Alkibiades (politik)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Alkibiadova busta, rímska kópia gréckeho originálu, cca 4. stor. pred Kr.

Alkibiades alebo Alkibiadés (starogr. Ἀλκιβιάδης – Alkibiades, iný prepis: Alkibiadés, * cca 450 pred Kr., Atény – † 404 pred Kr., Frýgia) bol významný aténsky štátnik, rečník a vojvodca.[1] Patril medzi najväčšie osobnosti starovekého Grécka.[2]

Alkibiades bol posledným významným členom aristokratickej rodiny Alkmeónovcov, ktorá po skončení peloponézskej vojny stratila na význame. Alkibiades zohral dôležitú úlohu v druhej polovici konfliktu, keď pôsobil ako demokratický politik, strategický poradca v Sparte a veliteľ aténskej flotily. V priebehu vojny Alkibiades niekoľkokrát, často za veľmi spletitých okolností, zmenil strany. Bol výborným vodcom a veliteľom, mal veľké čaro osobnosti, bol však tiež pyšný a bezohľadný.[2][3]

Vo svojom rodnom meste, Aténach, sa od roku 420 pred Kr. vyslovoval pre agresívnu zahraničnú politiku a bol jedným z najväčších zástancov sicílskej vojenskej výpravy.[4][5] Ale potom, čo ho jeho politickí oponenti obvinili z rúhania a bezbožnosti, utiekol do Sparty, kde slúžil ako vojenský poradca, ktorý navrhol a zrealizoval niekoľko rozsiahlych vojenských operácií proti svojim aténskym spoluobčanom. Ale aj v Sparte si Alkibiades čoskoro vytvoril nepriateľov, takže aj odtiaľ bol nútený utiecť do Perzkej ríše. V Perzii slúžil satrapovi Tissafernovi, kým mu jeho politickí spojenci v Aténach nevymohli povolenie k návratu do vlasti. Niekoľko rokov potom slúžil ako aténsky vojvodca (stratég), avšak nakoniec ho jeho nepriatelia donútili definitívne odísť do vyhnanstva.[6]

Alkibiadov život[upraviť | upraviť zdroj]

Alkibiades sa narodil v Aténach ako syn Kleinia a Deinomachy.[3] Jeho matka patrila k mocnej aristokratickej rodine Alkmeónovcov. Perikles a jeho brat Arifón boli bratrancami Deinomachy. Hovorilo sa, že Alkibiadova rodina odvodzovala svoj pôvod od Eurysaka, syna Aianta Veľkého. Jeho starý otec, ktorý sa volal tiež Alkibiades, bol priateľom slávneho zakladateľa aténskej demokracie, Kleisthena. Po smrti svojho otca v bitke pri Koronei v roku 447 pred Kr. vyrastal Alkibiades v dome svojho strýka a poručníka Perikla, kde bol vzdelávaný v rečníckom umení mnohými slávnymi učiteľmi a filozofmi, ako bol napríklad Sokrates. Vzťah Alkibiada a Sokrata opísal Platón vo svojom diele Symposion. Alkibiades bol známy pre svoju spurnú a nespútanú povahu, o čom sa pri mnohých príležitostiach zmieňovali antickí spisovatelia.[3][6]

Sokrates našiel svojho žiaka Alkibiada s héterami, autor: Henryk Siemiradzki (1843–1902)

V roku 432 pred Kr. sa Alkibiades zúčastnil bitky pri Poteidai, v ktorej mu Sokrates zachránil život, za čo sa mu Alkibiades odvďačil o osem rokov neskôr v bitke pri Deliu. Aj napriek Alkibiadovmu obdivu a rešpektu voči k svojmu učiteľovi zostával ich vzájomný vzťah čisto priateľský. Po smrti Kleón (politik)Kleóna sa Alkibiades vypracoval do čela radikálnej demokratickej strany v Aténach, kde zastával politiku, ktorej cieľom bola úplná izolácia Sparty. Jeho politickým protivníkom bol Nikias, ktorý po Periklovej smrti prevzal vedenie umiernených demokratov a usiloval o ukončenie peloponézskej vojny uzavretím mieru medzi Aténami a Spartou. Výsledkom toho bol po ňom pomenovaný Nikiov mier, ktorý však napriek tomu nepriniesol trvalý pokoj zbraní.[7]

Alkibiadovi sa podarilo zmariť Nikiovo mierové úsilie, keď vo funkcii stratéga prinútil Aténčanov k porušeniu mierovej zmluvy a obnoveniu vojnových operácií. V roku 415 pred Kr. vyhoveli Atény na Alkibiadov príhovor žiadosti o pomoc mestu Segesta a podnikli neúspešné ťaženie (sicílska expedícia) proti Syrakúzam. Alkibiades bol síce menovaný vrchným veliteľom výpravy, avšak počas jednej noci krátko pred vyplávaním flotily niekto v Aténach pováľal posvätné hermiovky (stĺpy s hlavou boha Herma).[8] Podozrenie z tohto bezbožného činu padlo (pravdepodobne neprávom) na Alkibiada. Táto hanebná záležitosť síce najprv nebola vyšetrovaná kvôli Alkibiadovej všeobecnej popularite, ale potom, ako sa lode vydali na more, bol Alkibiades povolaný späť do Atén z dôvodu obžaloby za zneuctenie hermoviek a zneváženia obradov pri eleuzinskych mystériach.[2]

Alkibiades sa však nehodlal spovedať z týchto vymyslených obvinení a radšej utiekol do Sparty, kde vyzradil plány ťaženia na Sicíliu a napomohol vzniku spojeneckého zväzku medzi Spartou a Syrakúzami, ktoré Aténčania medzitým obľahli. Takisto odporučil Sparťanom obsadiť strategicky dôležitú pevnosť Dekeleia v Atike, čím uštedril svojej vlasti ťažký úder.[9] Za túto zradu bol v Aténach odsúdený v neprítomnosti na trest smrti a konfiškáciou majetku.[2] V roku 412 pred Kr. vytiahol Alkibiades spolu so Sparťanmi proti ostrovu Chios,[10] odkiaľ úspešne podnecoval iónske obce k povstaniu proti aténskej nadvláde a na odstúpenie od aténskemu námornému spolku. Alkibiades však upadol v tejto dobe do nemilosti aj v Sparte, lebo vyšiel najavo jeho románik s manželkou spartského kráľa Agida II.[11] Mnohí verili, že syn Agidovej manželky Timaie Leótychidas bol v skutočnosti synom Alkibiada.[3] Následne len ťažko unikol istej smrti útekom k perzskému satrapovi Tissafernovi.[6] Z Alkibiadovho podnetu satrapa potom obmedzil svoje platby určené na údržbu spartskej flotily. Dôležitá bola tiež Alkibiadova rada Tissafernovi, aby sa vôbec neponáhľal s nasadením perzského flotily do bojov, pretože čím dlhšie sa bude vojna preťahovať, tým viac budú obe bojujúce strany vyčerpané. To by potom umožnilo Peržanom ľahšie si Helénov po skončení konfliktu podrobiť. Podľa Thukydida ale Alkibiades hodlal využiť svoj vplyv s Peržanmi k uskutočneniu návratu do Atén.[12]

Alkibiades si bol vedomý toho, že radikálni demokrati sotva kedy budú súhlasiť s jeho povolaním späť do vlasti. Preto nadviazal kontakt s oligarchicky zmýšľajúcimi veliteľmi aténskej flotily na ostrove Samos, ktorí boli otvorene nespokojní s aténskou politikou a plánovali zvrhnutie súčasného režimu. Alkibiades im sľúbil, že ak dosiahnu zrušenie jeho trestu a umožnia mu vrátiť sa do Atén, zaistí Aténam perzskú finančnú pomoc a možno aj podporu perzskej flotily. Velitelia aténskeho flotily (ktorého posádku ale tvorili prodemokratickí občania) pristúpili na Alkibiadov návrh. Keď však Alkibiades nebol schopný splniť svoje sľuby týkajúce sa perzskej pomoci, dištancovali sa od neho. V tom okamihu sa Alkibiades obrátil na demokratov. Zvlášť mu pritom nahral fakt, že stúpenci oligarchie neboli schopní získať na svoju stranu flotilu, ktorá ho následne zvolila stratégom. Po tomto neúspechu sa krátka vláda oligarchov v Aténach zrútila a už v roku 410 pred Kr. bola opäť nastolená demokracia. Skôr než sa Alkibiades vrátil do Atén, dosiahol ešte niekoľko, dôležitých víťazstiev, keď okrem iného porazil spartskú flotilu pod velením Mindara v námornej bitke pri Kyziku.[2][13]

Smrť Alkibiada, autor:Michele De Napoli

Po týchto úspechoch sa Alkibiades na jar roku 407 pred Kr. konečne odvážil vrátiť do Atén. Aj napriek obavám z reakcie spoluobčanov bol za všeobecného nadšenia privítaný v Pireu ako hrdina. Všetky súdne konania proti nemu boli zastavené a obvinenia z rúhania stiahnuté. Ľudové zhromaždenie ho potom zvolilo stratégom s neobmedzenou plnou mocou na mori aj na súši.[2][2]

V roku 406 pred Kr. vyrazil Alkibiades sa stovkou trirém znova na more. K nepriateľovi sa priblížil na mieste zvanom Notion, neďaleko Efezu. Velenie flotily prenechal svojmu osobnému kormidelníkovi, Antiochovi, ktorému súčasne výslovne zakázal zaútočiť, pričom sám sa ponáhľal pomôcť Thrasybulovi. Antiochos sa však nerozvážne pustil do bitky s reorganizovaným spartským loďstvom, ktorému velil Lysandros, a bol porazený.[14] Tohto naúspechu využili Alkibiadovi politickí nepriatelia v Aténach na presadenie jeho odvolania, načo Alkibiades utiekol na svoje statky do tráckeho Chersonesu. Po definitívnej porážke Atén v bitke pri Aigospotamoi hľadal Alkibiades útočisko u frýgskeho satrapu Farnabaza, kde bol však na popud Lysandra v roku 404 pred Kr. zavraždený.[2]

Alkibiades sa v roku 416 pred Kr. prihlásil na olympijské hry, kde v súťaži dvojkolesových vozov so štvorzáprahom koní získal prvé, druhé a štvrté miesto.[2]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny VI. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 187-191.
  2. a b c d e f g h i Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 48.
  3. a b c d Plutarchos, Bioi paralléloi, Alkibiades.
  4. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny VI. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 45.
  5. Kronika ľudstva. Bratislava : Fortuna print, 1995. ISBN 80-7153-090-5. S. 118.
  6. a b c Kronika ľudstva. Bratislava : Fortuna print, 1995. ISBN 80-7153-090-5. S. 120.
  7. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 324-325.
  8. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 326.
  9. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny VI. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 37.
  10. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny VI. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 308 vysvetlivky.
  11. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 325.
  12. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny VI. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 303.
  13. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny VI. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 313-315.
  14. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 9,32,6.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Alkibiadés na českej Wikipédii.