Samo Vozár

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Samo Vozár
slovenský básnik, publicista a prekladateľ
Narodenie3. apríl 1823
Hrachovo, Slovensko
Úmrtie5. december 1850 (27 rokov)
Hrachovo, Slovensko
Pamätná tabuľa slovenského básnika Sama Vozára v Rimavskej Sobote

Samo Vozár (podľa matričných záznamov Vozárik, písal sa tiež Vozáry) (* 3. apríl 1823, Hrachovo – † 5. december 1850, Hrachovo) bol slovenský básnik, publicista a prekladateľ.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine garbiara a vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1843 sa vrátil domov, no už nasledujúci rok sa vrátil do Bratislavy, aby mohol pomáhať Ľudovítovi Štúrovi. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený (spolu s Jánom Franciscim-Rimavským, Štefanom Markom Daxnerom a inými) a po revolúcii začal pracovať ako slúžny, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Zomrel pravdepodobne násilnou smrťou za dosiaľ nevyjasnených okolností (predpokladá sa, že ho ako pansláva prepadli a zbili maďarskí nacionalisti).

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé básne začal písať počas štúdií na bratislavskom lýceu. Písal najprv v češtine, po zavedení štúrovskej slovenčiny (1843) sa stal jej prvým používateľom. Jeho tvorba bola poznačená subjektivizmom, lyrickosťou a metaforickosťou, čím sa odlišovala od súvekej štúrovskej tvorby, ale sú pre ňu tiež typické motívy melanchólie, pesimizmu a nihilizmu, pričom napr. samovraždu považuje za slobodnú voľbu človeka. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy, v ktorých sa venoval opisom hlbín ľudského vnútra, no taktiež sa utápal v osobných žiaľoch a bôľoch. Vo svojej tvorbe používal v tej dobe nezvyčajné žánrové útvary, ako napr. sonet, ktorý sa v tom období takmer nepoužíval. Okrem poézie sa venoval tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej (William Shakespeare), nemeckej (Johann Wolfgang Goethe), ruskej (Alexander Sergejevič Puškin) a poľskej (Adam Mickiewicz) literatúry. Celá jeho tvorba zostala okrem brožúry len v rukopisnej podobe, tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1843 / 1944 – Akžeby srdce, cyklus 18 sonetov
  • 1845 – Ukojenie tôní, cyklická báseň zložená zo 64 sonetov, inšpirovaná smrťou matky
  • 1851 – Hlas od Taťjer, polemický spis (tlačou vyšlo ako brožúra až posmrtne)
  • Zomrela Zenda, mladá nevesta, báseň
  • Slamený domček, biela izbička, báseň

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]