Štefan Mnoheľ

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Msgr. Štefan Mnoheľ (* 30. júl 1876, Novoť – † 25. október 1944, Poprad) bol slovenský kňaz, politik a publicista. Štefan Mnoheľ bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918.

V rokoch 1939-1940 pôsobil ako starosta obce Poprad.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v roľníckej rodine v Novoti na Orave, ako jedno zo štyroch detí. Dvaja súrodenci mu v detstve zomreli. V rodine vládli skromné pomery, ale napriek tomu v nej podporovali slovenskú katolícku tlač, vďaka čomu Štefan už od detstva prežíval atmosféru hlbokej viery a lásky k Bohu, čo si zachoval až do konca svojho života.

Navštevoval Ľudovú školu v Námestove a v štrnástich rokoch pokračoval na Nižšom gymnáziu v Trstenej. Bolo to v čase prijatia zákona o vyučovaní maďarčiny v slovenských školách, čo tvrdo poznačilo systém výučby i život žiakov tej doby. Napriek tomu sa Dr. Ustianský spolu s katechétom Chovančíkom snažili formovať národné cítenie študentov. Piaty a šiesty ročník Š. Mnoheľ doštudoval na Piaristickom gymnáziu v Ružomberku v roku 1896. V tomto období v ňom dozrela túžba stať sa kňazom.

Do kňazského seminára vstupuje v školskom roku 1898/1899. Aj napriek vážnemu ochoreniu v prvom roku sa dychtivo púšťa do štúdia, dokonca sa neuspokojuje s ponúkaným rozsahom látky a študuje aj súkromne. Jeho najbližší priateľ Ján Vojtaššák sa ho vzhľadom na jeho vetché zdravie snaží v tejto horlivosti brzdiť. Štefan Mnoheľa požíva dôveru a obľubu predovšetkým u národne uvedomelých klerikov. V školskom roku 1901/1902 sa stal duktorom seminára. Počas prázdnin pracuje spolu s Jánom Vojtaššákom v redakcii Martina Kollára. V tomto období už prispieva svojimi prvotinami do časopisov POSOL, ZORA a MÚZEUM. Stáva sa tajomníkom seminárneho časopisu a zakladá spolok Za pozdvihnutie slovenského národa. Všemožne sa snažil zamedziť zániku Katolíckych novín, ktorým to hrozí pre neplatičov. Pod pseudonymom Trúchlohorský do nich sám hojne prispieva recenziami, poviedkami a kritikou. Celé nadšenie končí schválením štatútu, ktorý nariaďuje ako jediný uznaný jazyk maďarčinu. Š. Mnoheľ má výslovný zákaz prispievať do Katolíckych novín. Keďže bol veľký v poslušnosti, podvolil sa, čo ho iste uchránilo od ďalších sklamaní. Stal sa členom Eucharistického spolku, bol častým návštevníkom seminárnej knižnice. Ešte dlho ostali v seminári spomienky na Štefana Mnoheľa ako na predstaviteľa „...pevného charakteru, zdravého úsudku a nádeje národa“.

Po kňazskej vysviacke v Spišskej Kapitule v auguste 1902 a po primičnej omši v rodnej obci nastalo Mnoheľovo putovanie po farnostiach: Fridman v Poľsku, Zubrohlava, Švábovce, Kluknava, Lendak, Podvlk, Zákamenné, Oravská Lesná. V tejto obci stojí Mnoheľov pamätník: secesný kostol v Oravskej Lesnej, o výstavbu ktorého sa pričinil.

Obdobie v ktorom žil, bolo vzhľadom na komplikovanú politickú situáciu pre Slovensko veľmi ťažké. Š. Mnoheľa bol človekom, ktorému nebol ľahostajný osud národa. Bol druhým najviac prenasledovaným kňazom od maďarských úradov. Na fare vo Veličnej bol farárom Ján Vojtaššák. Tu sa schádzali kňazi s podobným zmýšľaním, ako Š. Mnoheľ a Ján Vojtaššák. Tu uvažovali o spôsoboch, ako zabezpečiť slovenskému národu dôstojnú budúcnosť. V máji 1917 mu biskup Párvy oznámil, že je zbavený správy farnosti v Oravskej Lesnej (Erdödke). Odišiel do Ružomberku ku Andrejovi Hlinkovi. Tu založili kníhtlač LEV a Mnoheľ sa stal prvým riaditeľom. Venoval sa prekladateľskej činnosti a písaniu, začal študovať na obchodnej akadémii. Napísal Životopis A. Radlinského, literárnu prácu Lakomec. V máji 1918 sa zúčastnil spolu s Andrejom Hlinkom a Jánom Vojtaššákom v Turčianskom Sv. Martine a podieľal sa na vytvorení Slovenskej národnej rady. Od roku 1918 sa stal hlavným redaktorom novovzniknutého časopisu Slovák a bol pri vzniku časopisu Duchovný pastier – bol zvolený za administrátora.

Koncom roku 1919 sa zúčastnil spolu s A. Hlinkom na Mierovej konferencii v Paríži. Tu bolo predložené Memorandum krívd slovenského národa a doklady Pittsburskej dohody. Mnoheľ po skončení konferencie zostal v Poľsku, Hlinku po návrate do Ružomberka čakalo väzenie.

Až v roku 1920 sa mohol opäť vrátiť do vlasti. V júli 1920 roku bol menovaný za správcu farnosti v Poprade. Organizoval ľudové misie, začal opravovať kostol. Požíval dôveru občanov a stal sa členom viacerých organizácií, okrem iného tiež členom župného zastupiteľstva a mestskej rady. Stále bol v kontakte s Jánom Vojtaššákom, ktorý už bol biskupom. V auguste 1931 začal s výstavbou katolíckej ľudovej školy. Kapacita kostola sv. Egídia nepostačovala, preto začal s výstavbou nového kostola. V nepriaznivých podmienkach, počas 2. svetovej vojny, napriek mnohým ťažkostiam bol nový kostol 8. septembra 1942 vysvätený.

V máji 1939 bol vymenovaný za vládneho komisára mesta. Túto funkciu vykonával šesť rokov. Zaslúžil sa o otvorenie Štátnej obchodnej akadémie – prvej strednej školy v Poprade. Zriadil organizáciu Skautov a Jednotu Orla. Všetkých verejných funkcií sa zriekol začiatkom roku 1943 a v júni 1944 bol slávnostne uvedený na post mešťanostu. V roku 1942 sa vzdal všetkých straníckych funkcií. Chcel byť predovšetkým kňazom…

Žil v úplnej skromnosti. Zvlášť miloval deti a mládež a snažil sa im vštepiť ideály živej viery a čistých mravov. Celý život sa snažil podporovať sociálne slabých, bol mužom modlitby. Všetci, ktorí ho poznali, sa s úctou vyjadrovali o jeho zbožnosti. Známe sú jeho prísne pôsty a asketický spôsob života. Bol dobrým spovedníkom a kazateľom. Za dlhoročnú činnosť v pastorácii, za obetavosť v plnení povinností mu pápež Pius XII. udelil 3. februára 1943 čestný titul „Pápežský osobný komorník s titulom monsignior“.

V auguste 1944 bol hospitalizovaný v nemocnici v Spišskej Sobote. Aj keď údaje o príčinách hospitalizácie sa značne rozchádzajú a dodnes sú zahalené tajomstvom, nič to nemení na skutočnosti, že 25. októbra 1944 Štefan Mnoheľ zomrel. Pochovaný je na cintoríne v Poprade – Veľkej spolu s kňazom – básnikom katolíckej moderny, Pavlom Ušákom Olivom.