplyv boli Utamaro a Hokusai. Na jednej strane sa japonské umenie stalo v Európe populárnym, na druhej bunmekaika(文明開化) – westernizácia – viedla k strate prestíže drevotlačí v Japonsku.

Umelci, ktorí boli ovplyvnení japonským umením boli: Arthur Wesley Dow, Pierre Bonnard, Henri de Toulouse-Lautrec, Mary Cassattová, Edgar Degas, Renoir, James Abbott McNeill Whistler (Rose and silver: La princesse du pays de porcelaine, 1863 – 64), Monet, Vincent van Gogh, Camille Pissarro, Paul Gauguin, Bertha Lum, Will Bradley, Aubrey Beardsley, Alfons Mucha, Gustav Klimt, Giuseppe de Nittis, sestry Frances a Margaret Macdonaldové, architekti Edward W.Godwin, Frank Lloyd Wright, Charles Rennie Mackintosh a Stanford White, keramici Edmond Lachenal a Taxile Doat. Niektorí umelci, napríklad Georges Ferdinand Bigot, odišli do Japonska kvôli svojej fascinácii jeho umením.

Diela vo všetkých médiách boli ovplyvnené. Tlače a plagáty od Toulouse-Lautreca si nemožno predstaviť bez japonského vplyvu. Tiež Félix Vallotton[1] a Paul Gauguin často tvorili drevotlače v štýle japonizmu, hlavne čierno-biele.

Whistler považoval za dôležitý prienik britského umenia do japonského, no za centrum japonských záležitostí bol považovaný Paríž. Whistler zozbieral tiež zaujímavú kolekciu počas doby, keď bol mimo Anglicka, do 1859. V Anglicku však štúdium a obchodovanie s japonikami začalo už v 1852. Esenciálny prvok japonského umenia, používanie kánonu dekorovanej plochy, chýbajúca perspektíva, boli jednými z propozícií v Owen Jonesovej „The Grammar of Ornament 1856“. Dekoratívne výtvarné umenie v Anglicku bolo ovplyvnené princípmi odvodenými od japonského umenia a bolo nazývané ako anglo-japonský štýl, ktorý sa líšil od japonérie francúzskej.

Niektoré Van Goghove maľby imitovali ukiyo-e v motívoch aj štýle. Napríklad, „Le Père Tanguy“, portrét vlastníka obchodu s umením, ukazuje šesť rôznych ukiyo-e malieb v pozadí. Van Gogh tiež namaľoval obraz „Kurtizána“ v 1887 potom ako našiel jedno ukiyo-e od autora Kesai Eisen na obálke magazínu „Paris Illustré“ v 1886. Tiež v tomto čase v Antverpách zbieral japonské tlače.

Skupina "Nabi" bolo zoskupenie štyroch maliarov, ktorí boli silno ovplyvnení japonským umením. Tento umelecký klub vznikol v roku 1888 v Paríži a patrili doň: Pierre Bonnard, Maurice Denis, Édouard Vuillard a Félix Vallotton. Japonéria sa veľmi silno prejavila napríklad v dielach od Vuillarda – Femme de profil au chapeau vert (1891), od Vallottona – Clair de lune (1895), od Bonnarda – Le corsage à carreaux (1892).[1]

V japonérii sa autori zaujímali hlavne o asymetriu a nepravidelnosť v japonskom umení. Japonské umenie pozostáva z necentrovaného aranžmánu bez perspektívy, bez tieňov a s výraznými farbami na plochách. Tieto prvky boli v priamom kontraste s grécko-rímskym umením a s akademickými konvenciami.

Ukiyo-e, s jeho krivkami, vzorovanými plochami a kontrastnými plochami v obraze inšpirovali smer Art-Nouveau. Niektoré jeho línie a vzory sa stali grafickými klišé, ktoré sa neskôr prejavovali v prácach autorov na celom svete. Tieto formy s veľkými plochami farieb boli predchodcami abstraktného umenia v modernizme.

Japonéria tiež ovplyvnila prijatie japonských prvkov alebo štýlu naprieč celým spektrom umeleckých remesiel, od nábytku, textilu, šperkov až po grafický dizajn.

Hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Japonéria sa prejavila aj v hudbe. V 1885, Gilbertova a Sullivanova komická opera „Mikado“ bola inšpirovaná japonskou výstavou v Knightsbridge, v Londýne, ale mohla byť inšpirovaná aj Medzinárodnou výstavou vo Viedni v 1873. Sullivan použil v opere verziu piesne "Ton-yare Bushi" od Ômura Masujiro. Giacomo Puccini tiež použil túto melódiu vo svojej opere Madama Butterfly v 1904.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Vplyv japonského umenia na európsku literatúru bol tiež značný. Ezra Pound začal svoje dlhé pôsobenie v „East Asian culture“ v 1909, keď prvýkrát videl ukiyo-e tlače v spoločnosti kurátora Laurence Binyona v londýnskom British Museum. Boli inšpiráciou k prihláseniu sa k Imažinizmu a jeho poetickým víziám, ktoré boli často prejavené aj v dielach Richarda Aldingtona, Johna Goulda Fletchera a Amy Lowellovej.

V českej literatúre tvoril v štýle japonérie spisovateľ Julius Zeyer.

Vplyv japonskej literatúry, hlavne poézie, pretrvával po celé 20. storočie. Poéziou haiku a tanka sa nechali inšpirovať viaceré umelecké smery a školy. Umelci San Francisco Renaissance a Beat Generation, neskôr vplyv hnutia hippies, títo všetci považovali japonskú poéziu za jeden zo svojich základných prameňov inšpirácie a formy.

Príklady japonérie v západnej tvorbe[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Guide to the Musée d´Orsay, str. 176-179, Paríž, 1992, ISBN 2-7118-2714-3

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Japonisme na francúzskej Wikipédii, Japonism na anglickej Wikipédii a Japonismus na nemeckej Wikipédii.