Partizánsky oddiel Alexander Nevskij
Partizánsky oddiel Alezander Nevskij bola vojenská jazdecká jednotka pod velením podplukovníka Červenej armády Viktora Alexandroviča Karasjova (krycie meno Stepanov), ktorá operovala na Slovensku od začiatku augusta 1944 a počas Slovenského národného povstania.
Pôsobenie na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]
Oddiel prenikol na Slovensko prenikol zväzok cez Dukliansky priesmyk v noci z 3. na 4. augusta 1944. Prechod bol dopredu dohodnutý s príslušníkmi Jazdeckého priezvedného oddielu 2 (JPO-2) so stanovišťom v Tylawe a 1. ženijným práporom 1. pešej divízie Východoslovenskej armády (VSA) s pozíciami v obci Barwinek . Úlohou oddielu nola spravodajská činnosť. O priaznivej situácii, s ktorou sa oddiel na Slovensku stretol, referoval veliteľ Karasjov-Stepanov svojim nadriadeným už v 4. augusta. V odpovedi, ktorú pplk. Karasjov obdržal stálo.
„1. Nevstupovať do oficiálnych rokovaní z vyšším velením slovenskej armády a nedávať mu žiadne sľuby.
2. Upevňovať vzťahy s veliteľmi a vojakmi jednotlivých slovenských útvarov, využívať spojenie s nimi na vedenie prieskumnej činnosti na území Slovenska(…)
4. Na území Slovenska organizovať utajené základne pre vedenie spravodajskej činnosti a prijímanie nami v budúcnosti presunovanej agentúry.
5. Diverznú činnosť na území Slovenska vykonávať len proti Nemcom vťahujúc všemožne do tej činnosti Slovákov.“[1]
Prvým operačným pôsobiskom oddielu Alexander Nevskij sa stalo pohorie Čergov, Dňa 6. augusta obsadili partizáni oddielu obec Kríže, kde zotrvali do 10. augusta, keď sa presunuli bližšie k Sabinovu.
Kontakt so slovenskými vojakmi a zväzkom Čapajev[upraviť | upraviť zdroj]
Po udomácnení sa v pohorí Čergov vyslal štáb zväzku veliteľa prieskumného oddielu npor. Červenej armády Stanislava Wronského-Krok na štáb 1. pešej divízie VSA. Wronski sa už poznal s prednostom operačného oddelenia 1. pešej divízie Východoslovenskej armády stot. pech. Jánom Stejskalom, s ktorým sa zoznámil počas prechodu cez Dukliansky priesmyk a na štábe 1. PD mal dohodnúť stretnuie. To sa napokon konalo vo večerných hodinách na okraji obce Kríže.
Na stretnutie prišiel pplk. Karasjov vo sviatočnej uniforme aj s celým svojim štábom. Vojakov zastupoval: veliteľ 1. PD plk. pech. Mikuláš Markus, náčelník štábu mjr. gšt. Elemír Polk. prednosta operačného oddelenia stot. pech. Ján Stejskal, prednosta spravodajského oddelenia npor. pech Gejza Kelemen.prednosta intendancie stot. pech Viliam Galát. Veliteľ štábnej roty npor. pech. Jozef Szabó sa ztretnutia zúčastnil v úlohe tlmočníka.
Stretnutie prebiehalo v pracovnej atmosfére a malo zoznamovací charakter s ťažiskom na výmenu informácií. Obidve strany sa snažili zistiť čo najviac.Sovietov zaujímali informácie o zložení nemeckého vojska na území Slovenska. Reč zišlla aj na partizánske hnutie na východnom Slovensku a Karasjov vyjadril záujem stretnúť sa aj so štábom partizánskekej brigády Čapajev.
Po skončení stretnutia dovolil Pplk. Karasjov otvoriť fľašu slivovice, ktorú priniesli vojaci. Okolo polnoci sa stretnutie po prípitku skončilo a slovenská delegácia opustila partizánsku základňu.
O niekoľko dní sa v obci Bogliarka v Bardejovskom okrese konalo prvé stretnutie štábu oddielu Alexander Nevskij so štábom brigády Čapajev. Na stretnutí prejavil pplk. Karasjov záujem navštíviť čapajevovcov na ich základni v Slánskych vrchov. Návšteva sa konala 18. augusta a pplk. Karasjova sprevádzal npor. Wronski. Na stretnutí Karasjov navrhol čapajovovcom, aby sa pripojili ku jeho skupinej, no Čapajevovci návrh odmietli, nakoľko mienili operovať na Východnom Slovensku, nakoľko cítili zodpovednosť voči civilnému obyvateľstvu. Podľa rozhovoru historika Antona Benčíka s V. A. Karasjovom z roku 1959 boli proti najmä občania zo Sovietskeho zväzu vrátane veliteľa I. K. Baľutu, ktorí chceli pokračovať v boji samostatne a dokázať tak, že aj po svojom zajatí a úteku sa správajú ako verní občania Sovietskeho zväzu.[1] Karasjov rešpektoval zdôvodnenie a ako dar nechal Čapajevovcom rádiostanicu.
V predvečer povstania[upraviť | upraviť zdroj]
Dňa 29. augusta sa pri obci Livovská Huta stretol zástupca oddielu npor. Stanislav Wronski-Krok s veliteľom Východoslovenskej armády gen. II. tr. Augustínom Maláraom. Malár žiadal, aby partizáni neodstrojovali malé slovenské vojenské jednotky, a aby nepríjmali slovenských vojakov do svojich radov, nakoľko ich bude potrebovať pre pripravovanú povstaleckú akciu. Zároveň žiadal, aby partizáni ustúpili od všetkých svojich akcií, lebo hrozí nebezpečenstvo, že Nemci odzbroja slovenské jednotky a znemožnia tak využiť divízie pre chystané povstaníe. Wronski nedal Malárovi žiadnu zaväznú opoveď no obidvaja konštatovali, že "sú nádejní spojenci".
Dňa 31. augusta začali Nemci odzbrojovať Východoslovenskú armádu a v podvečerných hodinách sa s veliteľom oddielu Karasjovom spojiv veliteľ 1. divízie plk. pech, Markus, ktorý v pohorí Čergov sústreďoval niektoré časti svojej divízie. Malá časť Markusových vojakov sa napokon ku oddielu Alexander Nevsky ešte na východnom Slovensku aj pripojila.
Na povstaleckom území[upraviť | upraviť zdroj]
Na povstaleckom území pôsobil zväzok od 14. septembra, keď sa objavil pri Červenej Skale a jeho velenie žiadalo o transport do Banskej Bystrice. Zo štábu Česko-slovenskej armády na Slovensku bol k Červenej Skale vyslaní pplk. Dr. Čipka a dôstojník spravodajského oddelenia, aby preverili situáciu, Po navagónovaní príslušníkov zväzku priviezol pplk. Dr. Čipka jeho veliteľa, pplk Karasjova do Banskej Bystrice. Pplk, Karasjov informoval povstalecké velenie, že od príchodu na Slovensko sa ku jeho skupine pripojilo ďalších asi 800 ľudí. [2]
Zväzok kol odoslaný na juhozápad ku IV. Taktickej skupine (veliteľ plk. pech. Mikuláš Markus), kde mal podporiť prehradzovanie postupu bojovej skupiny Schill. Velenenie IV. TS chystalo útok s cleľom obsadiť Prievidzu a následne rozvinúť útok a oslobodiť Nitru a podľa rozkazu mal oddiel Alexander Nevskij spoločne s II. práporom brigády kpt. Jána Nálepku (vel. Michal Sečanský) podniknúť obchvat nemeckého pravého krídla cez Cigeľ a Sebedražie. No pplk. Karasjov ubytoval svojich ľudí v Kordíkoch a do Handlovej vyslal len prieskum. Prvé časti zväzku dorazili do Handlovej až 19. septembra 1944 a nepodareného povstaleckého útoku sa tak nezúčastnili.
Po ústupe povstaleckých síl z Turca mala Karasjovova skupina spoločne s partizánmi Sečanského a Trojana strážiť údolie riek Nitry, Nitrice a Handlovky medzi Handlovou, Chynoranmi a Nemeckým Pravnom (dnes Nitrianske Pravno).
V polovici októbra 1944 zabezpečoval oddiel Alexander Nevskij spoločne s oddielom francúzskych partizánov a dvoma rotami slovenských vojakov úsek Svätý Antol - Žibritov - Krupina..
Po začiatku nemeckej generálnej ofenzívy (na juhozápadnom smere sa začala 18, októbra ) a čelným útokom na Žibritov sa menšia nemecká jednotka presunula po lesných cestičkách z Kolpách k horskej dedine Šváb 569 (2 km severovýchodne od Žibritova), v ktorej sídlil štáb zväzku „Alexander Nevskij“. Na jeho ochranu bol vyčlenený 2. oddiel (kapitán Boris Antonovič Solimonov), ale partizánov príchod esesákov z bojovej skupiny Schill natoľko prekvapil, že sa po krátkej prestrelke rozpŕchli.[3] Od Žibritova ustúpil zväzok na východ smerom na Poľanu. Časť zväzku bola pri Oremovom laze zaskočená vojakmi zosilneného práporu Wildner (vyčlenený zo 14. ukrajinskej dobrovoľníckej SS divízie Halič).
Kontroverzie[upraviť | upraviť zdroj]
V liste náčelníka Vojenskej kancelárie prezidenta adresovaný Gabrielovi Kukorellimu (brat Ľudovíta Kukorelliho) zo dňa 28. novembra 1967 v súvislosti s rehabilitáciami členov partizánskeho zväzku Čapajev sa uvádza:
"V tejto situácii sa v polovici roka 1944 dostal zväzok Čapajev do kontaktu so sovietským spravodajským oddielom Karasjovom, ktorý vystupoval v nemeckom tyle pod legendou vlasovskej jednotky. Oddiel Karasjov nemal špeciálne partizánske, ale prieskumné úlohy a bol riadený zrejme sovietskou vojenskou rozviedkou a nie príslušným štábom partizánskeho hnutia. Tu podľa všetkých známok došlo k prvému tragickému nedorozumeniu, ktoré malo na ďalšie udalosti veľký, ak nie rozhodujúci vplyv. Karasjov nebol informovaný o situácii na Slovensku a preto sa mu zväzok Čapajev vzhľadom ku svojej zdanlivej nečinnosti javil podozrivým."[4]
Toto konštatovanie potvrdzuje aj bývalý náčelník štábu 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku Július Nosko, ktorý vo svojej knihe uvádza, že oddiel Alexander Nevskij operoval na Slovensku ako prieskumná skupina, ktorá nebola podriadená Hlavnému štábu partizánskych oddielov.[5]
Ďalším dôkazom, že oddiel Alexander Nevskij nebol klasickým partizánskym oddielom, ale vypĺňa špeciálne úlohy, je aj prípad pplk. gšt. Františka Urbana, zástupcom náčelníka štábu Východoslovenskej armády. Ten sa 3. septembra v pohorí Čergov dostal ku Karasjovovmu oddielu a podľa očitých svedkov mal byť pri Karasjovovej skupine aj počas jej prejazdu cez Banskú Bystricu, ako zajatec[2]. V priestore Kordíkov mu veliteľ oddielu pplk. Karasjov oznámil, že ho má na rozkaz z Moskvy dopraviť k zahraničnej armáde gen.Ludvíka Svobodu. Dňa 25. septembra 1944 odletelo z povstaleckého letiska Tri Duby do Moskvy lietadlo, na ktorého palube bol aj pplk. gšt. Urban. Okamžite po pristáti bol však Urban zatknutý orgánmi NKVD a po dvojročnom vyšetrovaní obvinený zo spolupráce s Nemcami a bez súdu deportovaný na Sibír, kde v tábore nútených prác strávil 5 rokov. [6]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b PAŽUROVA, Helena. Slovenský partizánsky zväzok Čapajev. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2014. ISBN 978-80-89514-26-7. Kapitola IV, kapitoka Skupina Čapajev v pohori Čergov, návrat do Slánskych vrchov, bojová činnosť do konca augusta 1944, s. 51-93.
- ↑ a b NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. Bratislava : NVK International, 1994. ISBN 80-85727-20-X. Kapitola Rozhodujúce boje o Turiec a Hornú Nitru, s. 96-115.
- ↑ KLUBERT, Tomáš. Smrť sa volala Schill. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2014. ISBN 9788089335695. Kapitola Generálna ofenzíva, s. 144-121.
- ↑ PAŽUROVÁ, Helena. Slovenský partizánsky zväzok Čapajev. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2014. ISBN 978-80-89514-26-7. Kapitola Rehabilitácie, s. 147-152.
- ↑ NOSKO. Takto bojovala povstalecká armáda. [s.l.] : [s.n.]. Kapitola Ústup 1. československej armády na horské postavenia v Nízkych Tatrách, s. 173-191.
- ↑ CSÉFALVAY, František a kol.. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013. ISBN 978-80-89523-20-7. Kapitola František Urban, s. 252-235.