Valentina Vladimirovna Tereškovová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Valentina Vladimirovna Tereškovová
Valentina Vladimirovna Tereškovová
sovietska kozmonautka
Št. príslušnosť Sovietsky zväz / Rusko
Dátum narodenia 6. marec 1937 (77 rokov)
Maslennikovo, Sovietsky zväz (dnes Rusko)
Iné zamestnanie pilot
Hodnosť generálmajor Sovietskych leteckých síl
Čas vo vesmíre 2 dní 22 hodín 50 minút
Kozmonaut od 1962
Misie Vostok 6
Kozmonaut do 1969

Pozri aj Biografický portál

Valentina Vladimirovna Tereškovová – Nikolajevová, po rusky Валентина Владимировна Терешкова – Valentina Vladimirovna Tereškova, (* 6. marec 1937, Maslennikovo) je bývalá sovietska kozmonautka. V júni roku 1963 na kozmickej lodi Vostok 6 absolvovala 48 obletov zeme, ako prvá žena na ceste do vesmíru. Jej let trval 70 hodín a 41 minút.

Rodinné zázemie a štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Valentina Tereškovová sa narodila v západnom Rusku (vtedajšom ZSSR) v Tutajevskom okrese Jaroslavľskej oblasti ako druhé z troch detí v rodine pochádzajúcej z Bieloruska. Jej otec bol traktorista, zomrel v sovietsko-fínskej vojne v roku 1940, a matka pracovala v textilnom podniku. Valentina začala chodiť do školy v roku 1945 po skončení druhej svetovej vojny, keď mala deväť rokov. Po skončení základnej školskej dochádzky v roku 1953 okamžite nastúpila do práce, a to tiež do textilného podniku ako jej matka, ale ani práca nezabránila Valentine ďalej študovať a to aspoň prostredníctvom korešpondenčných kurzov. V roku 1960 dokončila štúdiá na strednej priemyselnej škole textilnej, ale profesiu skoro opustila a bola oficiálne uvoľnenou tajomníčkou závodnej organizácie Komsomolu.

Valentina sa už od útleho veku zaujímala o parašutizmus a lietanie. Obidva sny si v dospelosti splnila, keďže sa stala parašutistkou-amatérkou (absolvovala 90 zoskokov) a študovala pilotáž. Tieto dva faktory sa neskôr stali rozhodujúcimi pri jej kvalifikácii na kozmonautku v roku 1962. V konečnom výbere sa o miesto prvej ženy „stretla“ s dvoma ďalšími uchádzačkami Valentinou Ponomariovovou a Irinou Soloviovovou, nad ktorými ju nakoniec favorizoval jej robotnícky pôvod, o jej nominácii definitívne rozhodol Nikita Sergejevič Chruščov. Aj keď aj ostatné kandidátky prešli kozmonautickým výcvikom, ani jedna z nich do kozmu nikdy neletela.

Let do vesmíru[upraviť | upraviť zdroj]

16. júna 1963 sa k oblohe vzniesol Vostok 6 riadený Valentinou Tereškovovou. Štart bol odložený kvôli technickým ťažkostiam aj zvýšenej slnečnej aktivite. Jej let trval tri dni, Tereškovová sa vďaka nemu stala desiatym kozmonautom histórie a prvou ženou vo vesmíre. Vostok 6 štartoval z kozmodrómu Bajkonur v Kazachstane, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Počas letu obletela Valentina 48krát našu planétu. Presná doba jej letu je 70 hodín a 50 minút. Z paluby Vostoku, z ktorého sa hlásila volacím znakom чайка (čajka), vysielala živý rozhovor, ktorý bol vysielaný rozhlasom po celom Sovietskom zväze. Spoločne s Vostokom 6 sa vo vesmíre nachádzal aj Vostok 5, okolo ktorého Valentina preletela vo vzdialenosti iba piatich kilometrov počas jedného zo svojich obehov okolo planéty.

Let neprebiehal bez problémov, riadiace stredisko odhalilo chybu v príprave a muselo preprogramovať motory, aby nedošlo k vážnej nehode pri pristávacom manévri. Tereškovovú trápila kozmická nemoc a únava, na ktorú si z kozmickej lode opakovane sťažovala, na palube vraj zaspávala aj v čase, keď mala plniť pracovné úlohy. Dnes pracovníci Inštitútu histórie a techniky Ruskej akadémie vied špekulujú o tom, že mohlo ísť aj o prejavy nervového zrútenia.

Pristátie sa uskutočnilo 19. júna 1963. Podobne ako Jurij Gagarin sa aj Valentina pri pristáti katapultovala, pri dosadnutí sa udrela do hlavy. Napriek tomu, že v štábe panovali o vystúpení Tereškovovej rozpaky, pre celosvetovú verejnosť – a po politickej stránke – bola jej misia úspechom.

Po návrate z vesmíru[upraviť | upraviť zdroj]

Po návrate bola Valentina prehlásená za Hrdinku Sovietskeho zväzu, povýšená do hodnosti kapitána a bola vymenovaná do vysokej straníckej funkcie, čo bola jedna z vecí, ktorá jej zabránila znovu letieť do vesmíru. Súvisela s tým i neochota straníckych a štátnych funkcionárov riskovať jej život pri lete z dôvodu propagandy. Sama Tereškovová sa 15 rokov po návrate na Zem pokúsila o návrat do výcvikového strediska, ale neprešla zdravotnými testami (ďalšia ruská kozmonautka vyletela do vesmíru až o ďalšie štyri roky). V rokoch 19661989 bola poslankyňou Najvyššieho sovietu ZSSR. Od roku 1968 do roku 1987 viedla Výbor sovietskych žien a od roku 1989 bola podpredsedkyňou Medzinárodnej demokratickej federácie žien.

V rokoch 1964 – 1969 vyštudovala Akadémiu vojenského letectva N. J. Žukovského a získala titul inžinier letec-kozmonaut. V armáde bola až do penzionovania v roku 1997, keď už mala dva roky hodnosť generálmajora letectva.

Tereškovová na návšteve Fínska v roku 2002

Valentina sa neskôr stala oficiálnou hovorkyňou Sovietskeho zväzu a za túto službu bola odmenená Zlatou medailou za mier, ktorú získal od OSN. Ku koncu 80. rokov v období perestrojky, ale bolo jej spoločenské postavenie obmedzené osobnou averziou manželky najvyššieho sovietskeho činiteľa Michaila Gorbačova Raisy. Od 90. rokov pôsobí vo vedúcich funkciách ruských organizácií pre spoluprácu s inými národmi, od roku 1994 je predsedkyňou vládneho Ruského strediska medzinárodnej vedeckej a kultúrnej spolupráce RCMNKS (tzv. Roszarubežčentr).

V roku 2000 jej bol v Londýne udelený titul "Žena storočia".

Už v auguste 1963 Tereškovová získala zlatú medailu Hrdinky socialistickej práce ČSSR, Bratislava ju vymenovala za čestnú občianku mesta. Roku 1975 zavítala Tereškovová okrem iného na návštevu do Písku, kde si prezrela textilný závod Jitex.

Súkromný život[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1963, hneď po návrate zo svojej kozmickej misie, sa Valentina priamo v Kremli za prítomnosti Chruščova vydala za sovietskeho kozmonauta Andrijana Nikolajeva a o rok neskôr sa jej narodila dcéra Jelena, ktorá sa tak stala prvým dieťaťom, ktorého obaja rodičia boli vo vesmíre (Jelena sa stala lekárkou). Valentina sa s Andrianom v roku 1980 rozviedla a vydala sa za vojenského lekára Julija Šapošnikova, s ktorým žila až do jeho smrti v roku 1999.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]