Ľudovít Kukorelli

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ľudovít Kukorelli
Ľudovít Kukorelli
dôstojník letectva, organizátor a veliteľ partizánskych jednotiek

Narodenie 6. október 1914
Krásna Hôrka pri Tvrdošíne, Slovensko
Úmrtie 24. november 1944 (30 rokov)
Habura, Slovensko

Ľudovít Kukorelli (* 6. október 1914 Krásna Hôrka, dnes časť Tvrdošína – † 24. november 1944 Habura, okres Medzilaborce) - dôstojník letectva, významný organizátor a veliteľ partizánskych jednotiek na východnom Slovensku počas druhej svetovej vojny.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 6. októbra 1914 v Krásnej Hôrke pri Tvrdošíne v rodine úradníka. Jeho matka bola učiteľka. Svoje neobvyklé priezvisko zdedil po starom otcovi, pôvodom z Talianska, ktorý v druhej polovici 19. storočia prišiel na Slovensko ako odborník na stavbu železníc. Mal dvoch bratov a sestru. Jeho rodina sa roku 1924 presťahovala do Kuzmíc, kde skončil i meštiansku školu. Onedlho sa však presťahovali znovu, a preto v roku 1932 zmaturoval na reálnom gymnáziu v Košiciach.

Raná kariéra v armáde[upraviť | upraviť zdroj]

Následne nastúpil na prezenčnú vojenskú službu, ktorú ukončil v hodnosti podporučíka roku 1934. Na vlastnú žiadosť sa prihlásil do armády, aby sa mohol stať letcom. Bol pridelený k leteckému útvaru v Prešove. V roku 1937 sa stal dôstojníkom z povolania a bol povýšený na poručíka. Následne v máji 1938 absolvoval leteckú školu v Prostějove, slúžil v Hradci Králové. Po nemeckej okupácii začiatkom apríla 1939, dostal rozkaz na odchod do Piešťan, kde sa už 8. apríla 1939 hlásil na veliteľstve 3. leteckého pluku. Vzhľadom na to, že bol v tej dobe na Slovensku nedostatok leteckých dôstojníkov, črtala sa Kukorellimu sľubná vojenská kariéra. Od roku 1939 sa začal zapájať do konšpiračnej činnosti protifašistického odboja, bol členom odbojovej organizácie Flóra a Justícia.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Keď 10. marca 1940 dostal pamätnú medailu za Poľské ťaženie, napísal na Ministerstvo národnej obrany list, v ktorom uviedol, že neurobil nič, čím by si ju zaslúžil a preto ju vracia. V dôsledku toho sa následne musel zodpovedať nadriadeným za pohŕdanie národným vyznamenaním. Jeho raport sa skončil až pred ministrom obrany generálom Čatlošom. Jeho situáciu navyše skomplikovala havária pri jednom z cvičných letov blízko Piešťan. Nehľadiac na to, že skončil s ťažkými zraneniami, zostala mu jazva na tvári od líca až k brade, prišiel o niekoľko zubov, kvôli čomu dostal umelé zuby, okrem toho ešte musel splácať škodu 133 216 korún za zničenie lietadla.

V tej dobe začal pripravovať ilegálny odlet niekoľkých piešťanských letcov do Juhoslávie, akciu však Ústredie štátnej bezpečnosti odhalilo a Kukorelli sa vyhol zatknutiu len preto, že bol v tej dobe vo Vinnici na Ukrajine. Bol preto urýchlene stiahnutý späť na Slovensko, kde bol 20. augusta zatknutý. 19. októbra bol vojenským súdom v Bratislave odsúdený na 9 mesiacov väzenia, zbavený hodnosti a vylúčený z armády. Od marca 1942, po prepustení z väzby na základe amnestie začal znovu pracovať v odboji. 3 mesiace pracoval v sódovkárni Čekovský a spol., no bol prepustený, pretože ho nestále sledovalo ÚŠB. Následne si ďalšie tri mesiace nemohol nájsť zamestnanie. Zamestnal sa nakoniec v Bratislave ako obchodný agent s písacími strojmi. To mu umožnilo cestovať po celom Slovensku a venovať sa odbojovej činnosti. Štátna bezpečnosť ho však znovu vypátrala a bol preto opäť prepustený. Pod cudzím menom Martin Minarovič však ďalej pomáhal antifašistom pri útekoch do Juhoslávie. Neskôr utiekol do protektorátu. V Brne ho však čoskoro zatklo gestapo a transportovalo späť na Slovensko. 31. januára 1943 bol v Piešťanoch odovzdaný žandárom a zatknutý. Z väzby sa mu však podarilo utiecť kurióznym spôsobom cez okno WC. Bol naňho vydaný celoštátny zatykač a ÚŠB po ňom následne vyhlásilo celoštátne pátranie. Kukorellimu sa zatiaľ podarilo dostať na Oravu, do oblasti Párnice a Zázrivej, kde sa prostredníctvom miestneho učiteľa a odbojové skupiny premiestnil na východné Slovensko, do oblasti Ostrej hory nad obcou Matiaška. Tam medzi drevorubačmi začal organizovať partizánsky oddiel. Pri zaobstarávaní potrebných prostriedkov pre svoju skupinu ho v novembri opätovne zatkli v Hlohovci. Spoznal ho totiž miestny žandársky veliteľ poručík Zuziak, ktorý sem bol preložený práve kvôli tomu, že mu Kukorelli utiekol v Piešťanoch. Počas transportu sa viackrát pokúsil o útek, ktorý sa mu podaril až v Bratislave, keď sa vytrhol v zlom počasí z rúk policajnej eskorte na Školskej ulici, na Palisádach sa mu po šiestich hodinách podarilo predrať retiazku pút. Následne kráčal tri dni hrebeňom Malých Karpát do Trnavy, kde sa ukryl u priateľov. Následne sa cez Oravu dostal opäť na východné Slovensko. Cestou sa stretol so sovietskym utečencom z koncentračného tábora Dachau Ivanom Kononovičom Baľutom-Jagupovom. Ten sa následne stal veliteľom partizánskeho oddielu Čapajev, ktorý sa už formoval nielen zo slovenských antifašistov, ale aj z utečencov z nemeckých zajateckých táborov. Kukorelli sa stal jeho náčelník štábu. V tejto funkcii zaobstarával výzbroj, muníciu, stravu i lieky pre skupinu. Pre jej príslušníkov tiež vybavoval občianske preukazy na falošné mená. Zaisťoval i kontakt s vojenskými posádkami. Prostredníctvom Mikuláša Markusa nadviazal kontakt s príslušníkmi dvoch pechotných divízií dislokovaných na východnom Slovensku. Jednotka sa potom premiestnila do Slanských vrchov za Harb a neskôr k hore Búč nad obcou Kríže. Asi po mesiaci absolvovali ešte jeden presun do oblasti obce Petrovce v Slanských vrchoch.

Jednotka, ktorú vytvorili sa v júni 1944 zlúčila s Bardejovskou partizánskou skupinou a o mesiac neskôr sa v regióne Medzilaboriec a Humenného spojila s oddielom Pugačov. Veliteľom tejto skupiny bol kapitán Červenej armády A. G. Jemľanov. Po tragickej smrti kapitána Jemľanova prešla jednotka organizačnými zmenami a zlúčila sa oddielom I. I. Kudriaceva, Ľudovít Kukorelli naďalej vykonával funkciu náčelníka štábu. V tej dobe sa už jednotka nazývala Čapajev a mala okolo 500 príslušníkov.

Napriek tomu, že oddiel v auguste 1944 ešte nemal spojenie s ukrajinským Hlavným štábom partizánskeho hnutia, ani informácie o pripravovanom povstaní jednotka okamžite začala svoju diverznú činnosť v prvom rade zameranú na poškodzovanie nemeckej dopravy a útoky na transporty. Od júla do augusta 1944 vykonali partizáni oddielu Čapajev 60 veľkých bojových akcii vrátane zničenia jedného nemeckého vojenského transportu s technikou na úseku Košice - Kysak a ďalšieho pri Kostoľanoch nad Hornádom.

V období Slovenského národného povstania jednotka Čapajev viedla ťažké boje s jednotkami 357. pechotnej divízia Wehrmachtu pod velením Josefa Rintelena. Partizáni v tej dobe disponovali niekoľkými stíhačmi tankov Marder III, ktoré pochádzali z výzbroje východoslovenských divízií. Nemci pri bojoch v Slanských vrchoch stratili 1 400 vojakov ako aj niekoľko tankov a samohybných diel. Nemci zatlačili partizánov do kritickej situácie a spôsobili im rovnako ťažké straty, niektoré časti oddielu sa rozpŕchli a partizáni navyše prišli o zásobovaciu základňu. No oddiel Čapajev sa dostal z obkľúčenia a z oblasti sa stiahol do Ondavskej vrchoviny. Tam sa brigáda zlúčila s ďalšími partizánskymi oddielmi a reorganizovala sa na partizánsky zväzok. Kukorelli naďalej zostal jeho náčelník štábu. 23. októbra 1944 (podľa niektorých prameňov to bolo 26. októbra alebo 28. októbra) partizáni zväzku Čapajev v obci Sukov prepadli a v boji zajali alebo zlikvidovali 73 nemeckých vojakov vrátane jedného generála tvoriacich štáb 97. divízie horských strelcov.

V tej dobe vzniklo podozrenie, že jednotku infiltrovali zradcovia. Toto podozrenie bolo v skutočnosti vykonštruovaným obvinením zo strany kapitána V. N. Kokina Veliteľ Ivan Buľata bol následne na základe nepodložených obvinení odvolaný do ZSSR. 19. novembra 1944 (podľa iných údajov 18. novembra) sa konal v horách nad Závadou poľný súd nad takmer celým štábom zväzku Čapajev. Jediný Ľudovít Kukorelli dokazoval nevinu svojich spolubojovníkov, ktorých niektorí partizáni, ktorí sa hodlali chopiť moci v jednotke nakoniec zlikvidovali. Na prevzatí moci v jednotke sa okrem Viktora Kokina podieľali aj veliteľ oddielu Pugačov I. Kudriavcov, nadporučík Tristan, nadporučík F. Uliczay, kpt. Kirpičenko a V. Filotov. Obvenení partizáni boli kruto mučení a k obvineniu sa následne priznali. A. Lunev, M. Cepkov, A. Miťajev, A. Kuriačev a K. Bachmutskij boli následne označení za vinných a 18. novembra 1944 popravení. Bývalý veliteľ Ivan Baľuta–Jagupov bol po priznaní transportovaný na sovietske územie, kde bol zadržaný vo vyšetrovacej väzbe až do 3. júna 1946, kedy bol uznaný nevinným a prepustený. Neskoršie vyšetrovanie vykonané orgánmi sovietskeho ministerstva vnútra v roku 1965 ukázalo, že nevinní boli aj ostatní partizáni[1]. Niektorí autori poznamenávajú, že vykonštruované obvinenie kapitána Kokina a snaha o prebranie velenia partizánskej skupiny zrejme súvisela aj s neskoršou „záhadnou“ smrťou Ľ. Kukorelliho a partizána L. Polončáka.

V druhej polovici novembra 1944 jednotka čelila veľkému tlaku nemeckých jednotiek a bola nútená pred ich obchvatnými manévrami ustupovať. Padlo pre to rozhodnutie prebiť sa k 4. Ukrajinského frontu. Plán ústupu jednotky po dohode so sovietskou stranou vypracoval Kukorelli. 20. novembra 1944 sa vydal oddiel v počte asi 1 500 mužov vrátane mnohých civilistov, pod Kukorelliho velením cez hory k sovietskym vojskám. 23. novembra tento oddiel zaujal postavenie pri Medzilaborciach v tesnej blízkosti nemeckých postavení. Nad ránom ďalšieho dňa jednotka začala prekvapivý útok na nemecké postavenia medzi obcou Habura a Medzilaborcami, ktoré čoskoro premohli za značných strát na obidvoch stranách padlo asi 500 partizánov a civilistov, ktorí unikali pred Nemeckou pomstou). V tomto boji padol i Ľudovít Kukorelli. Prielom frontu uskutočnený partizánmi umožnil jednotkám 4. ukrajinského frontu preniknúť 6 km do hĺbky nemeckej obrany a ešte viac zhoršil situáciu nemeckých síl, ktoré boli v priebehu nasledujúcich dní nútené opustiť Medzilaborce.[2] Išlo o jednu z najväčších bojových akcií tohto typu na území Slovenska.

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Jednotka partizánov pri dvojhodinovom ústupovom boji prechádzala medzi sovietskymi a nemeckými postaveniami mínovým poľom, navyše v krížovej paľbe nemeckých mínometov a delostrelectva. Telo Ľudovíta Kukorelliho našli asi 25 m od brehu rieky Laborec, iba 150 metrov od sovietskych zákopov. Asi pol roka po pohrebe v Habure, jeho telo exhumovali a v Košiciach vykonali súdnu pitvu, pri ktorej zistili, že ho usmrtila guľka kalibru 6,35 mm. Zbrane takéhoto kalibru neboli bežnou súčasťou výzbroje frontových jednotiek ani jednej zo strán. Presné okolnosti jeho smrti dodnes neboli objasnené, viaceré indície nasvedčujú, že súviseli činnosťou kpt. Kokina v partizánskom zväzku Čapajev. Ako jediný účastník SNP bol pochovaný v Dóme svätej Alžbety v Košiciach.

Ocenenia a vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

In memoriam bol povýšený do hodnosti majora. In memoriam vyznamenaný:

  • Československý vojnový kríž 1939
  • Medaila Za chrabrosť
  • Rad Červenej hviezdy.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Balberčák, Š. Kto bol major Kokin a ako sa podieľal na likvidácii štábu partizánskeho zväzku Čapajev? [online]. druhasvetova.sk, 05.03.2012, [cit. 2012-06-24]. Dostupné online.
  2. Ústredná rada SZPB, Bratislava - Ročenka odbojárov 2006 (str. 110 až 111) ISBN 80-968005-9-0

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]