Ukrižovanie
Ukrižovanie je historický spôsob popravy. Spočíva v zavesení odsúdencovho tela na zvyčajne drevený kríž, typicky priviazaním alebo pribitím. Bol uplatňovaný hlavne v staroveku. Jedným z najväčších použití tohto trestu bola poprava 6000 účastníkov Spartakovho povstania v roku 72 pred Kr. V kresťanskom svete je najznámejšia poprava Ježiša Krista a kríž sa preto stal symbolom kresťanstva. V súčasnosti sa tento spôsob popravy oficiálne nepraktikuje v žiadnom štáte na svete, no sú evidované prípady aj takejto popravy [1].
Človek odsúdený na ukrižovanie, bol najskôr zbičovaný. Potom zvyčajne vliekol priečny trám svojho kríža (lat. patibulum) až na popravisko. Tam už bola v zemi pripevnená zvislá časť kríža. Na popravisku bol odsúdený vyzlečený zo šiat a s roztiahnutými rukami bol priviazaný alebo pribitý klincami (tie prechádzali zápästiami a nie dlaňami, navzdory rozšírenému presvedčeniu) k priečnemu trámu. Trám bol potom zodvihnutý a pevne pripevnený k zvislej časti kríža asi 2,5 až 3,5 metra nad zemou. Následne boli priviazané alebo pribité klincami aj nohy (každá noha jedným klincom). Nad zločincovu hlavu bolo umiestené oznámenie, kde bolo uvedené jeho meno a zločin. Smrť bola zrejme spôsobená vyčerpaním alebo zlyhaním srdca.
Základom kresťanstva je viera, že Ježiš Kristus ako vtelený Boh bol nespravodlivo odsúdený na smrť ukrižovaním, podstúpil ju dobrovoľne za všetkých ostatných ľudí z lásky k nim, aby ich vykúpil z dedičného hriechu a mohli byť spasení. Podľa kresťanského učenia následne po troch dňoch vstal z mŕtvych, znovu sa stretol s apoštolmi a ďalšími ľuďmi a na 40. deň vystúpil do neba.
Ukrižovaním boli v antickom Ríme a jeho provinciách popravovaní tí, ktorými vtedajšia spoločnosť najviac opovrhovala - politickí alebo náboženskí agitátori, piráti, vzbúrení otroci, nepriatelia impéria. Keďže išlo nielen o mimoriadne krutý, ale aj o nanajvýš ponižujúci trest a verejné zhanobenie, ktoré postihovalo aj česť rodiny odsúdeného, rímske právo nedovoľovalo ukrižovať rímskeho občana (najhorší možný verdikt pre občana bolo sťatie hlavy). Poprava ukrižovaním bola vyhradená len pre tých, ktorí žiadne občianske práva nemali. Perzský Šáhanšáh Dareios I. v roku 511 pred Kr. nechal v Babylone ukrižovať 3000 politických odporcov. V roku 175 pred Kr. Antiochos IV. nechal v Jeruzaleme zbičovat a ukrižovať židov.
Existovalo niekoľko konštrukcií krížov. Jednou z nich bol typ, ktorý sa stal ikonou kresťanstva, pravdepodobne oveľa častejšie sa však používali kríže s jednoduchším zostavením v tvare písmena 'T' (priečka - patibulum nasadzovaná zvrchu na čap) alebo 'X' (tzv. ondrejský kríž). Nie vždy sa na popravy ukrižovaním používali kríže - počas stredoveku, ale aj v ranom novoveku v severnej Afrike pribíjali odsúdených namiesto na kríže na mestské brány (napr. Mameluci toto praktizovali v Káhire a v ďalších mestách).
Podľa novších výskumov bolo zrejme v antickom Ríme oveľa častejšie než pribitie klincami používané priviazanie odsúdenca ku krížu povrazmi alebo povrieslami (húžvami), pravdepodobne z úsporných dôvodov (klince boli horšie dostupné a podstatne drahšie a nie vždy sa kvôli deformácii či zlomeniu dali použiť viacnásobne). K tomuto záveru viedol okrem iného fakt, že existuje prekvapivo málo archeologických nálezov ľudských kostrových pozostatkov z rímskeho obdobia, ktoré vykazujú stopy po ukrižovaní pribitím klincami (a to aj po zohľadnení okolnosti, že Rimania väčšinou nedovoľovali takto popravených pochovávať a telá boli ponechané napospas mrchožravým živočíchom).
V niektorých častiach sveta sa dodnes praktizujú rituálne ukrižovania, nie ako poprava, ale ako súčasť náboženských obradov. V tejto súvislosti sú známe najmä Filipíny, kde sa na Veľký piatok dávajú dobrovoľne pribíjať na kríže mladí katolícki muži na znak pokánia. V tomto prípade sú klince dezinfikované, vedené cez dlane (v rozpore s historickou realitou) a po niekoľkých minútach sú "odsúdení" z krížov zvesení a ošetrení. Proti týmto praktikám sa kriticky stavajú lekári a zdravotnícke inštitúcie. S istou váhavosťou sa ku kritike pridáva aj samotná katolícka cirkev, avšak explicitne to nezakazuje.
Medicínske príčiny smrti ukrižovaním
Podľa názoru dnešnej medicíny vedie ukrižovanie človeka k viacerým zlyhaniam, ktoré sú smrteľné - nastáva zlyhanie srdca, hypovolemický šok, acidóza, asfyxia, arytmia, a pľúcna embólia. Smrť môže vyplynúť z akejkoľvek kombinácie týchto faktorov alebo z iných príčin. Možná je aj sepsa po infekcii spôsobenej klincami či ranami, ktoré často predchádzali ukrižovaniu, s následným rozvojom septického šoku, prípadne ako dôsledok dehydratácie či útoku predátorov na znehybnené, poranené telo.
Teória pripisovaná Pierrovi Barbetovi (The Cross and the Shoud, 1988) popisuje príčinu smrti to, že telesná hmotnosť ťažiaca telo s natiahnutými ramenami, spôsobí smrť udusením. Barbet vykonal počas 38 rokov mnoho experimentov a prišiel k záveru, že odsúdení by mali vážne ťažkosti pri nadychovaní kvôli hyperexpanzii svalov hrudníka a pľúc. Odsúdení by sa preto museli snažiť vzoprieť sa ramenami, čo by viedlo k vyčerpaniu, alebo by mali mať nohy podporené viazaním, pribitím k zvislému ramenu kríža alebo dreveným blokom. Podľa tejto teórie by sa po istom čase už od vyčerpania neboli schopní zdvihnúť a zomreli by udusením v priebehu niekoľkých minút.
Doktor Frederick Zugibe vyvracal Barbetovu teóriu o udusení v niekoľkých publikáciách (The Crucifixion of Jesus, Completely Revised and Expanded: A Forensic Inquiry, 2005) a televíznych vystúpeniach (How Jesus Died - the Final 18 Hours).
Referencie
Pozri aj
Iné projekty
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Ukrižovanie
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ukrižovanie
