Partizánska skupina Janka Kráľa
| Partizánska skupina Janka Kráľa | |
| Krajina |  Slovensko |
|---|---|
| Vznik | 30. máj 1942 |
| Zánik | 17. júl 1942 |
| Typ | partizánsky oddiel resp. partizánsky výcvikový tábor |
| Velitelia | Jaroslav Hlinenský Alexander Markuš |
| Účasť | |
| Vojny | druhá svetová vojna |
| Bitky | oddiel sa nestal bojaschopným, nezúčastnil sa bitky ani nevykonal žiadnu diverziu |
Partizánska skupina Janka Kráľa bola jedným z prvých komunistických partizánskych oddielov založených v roku 1942. Počas niekoľkotýždňovej existencie od 30. mája 1942 až do likvidácie 17. júla 1942 sa oddiel nestal bojaschopným a nevykonal žiadnu bojovú akciu alebo sabotáž.[1]:502
Rozhodnutie vytvárať partizánske oddiely[upraviť | upraviť zdroj]
Na jar roku 1942 3. ústredné vedenie KSS vedené Jánom Osohom rozhodlo o formovaní partizánskych skupín v horách. Časovo rohodnutie korešpondovalo so stupňujúcou sa perzekúciou voči komunistom a so zahájením deportácií Židov, vďaka čomu sa odchod do hôr javil ako najlepšia forma ochrany. Hlavným iniciátorom sformovania oddielu z radov bratislavských komunistov bol Jaroslav Hlinenský s bývalými interbrigadistami Eugenom Neuman-Novákom a Gejzom Weis-Kršákom. Pripojil sa aj bývalý stredoškolský profesor Alexander Markuš, ktorý sa v rokoch 1941 - 1942 podieľal na vydávaní "Zpráv Komunistickej tlačovej kancelárie". Perspektívne sa očakávala spolupráca s vojakmi piešťanskej posádky, dodávka zbraní a potenciálne zbehnutie vojakov k partizánom. Ján Osoha napriek výzvam k otvorenému boju spočiatku váhal dať súhlas, nakoľko si uvedomoval logistické problémy. Odchod do hôr urýchlilo zatknutie Gejzu Weis-Kršáka agentmi ÚŠB 24. mája 1942.[1]:500
Odchod do hôr[upraviť | upraviť zdroj]
30. mája 1942 sa na bratislavskej Kolibe zišli G. Ambos, Ľ. Beer, E. Eisenberger, J. Hlinenský, J. Horváth, G. Kiss, A. Markuš, E. Novák, A. Pipaš a J. Száraz. Výzbroj tvorili pištole a ručný granát. Skupine velil J. Hlinenský, zastupoval ho E. Novák, neskôr (potom, ako kvôli sporom Neumann-Novák opustil skupinu) profesor A. Markuš, ktorý bol aj politický vedúci. Skupina táborila nad obcou Píla na vrchu Prostredník a v okolitých dedinách Píla, Častá, Vištuk, Doľany a Budmerice vyvíjala politickú činnosť.[2]:95 Skupinu opustili interbrigadisti Jozef Száraz a Ernest Eisenberger, ktorí považovali akciu za predčasnú, naopak prišli noví členovia (Ján Paulík, Zoltán Frankl, atď.). Do atmosféry zasiahol negatívne incident, kedy Zoltán Frankl náhodne zasiahol výstrelom z pušky Gašpara Kissa a ten krátko nato po prevoze do nemocnice zomrel.[1]:502
Skupina sa pri príležitosti 1. výročia napadnutia Sovietskeho zväzu pokúsila 22. júna 1942 o sabotáž na železničnej trati Bratislava - Trnava pri Šenkviciach. Kvôli absencii výbušnín chceli koľajnice uvoľniť mechanicky kľúčom, no nedokázali to a sabotáž sa neuskutočnila.[1]:501 13. júla sa skupina na pokyn ústredného vedenia KSS začala presúvať do Považského Inovca.
Zánik skupiny[upraviť | upraviť zdroj]
17. júla 1942 na základe upozornenia miestneho horára žandárska hliadka neďaleko obce Chtelnica bez boja a odporu zatkla celú 13-člennú skupinu vyzbrojenú pištoľami. Členovia skupiny - až na dvoch - vykazovali známky otravy hubami. Žandári predpokladali, že ide o skupinu s kriminálnym pozadím a celú skupinu eskortovali do Bratislavy na ÚŠB.[1]:504 Krátko po zatknutí skupiny a výsluchu jej členov došlo 19. júla k zatknutiu predsedu 3. ústredného vedenia KSS Jána Osohu, Štefana Dubčeka a Eugena Neumanna-Nováka. Helena Markušová, manželka A. Markuša, obvinila zo zrady J. Hlinenského, ktorého označila dokonca za konfidenta gestapa, resp. agenta ÚŠB, hoci tieto obvinenia sa ukázali ako neopodstatnené.[1]:504[2]:96 J. Hlinenský a A. Markuš strávili roky 1942-1945 vo väzení, 5. februára 1945 ich prevzala od slovenských úradov nemecká bezpečnostná polícia a obaja zahynuli 19. februára 1945 pri anglo-americkom nálete v rakúskom Melku na transport slovenských väzňov do koncentračného tábora v Mauthausene.[1]:259