Pausanias (vojvodca)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pausanias
spartský princ z dynastie Agiovcov

Narodenie
Úmrtie 470 pred Kr.

Pausanias alebo Pausaniás (starogr. Παυσάνιας – Pausanias, † 470 pred Kr.) bol spartský princ z dynastie Agiovcov, ktorý počas grécko-perzských vojen velil Grékom pri ich víťazstve nad Peržanmi v bitke pri Platajách.

Pausanias bol synom Kleombrota a vnukom spartského kráľa Anaxandrida II. Kleombrotov brat, kráľ Leónidas I., sa v roku 480 pred Kr. preslávil svojou hrdinskou smrťou v bitke pri Termopylách, kde čelil vojsku perzského kráľa Xerxa ​​I. Kleombrotos sa potom stal regentom maloletého Leónidovho syna Pleistarcha. Medzitým Peržania prenikli do vnútrozemia Grécka a okupovali Atény, načo Kleombrotos vytiahol s vojskom na Isthmos (Korintská šija), kde začal výstavbu obranného valu. Kleombrotos však onedlho po víťazstve gréckeho loďstva nad perzskou flotilou v bitke pri Salamíne zomrel. Novým regentom Pleistarcha sa potom stal jeho bratranec Pausanias. Perzské vojsko ustúpilo po porážke pri Salamíne do severného Grécka a jeho veliteľ Mardonios sa rozhodol rokovať s Aténčanmi. Ak by Mardonios v týchto rokovaniach v snahe získať Aténčanov na stranu Perzie uspel, mohol by využiť aténske lode k vylodeniu svojho vojska na Peloponéz a obísť tak spartské opevnenia na Isthme. Pausanias a Leótychidas, druhý spartský kráľ, zrejme netúžili pomáhať Aténčanom, ale ani viesť vojnu s Peržanmi. V zime 480 až 479 pred Kr. teda prebiehali zložité diplomatické rokovania medzi členmi helénskeho spolku, na základe ktorých sa Aténčania vyslovili za zotrvanie v boji a Sparťania sa rozhodli poskytnúť svoje vojsko k obrane Grécka pred Peržanmi.

Na začiatku leta 479 pred Kr. Peržania opätovne obsadili a vydrancovali Atény. Nato sa Pausanias vypravil s vojskom do stredného Grécka a prekročením pohoria Kithairón prinútil Mardonia opustiť Atény. Obe armády sa stretli v júli severne od mesta Plataje v Boiótii. Po niekoľkých dňoch obojstrannej nečinnosti sa Peržanom podarilo odrezať svojich protivníkov od zdrojov vody. Gréci sa kvôli tomu stiahli smerom na juh, ale v priebehu nočného presunu sa ich línie rozbili, čoho Mardonios využil a za úsvitu ďalšieho dňa zaútočil. Heléni však dokázali perzský nápor nielen zadržať, ale dokonca veliteľa perzských vojsk Mardonia zabiť. Sparťania vzápätí zahnali jadro perzských síl, zatiaľ čo Aténčania sa zmocnili perzského tábora. S Aténčanmi sympatizujúci Hérodotos sa vo svojich Dejinách o Pausaniových opatreniach príliš nezmieňuje. Aj súčasní historici tiež potvrdzujú, že bitka pri Platajách bola skôr stretom vojakov, v ktorom vojvodcovia nezohrali až tak zásadnú úlohu. Napriek tomu nemožno znižovať Pausaniove zásluhy na úspechu ukončenia perzskej snahy o podrobenie Grécka. Časom sa ukázalo, že bitka pri Platajách bola najväčšou pozemnou bitkou v dejinách antického Grécka.

Na jar v roku 478 pred Kr. viedol Pausanias grécku vojenskú expedíciu na ostrov Cyprus a potom vytiahol s päťdesiatimi loďami proti perzskej posádke v Byzantiu. Gréci už skôr ovládli mesto Sestos pri Hellesponte, takže podmanením Byzantia by ovládli prieliv medzi Európou a Áziou a tým by barbarom zabránili novému vpádu do Grécka. Pri dobývaní Byzantia bolo zajatých niekoľko popredných perzských šľachticov, vrátane niektorých Xerxových príbuzných. Pausanias ich potom údajne prepustil, hoci tvrdil, že unikli. Podľa Cornelia Nepa Pausanias následne odoslal Xerxovi list, v ktorom žiadal o ruku jeho dcéry, za čo mu sľúbil pomoc pri ovládnutí Sparty a zvyšku Grécka. Xerxes mal vysloviť súhlas s týmto návrhom. Z dôvodu Pausaniovej arogancie, povýšenosti a vzhľadom k šíriacej sa zvesti o jeho spolčení sa s Peržanmi sa mnoho vtedajších spartských spojencov radšej podrobilo autorite Aténčanov. Velenie nad gréckym vojskom prevzal Aristeides, ktorý sa zrejme podieľal na rozširovaní klebiet o Pausaniovi a prispel tak k jeho neobľúbenosti medzi spojencami. Pausanias bol následne povolaný do Sparty, aby sa zodpovedal z podozrenia z properských sympatií (medismos). Ihneď po návrate do vlasti bol obžalovaný, ale namiesto trestu smrti bol odsúdený k pokute. Sparťania sa po tomto incidente rozhodli nepokračovať vo vojne s Perziou. Aténčania, disponujúci mocnou flotilou triér, vytrvali a založili Aténsky námorný spolok, ktorý sa v budúcnosti vyvinul na skutočnú aténsku ríšu.

Po svojom prepustení sa Pausanias musel vzdať regentstva a opustil Spartu. V roku 477 pred Kr. sa odobral do Byzantia, kde si zrejme hodlal založiť vlastnú doménu. Pausanias zavrhol spartské obyčaje, navyše sa začal obliekať do orientálneho odevu a osvojil si perzské zvyky a spôsob života. Jeho počínanie bolo však na prekážku aténskym záujmom a preto ho Kimon z mesta vypudil. Pausanias sa potom usadil v maloázijskom meste Kolónai, nachádzajúcom sa na pobreží Troady. O niekoľko rokov neskôr k nemu dorazili poslovia zo Sparty, ktorí mu oznámili, že sa buď vráti do Sparty, alebo bude odsúdený k trestu smrti. Znepokojený touto hrozbou Pausanias v roku 471 pred Kr. súhlasil s návratom a hneď po príchode do Sparty bol z rozhodnutia eforov uvrhnutý do väzenia. Hoci sa mu onedlho podarilo dostať sa opäť na slobodu, podozrenie z kontaktov s perzským kráľom už od seba neodvrátil. Nenašiel sa ani žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci Pausaniov zámer nakloniť si za prísľub slobody heilótov, spartských štátnych otrokov, hoci sa usudzovalo, že chystá s ich pomocou prevrat.

Jeden mladík, ktorý mal ako posol doručiť Pausaniov list perzskému satrapovi Artabazovi, predložil tento list eforom. Ale skôr, než mohol byť Pausanias zadržaný, bol varovaný, načo vyhľadal úkryt v chráme bohyne Atény Chalkioikos. Efori potom prikázali zamurovať vstupy do chrámu, čím chceli Pausania vyhladovať. Keď sa Pausanias ocitol na prahu smrti, bol vynesený von a krátko potom zomrel. Takýto neslávny koniec stihol jedného z najznámejších gréckych veliteľov zúčastňujúcich sa grécko-perzských vojen. Pausaniov syn Pleistoanax zaujal v roku 459 pred Kr. hodnosť spartského kráľa po Pleistarchovi.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • GRANT, Michael. Klasické Grécko. Praha : BB art, 2004. ISBN 80-7341-404-X
  • HERODOTOS. Dejiny. Praha : Academia, 2004. ISBN 80-200-1192-7
  • OLIVA, Pavel. Kolébka demokracie: dějiny a kultura klasického Řecka 5.-4. století př.n.l. Praha : Arista, 2000. ISBN 80-86410-04-8
  • ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Grécký zázrak. Praha : Euromedia Group – Knižní klub, Erika, 2000. ISBN 80-242-0403-7

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]