Albánske kniežatstvo
Albánske kniežatstvo Principata e Shqipërisë
| |||||||
Hymna: Himni i Flamurit | |||||||
Motto: Atdheu mbi te gjitha | |||||||
Geografia
| |||||||
Rozloha
|
28 748 km² (1923)
| ||||||
Obyvateľstvo | |||||||
Počet obyvateľov
|
803 959
| ||||||
Štátny útvar | |||||||
Vznik
|
21. február 1914
| ||||||
Zánik
|
31. január 1925
| ||||||
Albánske kniežatstvo (albán. Principata e Shqipërisë) bol štátny útvar resp. kniežatstvo na území dnešného Albánska existujúci od roku 1914 do roku 1925. Vládnuce knieža nikdy neabdikovalo, ale už v roku 1914 po 200 dňoch vlády opustilo krajinu pre zlé podmienky. Monarchia však vydržala až do roku 1925, aj keď od roku 1920 to bola skôr formálna monarchia. Kniežatstvo zaniklo prevratom v roku 1925, ktorého hlavným aktérom bol diktátor Ahmet Zogu. Nástupcom albánskeho kniežatstva sa stala Albánska republika a do istej miery aj Albánske kráľovstvo vyhlásené Ahmetom Zoguom v roku 1928.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Na začiatku 20. storočia bolo Albánsko zaostalou krajinou s vysokým podielom negramotnosti a skoro žiadnym priemyslom. Stále bolo v područí Osmanskej ríše. Proti Osmanskej nadvláde prepukali rôzne povstania. Medzi rokmi 1756 a 1831 získal na severe krajiny moc rod Bušatliovcov, medzi rokmi 1787 a 1822 potom juh krajiny ovládol Ali paša Tepelenský. Od 2. polovice 19. storočia existovalo už albánske národné hnutie, na prelome 70. a 80. rokov toho istého storočia tiež pôsobila Prizrenská liga, jedna z národných organizácií, ktorá požadovala na tureckom sultánovi autonómiu krajiny.
Nezávislosť a Albánske kniežatstvo
[upraviť | upraviť zdroj]Albánsko vyhlásilo 28. novembra 1912 nezávislosť. Požiadavka na vytvorenie autonómneho štátu, ktorý predložili predstavitelia krajiny osmanskej vláde, jej ministri prijali. 17. decembra 1912 potom európske mocnosti priznali krajine autonómny status pod zvrchovanosťou sultána. V Londýne bola 29. júla 1913 podpísaná mierová zmluva, ktorá Albánsko už stanovila definitívne ako autonómne, suverénne a dedičné kniežatstvo, ktorého existencia a neutralita bola garantovaná šiestimi veľmocami (Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Spojené kráľovstvo a Rusko) a do zvolenia kniežaťa mala najvyššiu moc vykonávať IRP (MKK). Ako záujemcovia na albánsky kniežací trón sa našli napr. taliansky markíz Giovanni Kastrioti Skanderberg d'Auletta alebo španielsky šľachtic Don Juan de Alandro Kastrioti y Perez de Velasco, ktorí odvodzovali svoj pôvod od hrdinského Skadenberga, avšak nemali podporu veľmocí a tak neprichádzali do úvahy. Rovnako dopadli aj kandidáti z Albánska alebo čiernohorský kráľ Nikola. Neuspeli však tiež kandidáti veľmocí väčšinou katolíci. Úspešne dopadol až Wilhelm Wied z Neuwied v Porýní, ktorého matkou bola holandská princezná a jeho vzdialený príbuzný bol cisár Viliam II. Rozhodujúcim faktorom pre neho bolo to, že bol protestant a teda prijateľný pre všetkých. Wilhelm Wied dorazil do Albánska 7. marca 1914 a za svoje sídelné mesto si vybral prístav Durres (Drač), tak začala jeho dvestodenná vláda v Albánsku.
Albánsko počas prvej svetovej vojny
[upraviť | upraviť zdroj]Onedlho po vyhlásení nezávislosti Albánska však vypukla prvá svetová vojna a členovia MKK jeden po druhom začali aj s vojenskými jednotkami opúšťať Albánsko. Kniežaťu napokon došli financie a pri moslimskej vzbure, ktorá dorazila do Durrës hľadal úkryt na palube talianskej lode Misurata, čo v očiach Albáncov veľmi znížilo jeho prestíž. Po definitívnom odchode členov MKK a ich jednotiek nenachádza východisko predtým než sa opäť nalodiť na loď Misurata. Vydal vyhlásenie, v ktorom Albáncom oznámil, že neabdikuje, ale opúšťa krajinu, pretože mu pomery v nej neumožňujú riadnu správu krajiny. Knieža vyjadrilo presvedčenie, že počas jeho dočasnej neprítomnosti „si bude môcť ľud v pokoji rozmyslieť a nájsť pre seba správnu cestu“. Najprv odcestoval do Rumunska a potom bol ako major nemeckej armády poslaný na front do Flámska, čo zdiskreditovalo Weida ako neutrálnu osobu schopnú vykonávať funkciu vladára Albánska predovšetkým v očiach dohody. Od roku 1916 sa z Albánska stalo jedno z bojísk konfliktu. Počas vojny bolo obsadené ako Rakúsko-Uhorskou, tak francúzskou a talianskou armádou. Počas vojny uzavreli albánski predstavitelia spojeneckú zmluvu so Srbskom.
Povojnové (medzivojnové) Albánsko
[upraviť | upraviť zdroj]Po ukončení vojny zostával osud nezávislého Albánska neistý. Podľa Londýnskej dohody by veľkú časť Albánska dostalo Taliansko a zvyšok Grécko, popr. Srbsko, ale vďaka pričineniu amerického prezidenta Woodrowa Wilsona zostalo Albánsko nezávislým štátom a monarchiou. Krátko po ukončení vojny v roku 1920 došlo k jednej významnej zmene. Hlavné mesto bolo presunuté z Draču do Tirany, vtedy malého dvadsaťtisícového mesta.
V roku 1924 vypukla v meste revolúcia, ktorá však vyústila v zrušenie monarchie a vytvorenie republiky. Vodcovskou albánskou postavou už od roku 1922 bol Ahmet Zogu, ktorý bol najskôr premiérom 1922 – 1924, neskôr prvým prezidentom Albánska 1925 – 1928 a konečne v rokoch 1928 až 1939 vládol ako kráľ Albáncov Zog I.
Keď v roku 1928 prezident Ahmet Zogu obnovil monarchiu a vyhlásil sa kráľom, knieža Wilhelm znovu potvrdil svoj legitímny nárok na trón pre seba a svojich dedičov.
Knieža
[upraviť | upraviť zdroj]Hlavou štátu bolo dedičné knieža, suverénny panovník z dynastie Wiedovcov. O moc sa delil s vládou. V zahraničnej a diplomatickej korešpondencii bol uvádzaný ako suverénne knieža, ale v Albánsku bol označovaný ako mbret (čiže kráľ).
Jeho celý titul bol:
Z milosti veľmocí a vôle ľudu albánske knieža.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Albánske kniežatstvo
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Stránky o Albánskom kniežatstve (po anglicky)
- Stránky rodu Wied
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Albánské knížectví na českej Wikipédii.