Ultrafialové žiarenie

Ultrafialové žiarenie (iné názvy: ultrafialová radiácia, ultrafialové lúče, ultrafialové svetlo, UV(-)žiarenie/radiácia/lúče/svetlo, žiarenie/radiácia/lúče/svetlo UV; ako vlnenie: ultrafialové vlnenie/vlny, UV vlnenie/vlny; ako časť elektromagnetického spektra: ultrafialové spektrum, UV spektrum, ultrafialové pásmo, UV pásmo) je elektromagnetické žiarenie o vlnovej dĺžke od 10 nm do 400 nm, kratšej ako viditeľné svetlo, ale dlhšej ako mäkké röntgenové žiarenie.

Delí sa na blízke (200 – 400 nm), ďaleké alebo vákuové (FUV, 100 – 400 nm) a extrémne (EUV alebo XUV, 1 – 31 nm). Ultrafialová oblasť sa delí na UVA s vlnovou dĺžkou 315 nm až 400 nm, UVB s vlnovou dĺžkou 280 nm až 315 nm a UVC s vlnovou dĺžkou 100 nm až 280 nm.^[1]

Objavené bolo v roku 1801 nemeckým fyzikom J. W. Ritterom^[2]. Pre organizmy na Zemi je najintenzívnejším zdrojom UV žiarenia Slnko. Zemská atmosféra účinne pohlcuje väčšinu tohto žiarenia. Účinnosť pohlcovania klesá s jeho klesajúcou vlnovou dĺžkou: zatiaľ čo v oblasti UV-C pohlcuje prakticky 100 %, v oblasti UV-B je to len 50 – 60 % a v UV-A 30 %. UV spektrum dopadajúce na povrch Zeme je tvorené z 90 – 99 % žiarením UV-A a 1 – 10 % žiarenia UV-B. Na každých 300 m výšky rastie intenzita UV žiarenia o 4 %. Vo výške 1 500 m je o 20 % vyššia ako pri hladine mora.

Využitie

UV žiarenie sa využíva v medicíne ako^{[chýba zdroj]}:

horské slnko – (lampa – umelý zdroj)
aplikáciou na ťažko sa hojace rany, vredy, preležaniny, tiež v dermatológii na ochorenia kože (ekzémy, lupienka)
ako prevencia, a liečba krivice, kedy sa 1 až 2-krát týždenne vykonáva celotelové ožiarenie
ako liečba osteoporózy
ako sterilizácia prostredia (tzv. germicidné lampy s λ=253,7nm) a aj ako primárny zdroj žiarenia vo výbojkách.

Vplyv na živé organizmy

Ultrafialové žiarenie pôsobí na bunky mnohými mechanizmami. Ožiarenie ultrafialovými lúčmi vyvoláva inaktiváciu vnútrobunkových enzýmov, spomaľuje delenie buniek a navodzuje vznik mutácií. Niektoré živočíchy sú naň citlivejšie ako iné, napríklad pre niektoré (dážďovky – Lumbricidae) má až smrtelné účinky. Najcitlivejšie reagujúce stavebné látky živých organizmov na UV žiarenie sú nenasýtené organické zlúčeniny a z nich najviac tie, ktoré majú konjugované dvojné väzby. Sú to hlavne bielkoviny (v rámci nich zvlášť aminokyseliny tyrozín a tryptofán), nukleové kyseliny (predovšetkým ich dusíkaté bázy) a niektoré pigmenty. Nukleové kyseliny absorbujú UV žiarenie podstatne viac ako bielkoviny. Pretože prenikavosť UV žiarenia je pomerne malá, zasahuje len povrchové vrstvy ľudského organizmu a prejavuje sa na koži a oku.

UV žiarenie a koža človeka

UV žiarenie je pre človeka potrebné kvôli syntéze vitamínu D. Na vytvorenie potrebného množstva postačuje niekoľko desiatok minút denne. Nadmerné vystavovanie kože vplyvom UVA a UVB žiarenia vedie k jej poškodeniu. UVA žiarenie zapríčiňuje starnutie kože a negatívne ovplyvňuje imunitný systém. Nadmerné vystavovanie kože UVB žiareniu (opaľovanie) vyvoláva spálenie kože (začervenanie). Pri intenzívnom a dlhodobom pôsobení môže viesť až k nádorom kože. Jedným zo spôsobov, ako ochrániť kožu pred negatívnym vplyvom UV žiarenia je používanie ochranných prípravkov pred slnečným žiarením.

Referencie

↑ Súpis termínov z astronómie. Kultúra slova (Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Matica Slovenská), 2014, roč. 48, čís. 2, s. 75, 78, 79. Dostupné online [cit. 2017-07-07]. ISSN 0023-5202.
↑ Martin-Luther-Universität Halle-Wittenberg: The Discovery of the Invisible Rays of the Solar Spectrum prístup 7. 7. 2017