Alonov plán

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alonov plán pre oblasť Západného brehu a Pásma Gazy (Izrael mal anektovať svetlo modro vyfarbené oblasti)

Alonov plán (hebr. תוכנית אלון‎ – Tochnit Alon) bol návrh, ktorý vznikol mesiac po Šesťdňovej vojne v roku 1967 a predstavoval spôsob riešenia izraelskej okupácie Západného brehu Jordánu, Pásma Gazy a Sinajského polostrova. Plán bol pomenovaný po svojom duchovnom otcovi Jigalovi Alonovi, izraelskom generálovi a vtedajšom vicepremiérovi a ministrovi pre absorpciu imigrantov.[1]

Podľa návrhu mala byť táto okupácia ukončená, dobyté územia z väčšej časti vrátené a stanovený tak základ pre uzavretie mieru medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi. Časť Západného brehu Jordánu mala byť vrátená k Jordánsku (tato oblasť mala byť s Jordánskom prepojená širokým koridorom v okolí Jericha), a mal tak vzniknúť jordánsko-palestínsky štát. Jeho súčasťou malo byť aj Pásmo Gazy, ktoré by bolo so Západným brehom Jordánu prepojené diaľnicou (podľa pôvodnej verzie plánu malo Pásmo Gazy zostať súčasťou Izraela, vo finálnej verzii sa s ním však už počítalo ako so súčasťou jordánsko-palestínskeho štátu).[2] Väčšina Sinajského polostrova potom mala byť navrátená Egyptu.[3]

Alonov plán obsahoval podmienky, ktoré arabské štáty neboli ochotné akceptovať.[3] Medzi ne patrila napríklad izraelská kontrola údolia Jordánu (vrátane celého západného pobrežia Mŕtvého mora) a prvého horského hrebeňa ležiaceho západne od Jordánu, ďalej potom kontrola nad celým Jeruzalemom (čiže vrátane obsadeného Starého mesta aj s Chrámovou horou), tiež nad jedným predmestím Hebronu (Kirjat Arba) a oblasťou Guš Ecion.[3] Na Sinajskom polostrove si mal Izrael zachovať kontrolu nad vybranými strategicky dôležitými miestami (predmostie Rafahu, pobrežie Červeného mora od Ejlatu po Šarm aš-Šajch a dve vojenské letiská pri bývalej egyptsko-izraelské hranici).[1] Izraelu tiež mali zostať Golanské výšiny, dobyté od Sýrie.[1] Plán počítal aj s demilitarizáciou všetkých arabských území na západ od rieky Jordán.[1]

Plán bol dôsledkom názoru, že Izrael nemôže vládnuť viac než miliónu palestínskych Arabov.[3] Hoci nebol nikdy oficiálne prijatý izraelskou vládou, osídľovacia politika ľavicových vlád od Šesťdňovej vojny do roku 1977 smerovala práve do oblastí, ktoré si mal Izrael podľa tohto plánu ponechať.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny. Praha : BB Art, 2002. 668 s. ISBN 80-7257-740-9. Kapitola 23: Dilemata vítězství. (čeština) [prebraná citácia]
  2. KIMMERLING, Baruch; MIGDAL, Joel S.. The Palestinian People: A History. Cambridge : Harvard University Press, 2003. 608 s. Dostupné online. ISBN 0-674-01131-7. S. 287. (angličtina)
  3. a b c d TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. 1. vyd. Pardubice : Kora, 1991. ISBN 80-901092-0-9. S. 154. (čeština) [prebraná citácia]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Alonův plán na českej Wikipédii.