Samo Vozár: Rozdiel medzi revíziami

	Samo Vozár
	slovenský básnik, publicista a prekladateľ
Narodenie	3. apríl 1823; Hrachovo, Slovensko
Úmrtie	5. december 1850; Hrachovo, Slovensko
	Biografický portál

Interaktívne prechádzať históriu

← Predchádzajúca úprava Ďalšia úprava →

Smazaný obsah Přidaný obsah

VizuálneWikitext

V textu

Verzia z 09:46, 26. október 2011

Samo Vozár (podľa matričných záznamov Vozárik, písal sa tiež Vozáry) (* 3. apríl 1823, Hrachovo – † 5. december 1850, Hrachovo) bol slovenský básnik, publicista a prekladateľ.

Životopis

Narodil sa v rodine garbiara a vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1843 sa vrátil domov, no už nasledujúci rok sa vrátil do Bratislavy, aby mohol pomáhať Ľudovítovi Štúrovi. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený (spolu s Jánom Franciscim-Rimavským, Štefanom Markom Daxnerom a inými) a po revolúcii začal pracovať ako slúžny, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Zomrel pravdepodobne násilnou smrťou za dosiaľ nevyjasnených okolností (predpokladá sa, že ho ako pansláva prepadli a zbili maďarskí nacionalisti).

Tvorba

Prvé básne začal písať počas štúdií na bratislavskom lýceu. Písal najprv v češtine, po zavedení štúrovskej slovenčiny (1843) sa stal jej prvým používateľom. Jeho tvorba bola poznačená subjektivizmom, lyrickosťou a metaforickosťou, čím sa odlišovala od súvekej štúrovskej tvorby, ale sú pre ňu tiež typické motívy melanchólie, pesimizmu a nihilizmu, pričom napr. samovraždu považuje za slobodnú voľbu človeka. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy, v ktorých sa venoval opisom hlbín ľudského vnútra, no taktiež sa utápal v osobných žiaľoch a bôľoch. Vo svojej tvorbe používal v tej dobe nezvyčajné žánrové útvary, ako napr. sonet, ktorý sa v tom období takmer nepoužíval. Okrem poézie sa venoval tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej (William Shakespeare), nemeckej (Johann Wolfgang Goethe), ruskej (Alexander Sergejevič Puškin) a poľskej (Adam Mickiewicz) literatúry. Celá jeho tvorba zostala okrem brožúry len v rukopisnej podobe, tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967.

Dielo

1843 / 1944 – Akžeby srdce, cyklus 18 sonetov
1845 – Ukojenie tôní, cyklická báseň zložená zo 64 sonetov, inšpirovaná smrťou matky
1851 – Hlas od Taťjer, polemický spis (tlačou vyšlo ako brožúra až posmrtne)
Zomrela Zenda, mladá nevesta, báseň
Slamený domček, biela izbička, báseň

Externé odkazy

Samo Vozár: Umrela Zenda (plný text diela)

@@ Riadok 12: / Riadok 12: @@
 == Životopis ==
-Narodil sa v rodine garbiara a vzdelanie získaval v [[Hrachovo|Hrachove]], [[Rožňava|Rožňave]], na lýceu v [[Levoča|Levoči]] a od roku [[1841]] na lýceu v [[Bratislava|Bratislave]], kde sa stal tiež členom a funkcionárom [[Ústav reči a literatúry československej|Ústavu reči a literatúry československej]]. V roku [[1843]] sa vrátil domov, no už nasledujúci rok sa vrátil do [[Bratislava|Bratislavy]], aby mohol pomáhať [[Ľudovít Štúr|Ľudovítovi Štúrovi]]. V roku [[1848]] bol počas revolúcie krátko uväznený (spolu s [[Ján Francisci-Rimavský|Jánom Franciscim-Rimavským]], [[Štefan Marko Daxner|Štefanom Markom Daxnerom]] a inými) a po revolúcii začal pracovať ako slúžny, neskôr bol stoličným prísažným v [[Rimavská Sobota|Rimavskej Sobote]]. Zomrel pravdepodobne násilnou smrťou za doposiaľ nevyjasnených okolností (predpokladá sa, že ho ako ''pansláva'' prepadli a zbili [[Maďarsko|maďarskí]] nacionalisti).
+Narodil sa v rodine garbiara a vzdelanie získaval v [[Hrachovo|Hrachove]], [[Rožňava|Rožňave]], na lýceu v [[Levoča|Levoči]] a od roku [[1841]] na lýceu v [[Bratislava|Bratislave]], kde sa stal tiež členom a funkcionárom [[Ústav reči a literatúry československej|Ústavu reči a literatúry československej]]. V roku [[1843]] sa vrátil domov, no už nasledujúci rok sa vrátil do [[Bratislava|Bratislavy]], aby mohol pomáhať [[Ľudovít Štúr|Ľudovítovi Štúrovi]]. V roku [[1848]] bol počas revolúcie krátko uväznený (spolu s [[Ján Francisci-Rimavský|Jánom Franciscim-Rimavským]], [[Štefan Marko Daxner|Štefanom Markom Daxnerom]] a inými) a po revolúcii začal pracovať ako slúžny, neskôr bol stoličným prísažným v [[Rimavská Sobota|Rimavskej Sobote]]. Zomrel pravdepodobne násilnou smrťou za dosiaľ nevyjasnených okolností (predpokladá sa, že ho ako ''pansláva'' prepadli a zbili [[Maďarsko|maďarskí]] nacionalisti).
 == Tvorba ==
-Prvé básne začal písať počas štúdií na [[Bratislava|bratislavskom]] lýceu. Písal najprv v [[čeština|češtine]], po zavedení štúrovskej slovenčiny ([[1843]]) sa stal jej prvým používateľom. Jeho tvorba bola poznačená subjektivizmom, lyrickosťou a metaforickosťou, čím sa odlišovala od súvekej štúrovskej tvorby, ale sú pre ňu tiež typické motívy melanchólie, pesimizmu a nihilizmu, pričom napr. samovraždu považuje za slobodnú voľbu človeka. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy, v ktorých sa venoval opisom hlbín ľudského vnútra, no taktiež sa utápal v osobných žiaľoch a bôľoch. Vo svojej tvorbe používal v tej dobe nezvyčajné žánrové útvary, ako napr. sonet, ktorý sa v tom období takmer nepoužíval. Okrem poézie sa venoval tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z [[angličtina|anglickej]] ([[William Shakespeare]]), [[nemčina|nemeckej]] ([[Johann Wolfgang Goethe]]), [[ruština|ruskej]] ([[Alexander Sergejevič Puškin]]) a [[poľština|poľskej]] ([[Adam Mickiewicz]]) literatúry. Celá jeho tvorba zostala okrem brožúry len v rukopisnej podobe, tlačou vyšla až v rokoch [[1966]] – [[1967]].
+Prvé básne začal písať počas štúdií na [[Bratislava|bratislavskom]] lýceu. Písal najprv v [[čeština|češtine]], po zavedení štúrovskej slovenčiny ([[1843]]) sa stal jej prvým používateľom. Jeho tvorba bola poznačená subjektivizmom, lyrickosťou a metaforickosťou, čím sa odlišovala od súvekej štúrovskej tvorby, ale sú pre ňu tiež typické motívy melanchólie, pesimizmu a nihilizmu, pričom napr. samovraždu považuje za slobodnú voľbu človeka. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy, v ktorých sa venoval opisom hlbín ľudského vnútra, no taktiež sa utápal v osobných žiaľoch a bôľoch. Vo svojej tvorbe používal v tej dobe nezvyčajné žánrové útvary, ako napr. sonet, ktorý sa v tom období takmer nepoužíval. Okrem poézie sa venoval tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z [[angličtina|anglickej]] ([[William Shakespeare]]), [[nemčina|nemeckej]] ([[Johann Wolfgang Goethe]]), [[ruština|ruskej]] ([[Alexander Sergejevič Puškin]]) a [[poľština|poľskej]] ([[Adam Mickiewicz]]) literatúry. Celá jeho tvorba zostala okrem brožúry len v rukopisnej podobe, tlačou vyšla až v rokoch [[1966]] – [[1967]].
 == Dielo ==
-*[[1843]] / [[1944]] - ''Akžeby srdce'', cyklus 18 sonetov
+*[[1843]] / [[1944]] – ''Akžeby srdce'', cyklus 18 sonetov
-*[[1845]] - ''Ukojenie tôní'', cyklická báseň zložená zo 64 sonetov, inšpirovaná smrťou matky
+*[[1845]] – ''Ukojenie tôní'', cyklická báseň zložená zo 64 sonetov, inšpirovaná smrťou matky
-*[[1851]] - ''Hlas od Taťjer'', polemický spis (tlačou vyšlo ako brožúra až posmrtne)
+*[[1851]] – ''Hlas od Taťjer'', polemický spis (tlačou vyšlo ako brožúra až posmrtne)
 *''Zomrela Zenda, mladá nevesta'', báseň
 *''Slamený domček, biela izbička'', báseň