Je t’aime… moi non plus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
„Je t'aime… moi non plus“
Obrázok albumu môže byť použitý iba so súhlasom držiteľa autorských práv
SingelSerge Gainsbourg a Jane Birkin
z albumu Jane Birkin/Serge Gainsbourg
Vydaný 1969
Formát 7" singel
Nahraný 1969
Žáner Pop, adult contemporary
Dĺžka 4:22[1]
Vydavateľ UK: Fontana, Major Minor, Antic
USA: Fontana
Skladateľ Serge Gainsbourg
Producent Jack Baverstock
Textár Serge Gainsbourg

Je t'aime... moi non plus“ francúzsky duet, ktorý napísal Serge Gainsbourg. Tento duet Gainsbourg nahral spolu s herečkou Brigitte Bardotovou v roku 1967. Táto verzia piesne ale nebola do roku 1986 zverejnená.

Populárnou, dá sa povedať, že až legendárnou, sa stala nahrávka tejto skladby z roku 1969. Túto verziu Gainsbourg naspieval so svojou vtedajšou milenkou Jane Birkinovou. Táto verzia sa stala jednotkou britských hitparád, no v niektorých krajinách sa stala pre svoj výrazný sexuálny náboj zakázanou. V neskorších dobách nahrali coververzie piesne „Je t'aime...“ viacerí ďalší umelci.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Pieseň bola pôvodne napísaná a nahratá v zime roku 1967. Francúzska herečka Brigitte Bardotová vtedy požiadala svojho priateľa Serge Gainsbourga o napísanie piesní so silnou milostnou tématikou. Serge vtedy pre ňu skomponoval skladby „Bonnie and Clyde“ a „Je t'aime“.[2] Nahrávanie a aranžovanie skladieb zrealizoval Michel Colombier v Parížskom štúdiu. Konalo sa počas dvoch hodín v malej presklenej búdke a technik William Flageollet túto session charakterizoval ako „ťažký petting“.[3] O tomto nahrávaní prešli na verejnosť správy, po ktorých sa rozhorčený Bardotovej manžel, nemecký obchodník Gunter Sachs rozhodol zakročiť proti zverejneniu singlu. Brigita preto prosila Gainsbourga aby aby pieseň nevydal aj napriek tomu, že on protestoval že „konečne prvýkrát vo svojom živote napísal jemný milostný song a nakoniec to musí všetko takto zle skončiť“.[3][4][5]

V roku 1968 sa Gainsbourg zamiloval do anglickej herečky Jane Birkin ktorej tiež navrhol aby sa pokúsili pieseň „Je t'aime...“ nahrať.[3] Birkin počula Bardottovej verziu a označila ju za „dosť horúcu“.[6] Žiarlila na to, že by Serge nahrával túto skladbu sám v štúdiu s nejakou inou ženou, speváčkou. Gainsbourg požiadal Jane aby spievala oproti Brigitte Bardotovej o oktávu vyššie, lebo sa mu zdalo, že Jane má príliš chlapčensky znejúci hlas.[7] Nahrávanie relaizoval a aranžoval Arthur Greenslade v štúdiu Marble Arch.[3] Birkin hovorieva, že v tejto piesni mala problémy s hlbokými nádychmi až také veľké, že sa jej hlas strácal spolu s dychom, až v niektorých chvíľach prestávala dýchať. Počas počúvania nahrávky sú tieto pauzy zreteľné.[6] Médiá radi o výrobe skladby (podobne ako aj s Brigitte Bardot) špekulovali, že to bola vlastne živá nahrávka sexuálneho aktu, na čo Gainsbourg reagoval odpoveďou, že v tom prípade by bola výsledkom nahrávania dlhohrajúca platňa a nie iba singel.[3] Singel vyšiel vo februári 1969.[2] Mal obyčajný obal, na ktorom bolo napísané „Interdit aux moins de 21 ans“ (mládeži do 21 rokov zakázané),[8] a nahrávacia spoločnosť sa zmenila z Philips na Fontanu.[2]

Gainsbourg na nahrávanie tejto piesne oslovil aj Marianne Faithfull, ktorá to komentovala, že „Hah! On o to žiadal každého“. Medzi oslovené patrili aj Valérie Lagrange a Mireille Darcová.[3] Bardotová jej verziu nechcela vydať, no jej priateľ Jean-Louis Remilleux ju časom oslovil aby kontaktovala Gainsbourga a verzia „Je t'aime... moi non plus“ v podaní Brigitte Bardotovej bola zverejnená v roku 1986.[5]

Text a hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Slová piesne „Je t'aime... moi non plus“ sú spievané hovorené a šepkané v C durovej stupnici a sprevádzané vlažným čokoládovo sladkým barokovým organom a gitarou.[8][9][10][3] Jej názov bol inšpirovaný výrokom Salvadora Daliho: „Picasso je Španiel aj ja som. Picasso je génius aj ja som. Picasso je komunista, ja nie som“.[8][11] Gainsbourg vyhlasoval, že jeho song je o nesexuálny, že je to pieseň o zúfalstve a o neschopnosti fyzickej lásky,[3] je dialógom milencov počas koitu. Text piesne obsahuje slová:

Je vais et je viens, entre tes reins“ („idem, blížim sa k tvojmu lonu“)
Tu es la vague, moi l'île nue“ („si vlnobitie aj ja som nahý ostrov“)
L'amour physique est sans issue“ („fyzická láska ide do stratena“)

Moi non plus“ („ani ja“) ako odpoveď k „Je t'aime“ je vtipným bonmotom, ktorý je pre nefrancúzskych poslucháčov ťažšie zrozumiteľný.[9] Často je interpretovaný ako „Milujem ťa - Ja už nie“ napríklad aj vo verzii od Pet Shop Boys.

Odozvy[upraviť | upraviť zdroj]

Potom ako vznikla nahrávka tejto piesne s Brigitte Bardot francúzski novinári publikovali svoje verzie o tom, že ide o autentickú nahrávku milovania a týždenník France Dimanche poznamenal, že sú v nej „vzdychy a Bardotovej vzlyky blaženosti, ktoré vzbudzujú dojem že počúvate dvoch súložiacich ľudí“.[3] Prvýkrát bola pieseň na verejnosti prezentovaná krátko po nahraní v jednej parížskej reštaurácii. Jane Birkin vravela, že „potom ako zazneli jej tóny, bolo počuť štrnganie príborov, nožov a vidličiek, ako ich hostia odkladajú na taniere“ načo Serge poznamenal, že „má pocit že majú nahratý hit“.[3][6]

Erotický náboj skladby sa stretával s odporom. Text bol chápaný ako propagácia tabuizovaného sexu bez lásky, ktorý bol umocnený dýchavičným sugestívnym štýlom. Hudobný magazín Observer Monthly Music ho nazval popovou verziou v štýle erotickej filmovej série o Emmanuelle.[10]

Song kulminuje zvukmi orgazmu v podaní Jane Birkin. Možno aj tieto zvuky sú dôvodom, prečo bola táto pieseň zakázaná vo vysielaniach médií Španielska, Švédska, Brazílie, Spojeného kráľovstva[10], Talianska[12], Portugalska, ale aj Poľska, či Česko-Slovenska. Do nočných hodín (od 23:00) sa nesmela vysielať ani vo Francúzsku, či v Spojených štátoch[2], pieseň odsúdil aj Vatikán,[10][12] ktorý verejne odsúdil aj talianskeho vydavateľa hudobného nosiča[8] a od Gainsbourga si takto pápež vyslúžil uznanie ako „jeden z jeho najvýznamnejších PR manažérov“.[6]

V roku 2004 sa Jane Birkin vyjadrila, že podľa nej nebol tento song ažtak príliš vulgárny, že vôbec nechápe prečo spôsobil až taký rozruch. Anglicky hovoriaci ľudia mu podľa nej aj tak nemohli celkom dobre rozumieť.[13] Keď neskôr mal ísť Gainsbourg nahrávať na Jamajku so zoskupením Sly and Robbie členovia tejto kapely sa k nemu správali nedôverčivo. Povedali mu, že oni v podstate nepoznajú z francúzskej popovej hudby nič iba akúsi pieseň s názvom „Je t'aime… Moi Non Plus“, v ktorej nejaká žena vzdychá. Keď im Serge povedal, že je to od neho ich postoj k nemu sa radikálne zmenil.[3]

Komerčný úspech[upraviť | upraviť zdroj]

Pieseň „Je t'aime... moi non plus“ dosiahla v komerčný úspech v celej Európe. Do roku 1986 sa z nej predalo štyri milióny nosičov.[14] V Spojenom kráľovstve singel vydalo hudobné vydavateľstvo Fontana, ale po dosiahnutí druhej priečky v rebríčkoch bol týmto vydavateľom singel z predaja stiahnutý. Gainsbourg sa nevzdal a uzavrel novú zmluvu s vydavateľom Major Minor Records, ktorého edícia sa dostala na vrchol britských rebríčkov. Tento single bol v Spojenom kráľovstve vlastne prvou zakázanou a zároveň aj prvou neanglickou piesňou na vrchole rebríčkov[10] Na vrchole sa pritom udržal 31 týždňov.[15] V Spojených štátoch bol na 69. pozícii rebríčka Billboardu, New York Times skladbu nazval „poetickou šťastnou náhodou“[9], z čoho bol Gainsbourg patrične nadšený[14]. Americký vydavateľ Mercury Records čelil kritike, že „pieseň je obscénna“ a preto bolo jej vysielanie limitované, čo obmedzilo predaj jej nosičov na úroveň okolo 150 000 kusov.[16]

Rebríček (1969) Vrcholová
pozícia
Ö3 Austria Top 40 1
German Musikmarkt/Media Control Charts 3[17]
Dutch Top 40 2
Irish Singles Chart 2
Norwegian VG-lista Chart 1
Swiss Top 100 Singles Chart 1
UK Singles Chart 1
US Billboard Hot 100 69

Coververzie[upraviť | upraviť zdroj]

Sexuálna téma patrí medzi najobľúbenejšie komerčné, umelecké ale aj konverzačné „magnety“ a preto sa pieseň „Je t'aime... moi non plus“ dočkala mnohých svojich verzií, ktoré boli vážne ale aj humorne ladené.[18] V podstate aj najslávnejšia verzia piesne v podaní Jane Birkin a Serge Gainsbourga je tiež coververziou.

Od roku 1969 boli nahraté viaceré verzie skladby pod názvom „Love at first sight“[18], z ktorých jedna od kapely Sounds Nice sa dostala do Top-20[19] Prvú paródiu tejto piesne napísal v roku 1970 sám Gainsbourg spolu s Marcelom Mithoisom. Túto verziu skladby s názvom „Ça“ naspieval populárny francúzsky komik Bourvil a Jacqueline Maillan. Bola to posledná nahrávka pred Bourvilovou smrťou.[18][20]

Song bol v roku 1975 inšpiráciou aj pre disko klasiku „Love to Love You Baby“ od speváčky Donny Summer a producenta Giorgio Morodera. Ich 15 minútová verzia tohto duetu bola nahratá pre film Thank God It's Friday z roku 1978.[21]

V roku 1998 nahrala skladbu Sam Taylor-Wood spolu s Pet Shop Boys pre kompilačný projekt Ambassadors - We Love You, ktorý konceptuálne prezentoval spojitosť medzi vizuálnymi a hudobnými umelcami. Táto nahrávka vyšla aj ako bonus na CD singli „I Don't Know What You Want But I Can't Give It Any More“.[22][23]

V roku 2002 producent Dimitri Tikovoi vydal v rámci svojho projektu Trash Palace album Positions, na ktorom Brian Molko z kapely Placebo a Asia Argento naspievali obrátenú verziu skladby „Je t'aime... moi non plus“: Molko v nej naspieval ženské party.[24][25]

Jednu patrične dýchavičnú anglickú coververziu tejto piesne s názvom „I love you (me either)“ naspievala v roku 2005 pre svoj album Monsieur Gainsbourg Revisited dvojica Cat Power a Karen Elson.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. 1969 Album on the AMG Retrieved 15 February 2007
  2. a b c d Durand, Mathieu, "Chanson cul(te) Je t'aime moi non plus", Evene, February 2009. z 4 August 2010.
  3. a b c d e f g h i j k Simmons, Sylvie, "The eyes have it", The Guardian, 2 February 2001. z 4 August 2010.
  4. RFI Musique - - Serge Gainsbourg
  5. a b SINGER, Barnett (2006). Brigitte Bardot: a biography. McFarland. ISBN 0786425156.
  6. a b c d Walden, Celia, "Jane Birkin interview", Daily Telegraph, 13 October 2009. z 3 August 2010.
  7. Lloyd, Albertina, "Birkin: Much more than a bag", Kidderminster Shuttle, 17 October 2009. z 4 August 2010.
  8. a b c d Zwerin, Mike, "Music's laureate of the outrageous", New York Times, 29 January 2003. z 4 August 2010.
  9. a b c Rosen, Jody, "French Pop's Witty Roué", New York Times, 26 August 2001. z 3 August 2010.
  10. a b c d e Spencer, Neil, "The 10 most x-rated records", Observer Music Monthly, Guardian Newspapers, 22 May 2005. z 3 August 2010.
  11. In French: "Picasso est espagnol, moi aussi. Picasso est un génie, moi aussi. Picasso est communiste, moi non plus".[1]
  12. a b (2001) The art of persuasion: political communication in Italy from 1945 to the 1990s. Manchester University Press. ISBN 0719041708.
  13. Solomons, Jason, "'Serge needed all the love he could get'", The Observer, 15 August 2004. z 3 August 2010.
  14. a b Truman, James, "No. 69 Avec une Balle", Spin, October 1986. z 5 August 2010.
  15. Chrisafis, Angelique, "Gainsbourg, je t'aime", The Guardian, 14 April 2006. z 4 August 2010.
  16. "Steinberg: Obscenity is Relative", Billboard, 7 November 1970. z 5 August 2010.
  17. Peak position on German Musikmarkt/Media Control Charts|accessdate=27 February 2011
  18. a b c Weaver, Julian (14 February 2003). je t'aime moi non plus: a maintes reprises transcript. hypo.io. Resonance FM. prístup: 4 August 2010.
  19. LARKIN, Colin (1998). The encyclopedia of popular music, 3, Macmillan. ISBN 033374134X.
  20. Way, Michael, "Paris", Billboard, 5 September 1970. z 5 August 2010.
  21. SPENCER, Kristopher (2008). Film and television scores, 1950-1979: a critical survey by genre. McFarland. ISBN 0786436824.
  22. "Pet Shop Boys' arty comeback", BBC News, 15 June 1999. z 4 August 2010.
  23. Collaborations. Pet Shop Boys at dead of night. prístup: 4 August 2010.
  24. Dark, Jane, "Fever Pitch: Asia Argento Branches Out in the Family Business", Village Voice, 6 August 2002. z 4 August 2010.
  25. Andrieu, Pierre (1 April 2003). Positions (French). Foutraque. prístup: 4 August 2010.