STS-6

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
STS-6
Znak misie
Sts-6-patch.png
Údaje o misii
Názov misie STS-6
Raketoplán: Challenger
Posádka: 4
Kozmodróm (rampa): (39-A)
Štart: 4. apríl, 1983, 18:30:00 UTC
Pristátie: 9. apríl, 1983, 18:53:42 UTC
Trvanie: 5 dní 0 hodín 23 minút 46 sekúnd
Počet obehov: ?
Apogeum: 295 km
Perigeum: 288 km
Doba obehu: 90,4 min.
Inklinácia: 28.5°
Vzdialenosť: 3 370 437 km
Hmotnosť: 2 036 856 kg (pri štarte)
86 330 kg (pri pristátí)
Fotografia posádky
Ľ-P Peterson, Weitz, Musgrave, Bobko
Ľ-P Peterson, Weitz, Musgrave, Bobko
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia
STS-5 mission insignia.png STS-5 Sts-7-patch.png STS-7

Pozri aj Kozmonautický portál

STS-6 bola misia amerického raketoplánu Challenger, prvý let orbitera Challenger. Cieľom letu bolo vypustenie telekomunikačnej družice TDRS-1 a prvý výstup do otvoreného priestoru v skafandri z raketoplánu.

Posádka[upraviť | upraviť zdroj]

V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.

Náklad[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavným nákladom, ktorý Challenger vynášal pri tejto misii na obežnú dráhu bola geostacionárna družica TDRS-1 (Tracking and Data Relay Satellite) alebo TDRS-A. Táto družica mala slúžiť na komunikáciu s nízkoletiacimi družicami (čiže aj raketoplánmi) a na medzikontinentálnu komunikáciu. Bolo vyrobených 10 družíc TDRS, TDRS-1 je prvá, ktorá bola vynesená na orbitu. Družica má nepravidelný tvar s výškou 6 metrov a priemerom 3 metre. Elektrickú energiu jej zabezpečujú solárne panely s rozpätím 17,4 metra a príkonom 2 kW. Jej hmotnosť je 2268 kg. Na geostacionárnu dráhu sa mala dostať za pomoci raketového stupňa IUS, na korekcie dráhy jej slúži 24 hydrazínových motorčekov s ťahom 4.45 N. Hlavné riadiace stredisko družice sa nachádza vo White Sands.

Prípravy na štart[upraviť | upraviť zdroj]

Raketoplán Challenger vyrobila továreň koncernu Rockwell International a dokončený bol v lete roku 1982. Po skončení výroby bol premiestnený najprv na základňu Edwards AFB, odtiaľ preletel na chrbáte Boeingu 747-SCA na Kennedyho vesmírne stredisko (KSC), kde sa v hangári OPF podrobil predletovým kontrolám. Po statických skúškach a doprave na KSC mohli byť do orbitera namontované aj motory SSME s výrobnými číslami 2011, 2012 a 2015. V raketovej montážnej hale Vehicle Assembly Building došlo 23. novembra 1982 k zmontovaniu celej štartovacej zostavy, keď sa orbiter Challenger pripojil k vonkajšej palivovej nádrži ET spojenej so štartovacími motormi SRB. Potom bola celá zostava na pohyblivom vypúšťacom zariadení MLP prevezená na štartovaciu rampu 39-A. Pri tejto misii bol po prvýkrát použitý nový typ nádrže ET (výr. č. LWT-1), ktorá je o 4700 kg ľahšia než starší model používaný dovtedy pri predchádzajúcich letoch Columbie.

18. decembra prebehla skúška zážihu motorov SSME. Počas skúšky kontrolné prístroje v motorovom priestore ukázali zvýšenú koncentráciu plynného vodíka, trikrát prevyšujúcu povolenú hranicu. 25. januára bol skúšobný zážih zopakovaný a nejaký čas po ňom sa technikom konečne podarilo odhaliť trhlinu, ktorou vodík uniká. 2 cm dlhá vlasová trhlina sa nachádzala v zbernom potrubí vodíka, chladiaceho spaľovaciu komoru motoru č.1 s výrobným číslom 2011. Poškodený motor mal byť nahradený záložným motorom s výrobným číslom 2016, ale u toho sa objavila netesnosť v tepelnom výmenníku. Preto bol motor 20011 nahradený motorom 2017 určeným pôvodne pre Columbiu. Boli však objavené netesnosti na rúrkach privádzajúcich plynný vodík do zážihovej komory aj na ostatných dvoch motoroch, preto boli vymontované aj tieto a poškodené rúrky boli vymenené za nové. Ďalšie previerky tesnosti už prebehli bez závad.

Tým sa však zdržali ďalšie predštartovné prípravy. Družica TDRS-A musela byť počas druhého skúšobného zážihu SSME vrátená do montážnej budovy VPF a do nákladového priestoru raketoplánu sa dostala až 22. februára. Koncom februára však Mys Canaveral zasiahla veterná búrka, ktorá mala za následok znečistenie povrchu družice, takže bolo potrebné ju vybrať, vyčistiť a potom uložiť znova do nákladového priestoru. Dátum štartu Challengera bol stanovený na 4. apríla 13:30 miestneho času. Ďalšie predštartovné prípravy však už prebiehali bez problémov a 31. marca bolo zahájené odpočítavanie v čase T-93 hodin. Podľa vyjadrenia všetkých zúčastnených to bolo najhladšie odpočítavanie z doterajších pilotovaných letov v priebehu 20 rokov americkej kozmonautiky.

Družica aj s urýchľovacím stupňom vyklopená z nákladového priestoru raketoplánu

Priebeh letu[upraviť | upraviť zdroj]

Štart[upraviť | upraviť zdroj]

Štart sa uskutočnil 4. apríla o 13:30 východoamerického času (18.30 UT). Štartovacia hmotnosť zostavy bola 2 036 856 kg, čo bolo viac, než pri ktorejkoľvek predchádzajúcej misii. Štart prebiehal bez problémov, ale v dôsledku protivetru mal Challenger v čase T+62 sekúnd o niečo menšiu výšku, ako predpokladal plán. K odhozeniu motorov SRB, preto došlo takmer o 1 km nižšie. Z rovnakého dôvodu došlo k vypojeniu hlavných motorov v čase T + 482 sekúnd, o dve sekundy neskôr oproti plánu a tiež úhybný manéver po odpojení nádrže ET sa zdržal o pol minúty. Po manévri OMS-1 sa stroj dostal na obežnú dráhu s výškou 93 až 285 km, a so sklonom k rovníku 28,5°. Druhý manéver motorov OMS v čase T+44 min dostal raketoplán na takmer kruhovú dráhu vo výške 285 km nad povrchom Zeme.

Operácie na obežnej dráhe[upraviť | upraviť zdroj]

Po otvorení nákladového priestoru astronauti začali prípravy na vypustenie družice TDRS-A. Spojovací prstenec bol natočený tak, že družica aj s jej urýchľovacím raketovým stupňom IUS mierili do kozmického priestoru pod uhlom 29° vzhľadom k pozdĺžnej osi raketoplánu. Po prepojení IUS na vlastné batérie bol vypúšťací prstenec vytočený úplne, takže zvieral s Challengerom uhol 59°. K vypusteniu družice z nákladového priestoru Challengera došlo pomocou pružín umiestnených v prstenci v čase 10:02 GET.

O osemnásť minút neskôr Challenger vykonal úhybný manéver a v čase 10.57 GET sa začal 151-sekundový zážih prvého stupňa IUS, po ktorom sa TDRS-1 dostala na prechodnú eliptickú dráhu. V čase 16.16 GET po odhodení prvého stupňa sa zapálil aj druhý stupeň. Počas jeho horenia sa na dokumentárnych snímkach zjavil anomálny chvost a zároveň došlo k výpadku telemetrie raketového stupňa aj družice. TDRS-1 sa z neznámych príčin ocitla v havarijnej situácii. Sedem minút po havárii zachytilo White Sands útržky telemetrie, ktoré sa ale po vyslaní signálu na odpojenie IUS od družice zase stratili. Družica nekontrolovateľne rotovala, no po opakovanom vysielaní signálu na stabilizáciu a odpojenie sa jej rotácia spomalila až zastavila a obnovila sa telemetria. Družica však bola na nižšej dráhe, ako sa pôvodne plánovalo a navyše eliptickej (21 786 km až 35 317 km namiesto plánovaných 35 940 km. Vďaka vlastným zásobám pohonných hmôt však družica napokon dosiahla stanovenú dráhu.

EVA-1: Prvý výstup do otvoreného priestoru z raketoplánu

Posádka raketoplánu sa počas druhého a tretieho dňa letu venovala experimentom v mikrogravitácii a tretí deň sa tiež sústredila na prípravy na výstup do otvoreného priestoru. Vychádzky sa zúčastnili Peterson a Musgrave, ktorí strávili počas štvrtého dňa letu 3 hodiny v prechodovej komore, kde vdychovali čistý kyslík. V čase 20.10 UT obaja astronauti vystúpili do otvoreného priestoru pripútaní bezpečnostnými lanami. Výstup trval takmer 4 hodiny a prebiehal bez problémov. Peterson a Musgrave počas neho najprv prehliadli motory SSME, vyskúšali mechanický kladkostroj pre ručné uvedenie vypúšťacieho prstenca naspäť do východiskovej polohy. Potom skúšali navíjanie lana a testovali náradie určené pre montáže a opravy v kozmickom priestore.

Pred pristátím došlo k výpadku jedného z počítačov GPC-2, preto musel byť programovo zamenený s GPC-4.

Pristátie[upraviť | upraviť zdroj]

Challenger bol otočený motormi OMS do smeru letu a nad Indickým oceánom prebehol brzdiaci manéver. V čase 18.18 UT stroj vstúpil do atmosféry vo výške 121 km. Raketoplán dosadol na dráhu 22 Edwardsovej leteckej základne v čase 18:53:42 UTC. Zastavil sa po dojazde dlhom 2 190 metrov. V poslednej fáze pristávania bol problémom vietor dosahujúci rýchlosť až 40 km/h, preto piloti vo výške 760 metrov ručne zasunuli aerodynamickú brzdu.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]