Imrich Ivánka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Imrich Ivánka
Vojak, politik
Imrich Ivánka
Narodenie9. december 1818
Horné Semerovce, Rakúsko (dnes Slovensko)
Úmrtie27. júl 1896 (77 rokov)
Jedľovo, Rakúsko-Uhorsko (dnes Maďarsko)
Alma materVojenská akadémia Tulln
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Imrich Ivánka
Erb rodiny Ivánkovcov

Imrich Ivánka[1] (maď. Ivánka Imre, s prídomkom z Jordánu a Draškoviec[2], lat. de „Draskócz et Jordánföld“; * 9. december 1818, Horné Semerovce[3] – † 27. júl 1869, Jedľovo[3]) bol vojak - plukovník Domobrany počas uhorskej revolúcie, tajomník predsedu vlády Ľudovíta Baťána, politik.[4]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Bol synom Ladislava Ivánku (* 1782 – † 1819), župana Hontianskej župy a Petronely Péčiovej (* 1791 – † 1846). Svoje štúdia začal v Šoproni a od roku 1831 v nich pokračoval na vojenskej akadémii v Tullne. Bol spolužiakom Artúra Görgeia a Juraja Klapku. Po absolvovaní akadémie vstúpil do armády, v ktorej prešiel viac útvarmi a zaradeniami. Pred uhorskou revolúciou bol pobočníkom uhorského palatína Štefana Habsbursko-Lotrinského.

Po májovej výzve Ľudovíta Baťána, ktorý vyzval dôstojníkov, aby vstúpili do novej armády, sa rozhodol vstúpiť do Domobrany. Následne sa stal tajomníkom premiéra Ľudovíta Baťána.

Zúčastnil sa niekoľkých bitiek počas uhorskej revolúcie a dosiahol hodnosť plukovníka. Mal sa zúčastniť vyjednávania s cisárskymi vojskami. Vyjednávanie však vrchný veliteľ cisárskych vojsk generál Windisch-Grätz odmietol s údajným výkrikom: „S rebelmi nevyjednávam!“ Na spiatočnej ceste Ivánku zajali a uväznili v Hradci Králové. Z väzenia sa dostal po milosti cisára Františka Jozefa I. v roku 1850.

V roku 1861 bol zvolený za hlavného notára Peštianskej župy. V rokoch 1865 – 1895 bol opakovane zvolený za poslanca uhorského snemu vo volebnom okrsku Dunapataj za Stranu ľavého stredu, neskôr za Liberálnu stranu. V roku 1895 bol vymenovaný za člena hornej snemovne.

Pamätná tabuľa v Horných Semerovciach na mieste, kde stál rodný kaštieľ I. Ivánku

V rokoch 18781891 bol generálnym riaditeľom Severovýchodných železníc. V roku 1878 mu cisár František Jozef I. udelil Rad železnej koruny tretej triedy. Aktívne sa podieľal na založení Uhorského Červeného kríža. Spolu zakladal Spoločnosť dunajskej paroplavby. Je autorom publikácií: Štyri mesiace služby v uhorskej armáde od konca júna do konca októbra 1848 (Négy havi szolgálatom a magyar hadseregben 1848 július végétől október végéig, Budapešť, 1881), O ľudovom povstaní (A népfelkelésről, Budapesť 1884), Paroplavba na uhorskom Dunaji (Gőzhajózás a magyar Dunán, Budapešť, 1862).[5]

Podieľal sa na založení Štátneho branného spolku a bol veľmajstrom uhorských slobodomurárov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. IVÁNKA, Imrich. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok II. E – J. Martin : Matica slovenská, 1987. 592 s. S. 497 – 498.
  2. IVÁNKA, Imrich. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok IV CH – Kl. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2010. 587 s. ISBN 978-80-89301-57-7. S. 118 – 119.
  3. a b Magyar Életrajzi Lexikon 1000-1990 [online]. mek.oszk.hu, [cit. 2022-12-23]. Dostupné online. (po maďarsky)
  4. História - Oficiálna stránka obce Horné Semerovce [online]. www.hornesemerovce.sk, [cit. 2023-01-11]. Dostupné online.
  5. KISS, László; OZOGÁNY, Ernő; LACZA, Tihamér. A magyar tudomány évszázadai : magyar orvosok, mérnökök, feltalálók, tudósok : tudománytörténeti tanulmányok és arcképvázlatok. Somorja : Méry ratio, 1996. 210 s. ISBN 80-88837-02-2.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ivánka Imre na maďarskej Wikipédii.