Železničná trať Belehrad – Bar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Železničná trať Belehrad – Bar
Mapa trate
Mapa trate
Základné informácie
Prevádzkovateľ Srbské železnice
Dĺžka 454,8 km
Parametre trate
Rozchod 1435 mm
Počet koľají 1/2
Napájacia sústava 25 kV, 50 Hz AC
  v úseku v celom úseku
Max. sklon 25 ‰
Viadukt Mala Rijeka
Vlak neďaleko Virpazaru.
Jeden zo železničných tunelov

Železničná trať Belehrad – Bar je dôležitá spojnica Belehradu a čiernohorským prístavným mestom Bar. Z metropoly Srbska vedie južným smerom a zaisťuje železničné spojenie Čiernej Hory sa zvyškom Európy.[1]

Poloha a trasovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Jedná sa o trať štandardného rozchodu, dlhú celkom 454,8 km, väčšina trasy je jednokoľajová. Z toho 277,6 km sa nachádza v Srbsku, 9,8 km v Bosne a Hercegovine a 167,4 km v Čiernej Hore.[2] Je kompletne elektrifikovaná.

V smere z Belehradu na juh je vedená do Valjeva údolím rieky Kolubara, potom údolím jej prítoku Gradac. Prekonáva horský hrebeň Bukovi a smerom do Užice je trasovanie údolím rieky Skrapež. Medzi mestami Požega a Užice prechádza dolinou rieky Đetinje, južne od mesta Užice prechádza pohorím Zlatibor radom tunelov, z ktorých najdlhší má až 6,16 km. V úseku k mestu Priboj je vedená údoliami riek Uvac, Crni Rzav a Jablanica. Cez čiernohorskú hranicu prechádza údolím rieky Lim a ďalej vedie niekoľkými horskými masívmi v blízkosti riek Tara a potom Morača. Trať následne zostupuje do nížiny v okolí čiernohorskej metropoly Podgorice. Ďalšou vážnejšou prekážkou v ceste na juh, smerom do prístavu Bar, je Skadarské jazero (prekonané sypanou hrádzou) a horský masív Sozina, ktorý prekonáva viac než šesťkilometrovým tunelom.

Najvyšším bodom, kadiaľ trať vedie, je čiernohorské mesto Kolašin (1 032 m n. m.) a najnižším prístav Bar (3 m n. m.). Najvyššieho sklonu potom dosahuje trať na úseku Podgorica - Bijelo Polje (25 promile).

Tunely[upraviť | upraviť zdroj]

Vzhľadom na hornatý charakter krajiny, ktorou prechádza, bolo nutné vybudovať celkom 254 tunelov s celkovou dĺžkou 114,437 km (cca 1/4 trasy trate je tak vedená v podzemí). Najdlhším tunelom je Sozina (6170 m), prekonávajúci výškový rozdiel medzi Skadarským jazerom a Jadranským morom, ďalej Zlatibor (6160 m), Trebješica (5170 m ), Goleš (4949 m), Ostravice (3131 m), Mojkovac (3243 m), Mili (2258 m) a Sopotnice (1942 m).

Železničná trať býva často nazývaná srbským, eventuálne čiernohorským alebo juhoslovanským metrom, a to vzhľadom na počet tunelov, ktoré sa na trati nachádzajú.

Mosty[upraviť | upraviť zdroj]

Na trati sa nachádza celkom 234 mostov v celkovej dĺžke okolo cca 15 km. Väčšina mostov je betónová, menšia časť oceľová. Najvyšší most prekonáva riečku "Mala Rijeka", a to vo výške 205 m.[3]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Sny o spojenie Belehradu s Jadranom najkratšou cestou, teda cez veľké pohoria, sa objavovali už v 19. storočí.[4] Až po druhej svetovej vojne bolo možné v atmosfére bujarého rozvoja infraštruktúry socialistického štátu načrtnúť predstavu, kadiaľ by mala byť trať vedená. Spočiatku sa uvažovalo o možnosti viesť trať údolím rieky Drina, kde by bola využitá tiež k výstavbe hydroelektrární na rieke. Hospodárska rada vlády SFRJ vytipovala úsek z Belehradu do Baru cez Valjevo a Užice ako najvhodnejší v roku 1951 a hneď v budúcom roku boli začaté stavebné práce. Výstavbu trate korigoval neskôr zákon vydaný v roku 1966. Po celý záver 60. rokov sprevádzal výstavbu chronický nedostatok finančných prostriedkov; technicky náročné dielo si vyžadovalo značné náklady. Na financovaní sa podieľala aj Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj, ktorá poskytla 50 miliónov USD, však pod podmienkou, že sa bude ďalej modernizovať prístav v meste Bar a bude vybudovaná trať aj do mesta Čačak.

Jednotlivé úseky boli sprevádzkované postupne, od oboch koncov, v nasledujúcom chronologickom poradí:

Trať bola kvôli svojim vysokým finančným nákladom predmetom živých debát v celej krajine. Chorvátski odborníci navrhovali, aby neviedla do čenohorského prístavu Bar, ale cez Sarajevo do Splitu. Tento variant však bol nakoniec odmietnutý.

Prvý vlak vyšiel z Belehradu do Baru v Čiernej Hore slávnostne 30. mája 1976; dva dni predtým po trati celozväzového významu prešiel i legendárny "plavi voz" s juhoslovanským vodcom Titom.

Trať poškodilo zemetrasenie v roku 1979, predovšetkým úsek Podgorica-Bar. Železnice utrpela veľké škody hlavne v 90. rokoch, jednak vinou nedostatočných investícií na obnovu (vzhľadom na problematickú ekonomickú situáciu vtedajšej Juhoslávie), jednak kvôli bombardovaniu silami NATO v roku 1999. Po železničnom nešťastí pri meste Bioče, kedy zahynulo 47 cestujúcich, začali byť vykonávané rozsiahle rekonštrukcie, aby bola zvýšená úroveň bezpečnosti dopravy. Súčasná cestovná rýchlosť na trati je pod európskymi štandardmi, pretože na rade miest bola drasticky obmedzená z dôvodov bezpečnosti a nevyhovujúceho stavu trate. Plánovaná modernizácia a prestavba trate, ktorá bude prebiehať až do roku 2015, má výrazne zlepšiť celú situáciu.[5]

V roku 2014 bola železničná trať poničená počas rozsiahlych povodní, predovšetkým v úseku Belehrad - Valjevo. Rekonštrukcia poškodeného úseku sa začala na konci mája 2014[6] Náklady na komplexnú obnovu trate sa odhadujú na 330 miliónov eur.[7]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Mapa železničnej siete FNRJ s prerušovanou vyznačenou traťou Belehrad-Bar
  2. Večernje novosti, 28. januára 2010 Voz "tutnji" 30 na sat
  3. Článok na portáli firmy mostogradnja.rs
  4. http://revija.kolubara.info/sh/147/50/1383/
  5. http://pressonline.rs/sr/vesti/u_fokusu/story/126026/Prugom+Beograd-Bar+100+km+na+sat!.html
  6. Článok na portáli b92.net
  7. Článok na portáli pobjeda.me

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]