Britský mandát v Palestíne

Britský mandát v Palestíne ←  1920 – 1948  →  → vlajka znak
Geografia
Hlavné mesto	Jeruzalem
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	752 084 (1922)
Jazyky	anglický, arabský, hebrejský
Štátny útvar
Štátne zriadenie	mandátna správa
Mena	palestínska libra
Vznik	26. septembra 1923
Predchádzajúce štáty: Osmanská ríša Nástupnícke štáty: Jordánsko Izrael

Britský mandát v Palestíne tiež známy ako Palestínsky mandát a Britský mandát Palestína, je oficiálne poverenie Spoločenstva národov pre Veľkú Britániu na správu územia v Palestíne na Parížskej mierovej konferencii 3. februára 1919, ktoré vstúpilo v platnosť 26. septembra 1923.

Povojnová situácia v Palestíne

Rozdelenie vplyvu podľa Sykes-Picotovej dohody

Počas prvej svetovej vojny bolo územie Blízkeho východu ako aj územie Palestíny pod správou Osmanskej ríše, ktorá stála vo vojne na strane Centrálnych mocností, čo ohrozovalo pre Rusko strategické kaukazské teritóriá a Britskú komunikačnú spojnicu cez Suezský prieplav. Dohoda preto využila vo vojne na blízkom východe aj arabských a židovských obyvateľov, pomocou ktorých neskôr získala na území Palestíny, Mezopotámie a arabských krajín prevahu. V Arábii známy britský vojak a archeológ T. E. Lawrence pomohol vzbudiť v júni 1916 protitureckú vzburu pod vedením šarifa Ibn Husaina. V decembri 1917 vstúpili britské sily pod vedením generála Allenbyho do Jeruzalema, čím sa skončila štyristo rokov trvajúca osmanská vláda. Ako odmena za pomoc proti Turkom bola Arabom v McMahonových listoch prisľúbená nezávislosť a samostatné územie. Hoci listy vyslovene nespomínali Palestínu, Arabi mali dôvody domnievať sa, že Palestína bude jeho súčasťou. Ďalšou dohodou, na ktorej sa Francúzsko a Británia tajne dohodli o povojnovom rozdelení vplyvu na bývalom území Osmanskej ríše v Palestíne, bola Sykes-Picotova dohoda zo 14. - 16. mája 1916. Mali tak vzniknúť medzinárodné enklávy, kde by časť Palestíny bola pod britskou správou, časť pod správou Dohody, Sýria a Libanon by pripadli pod správu Francúzska. Ďalším záväzkom Británie bola Balfourova deklarácia, ktorou 2. novembra 1917 britský minister zahraničných vecí Lord Arthur James Balfour prisľúbil zriadenie národnej domoviny pre židovský ľud na území Palestíny. Zástupcovia sionistického hnutia toto považovali za prvý krok na vytvorenie židovského štátu v Palestíne..

Mandát Spoločenstva národov

Rozhodnutie prideliť územia porazenej Osmanskej ríše do poručníctva víťazných mocností, teda pod mandátnu administratívu, bolo učinené na povojnovej konferencii v San Reme (Taliansko) 19. až 26. apríla 1920, ktorá potvrdila mandát rozdelenia Londýnskej konferencie (február 1920) na delenie Osmanskej ríše, anglo-francúzsku Sykes Picotovu dohodu (16. 5. 1916) a Balfourovu deklaráciu (2. 11. 1917). Rozhodnutie z konferencie v San Reme bolo nakoniec prenesené do Mierovej dohody zo Sévres podpísanej 10. augusta 1920 medzi víťaznými mocnosťami Dohody a Osmanskou ríšou, čo bolo jedným z výsledkov Parížskej mierovej konferencie trvajúcej od 18. 1. 1919 až do 21. 1. 1920. Británia získala pod svoj vplyv Kurdistan, ovládala Bospor, Dardanely a hlavné mesto Istanbul. Územie Palestíny a Iraku malo pripadnúť tiež Británii, Libanon a Sýria zas Francúzsku. Pobrežný pás Arabského polostrova pri Červenom mori, Kráľovstvo Hidžázu, malo získať nezávislosť. Ďalšie časti Osmanskej ríše pripadli tiež Taliansku, Grécku a Arménii. Rezolúcia bola založená na zásadách obsiahnutých v článku 22. návrhu dohody Spoločenstva národov a rezolúcie zo San Réma podpísanej vedúcimi predstaviteľmi Dohody a spojených síl po Prvej svetovej vojne. Uznesenie bolo s konečnou platnosťou formálne potvrdené aj na zasadnutí Spoločenstva národov 24. júla 1922 a konečne Tureckom akceptované podpísaním podmienok Lausanskej dohody (1923). Medzi hlavné ciele britského mandátu patrila pomoc pri aplikovaní Balfourovej deklarácie, ktorá mala zaručiť zriadenie národnej domoviny pre židovský národ: Článok 2. Mandátna mocnosť bude zodpovedná za postavenie krajiny do takých politických, administratívnych a ekonomických podmienok, ktoré zaistia založenie židovskej národnej domoviny, ako je uvedené v preambule, a rozvoj autonómnych inštitúcií, a tiež zabezpečí občianske a náboženské práva všetkých obyvateľov Palestíny bez ohľadu na rasu a náboženstvo.

Život pod britskou mandátnou správou

Vojenská správa

Meno	Obdobie
sir Edmund Allenby	december 1917 – jún 1918
sir Arthur Wigram Money	jún 1918 – jún 1919
sir Louis Jean Bols	jún 1919 – júl 1920

Vysokí komisári

Meno	Obdobie
sir Herbert Louis Samuel	júl 1920 – august 1925
sir Gilbert Falkingham Clayton	máj – december 1925 (zastupujúci)
Herbert Onslow Plumer	august 1925 – august 1928
sir Harry Charles Luke	august – december 1928 (zastupujúci)
sir John Chancellor	december 1928 – december 1931
sir Mark Aitchison Young	1931 – 1932 (zastupujúci)
sir Arthur Grenfell Wauchope	1932 – september 1937
William Denis Battershill	september 1937 – marec 1938 (zastupujúci)
sir Harold MacMichael	marec 1938 – september 1944
John Vereker, šiesty vikomt Gort	september 1944 – november 1945
sir Alan G. Cunningham	november 1945 – máj 1948