Štátny znak Slovenska

Štátny znak Slovenskej republiky tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž, vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia. Driek a ramená kríža sú na koncoch rozšírené a vhĺbené, vrchy sú oblé.

Výklad

Strieborný dvojkríž údajne symbolizuje tradíciu Cyrila a Metoda, je to však ešte starší kresťanský symbol pre vzkriesenie Ježiša, ktorý sa používal od 9. storočia v Byzantskej ríši^[1], ako symbol náboženský a politický (patriarchálny kríž) sa rozšíril v 10. a 11. storočí.^[2]

Trojvršie v povedomí obyvateľstva znázorňuje tri pohoria - Matra, Tatra a Fatra^[3], má však starší heraldický pôvod. Pôvodným erbom uhorského kráľa Bela III. (1172-1196) bol strieborný dvojkríž na červenom poli, bez iných znakov. Neskôr býva dvojkríž na erboch vztýčený na pažiti alebo hline (1291), alebo má v spodnej časti tri či štyri korene. V erboch neskorších kráľov a kráľovien sa už objavuje v podobe trojitej skaly, napríklad na pečati Ladislava V. (1305). Od 14. storočia sa už ustaľuje dnešná podoba trojvršia, pôvodne zlatého alebo strieborného, neskôr zeleného, až od roku 1848 modrého.

Červený štít bol farbou mnohých heraldických znakov koncom 12. a začiatkom 13. storočia. Nie je to teda krvavá obloha značiaca utrpenie Slovákov počas maďarizácie, ako udávajú niektorí autori.

Dejiny

Na erbe a štandarde Štefana I. († 1038) z Obrázkovej kroniky (1360) je dvojkríž umiestnený na trojvrší. Je to však dobový anachronizmus, ktorý Štefanovi pripísal ilustrátor žijúci 300 rokov po ňom.

V Uhorsku sa v stredoveku používal byzantský dvojkríž jednak ako znak naddunajských území Uhorska (pôvodne Nitrianskeho kniežatstva, a jednak - ako najstarší známy uhorský znak - ako symbol kráľovstva (teda nie osoby kráľa). Po roku 1300, čase keď českého kráľa Václava III. uznali za uhorského vládcu prakticky len na Slovensku (čiže Matúš Čák a Omodejovci), pribudli tri vŕšky.

Jedna z hypotéz ako sa dvojkríž dostal do heraldiky Uhorska je, že ho prebral Štefan I. zo symboliky Nitrianskeho kniežatstva^[4]. Po smrti Uhorského veľkokniežaťa Gejzu v roku 997 vzniesol podľa platného práva nárok na trón jeho brat Kopáň, ako najstarší člen arpádovskej dynastie. Gejzov syn Vajk, medzičasom obrátený na kresťanstvo a pokrstený ako Štefan, sa však postavil proti nemu s tvrdením, že ako kresťan má z vôle Božej nárok na nástupníctvo. V ozbrojenej zrážke v roku 998 porazil Kopáňa s pomocou bavorských rytierov. Niektoré pramene^[5] sa prikláňajú ku tvrdeniu, že územie Nitrianskeho kniežatstva bolo ku Štefanovmu Uhorsku pripojené, až v závere jeho vlády. Druhá alternatíva je, že Štefan I. bol pred “korunováciou“ (Vatikán uvádza že Štefana nekorunoval pápež) Nitrianskym kniežaťom. Od 15. storočia sa už dvojkríž čiastočne považoval aj za znak hornouhorských (slovenských) území a rodov. Mnohým mestám na Slovensku boli udeľované erby s motívom dvojkríža už od vpádu Mongolov v rokoch 1241 – 1242.

Znak s dnešnými farbami vznikol počas revolúcie 1848 nahradením zelenej farby vrchov v uhorskom znaku modrou farbou, ktorá doplnila farby znaku na všeslovanské.^[6]Odstránila sa z neho tiež uhorská koruna.^[7] Od roku 1992 je súčasťou Slovenskej vlajky. Prvýkrát ho oficiálne použila v auguste 1848 Slovenská národná rada, novo založená vo Viedni.

Znak Slovenskej socialistickej republiky bol vytvorený ako pripomienka Slovenského národného povstania z roku 1944. Na červenom, zlato orámovanom štíte španielského typu vystupuje modré pohorie Kriváň, pod ktorým žiari zlatý plamen symbolizující povstanie.