Jigal Alon

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Jigal Alon
יגאל אלון
Jigal Alon ako podplukovník izraelskej armády na fotografii z rokov 1948/1949
Jigal Alon ako podplukovník izraelskej armády na fotografii z rokov 1948/1949
dočasný premiér Izraela
V úrade
26. február 1969 – 17. marec 1969
PrezidentZalman Šazar
Predchodca Levi Eškol Golda Meirová Nástupca
4. minister zahraničných vecí Izraela
V úrade
3. jún 1974 – 19. jún 1977
PremiérJicchak Rabin
Predchodca Abba Eban Moše Dajan Nástupca
Biografické údaje
Narodenie10. október 1918
Kfar Tavor, Osmanská ríša (dnes Izrael)
Úmrtie29. február 1980 (61 rokov)
Afula, Izrael
Politická stranaMaarach (predtým Achdut ha-avoda)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJigal Alon
(multimediálne súbory)

Jigal Alon (hebr. : יגאל אלון, narodený ako Jigal Pajcovič;[1] 10. október 1918 – † 29. február 1980) bol izraelský politik, veliteľ elitných úderných jednotiek Palmach a generál Izraelských obranných síl. Bol jedným z vodcov strany Mapaj a Strany práce, poslancom Knesetu, ministrom izraelských vlád a po smrti Leviho Eškola sa stal na mesiac dočasným izraelským premiérom. Bol autorom mierovej iniciatívy známej ako tzv. Alonov plán, ktorá vznikla po dobytí arabských území Izraelom v šesťdňovej vojne v roku 1967.

Mladosť[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa v poľnohospodárskej osade Kfar Tavor v Dolnej Galilei vo vtedajšej Osmanskej ríši (dnešný Izrael). Jeho otec, ktorý sa podieľal na založení osady, bol jedným z prvých sionistických priekopníkov, ktorí dorazili z cárskeho Ruska v rámci prvej aliji v roku 1882.[2] Študoval na Strednej poľnohospodárskej škole Kadoorie, ktorú absolvoval v roku 1937.[3] V tom istom roku s mládežníckou skupinou založil kibuc Ginosar na severozápadnom brehu Galilejského jazera.[2]

Vojenská kariéra[upraviť | upraviť kód]

Dvadsaťročný Alon (vpravo) s Jicchakom Sade (uprostred) a Moše Dajanom v kibucu Chanita, 1938

Alon velil poľnej jednotke Hagany a neskôr mobilnej patrole v severnej časti mandátnej Palestíny počas arabského povstania v rokoch 1936 až 1939. V tomto období sa zúčastnil na mnohých operáciách Zvláštnych nočných čiat pod vedením Orde Wingata a H. E. N. Bredina. V roku 1941 sa stal jedným zo zakladajúcich členov elitných úderných jednotiek Palmach. V tom istom roku sa zúčastnil na britskej invázii do Libanonu a Sýrie. V roku 1943 sa stal zástupcom veliteľa Palmach a na tomto poste slúžil až do roku 1945, keď sa stal ich veliteľom. Z pozície veliteľa schválil v decembri 1947 úder proti arabskej dedine al Khisas pri libanonskej hranici, pri ktorom vyhodili do povetria domy a zahynuli desiatky civilistov.[4]

Po vzniku Izraela v máji 1948, zaujal voči nemu predseda vlády David Ben Gurion nevraživý postoj kvôli počiatočnej neochote začleniť Palmach do novo vzniknutej izraelskej armády.[5] Keď 11. mája 1948 vyvrcholil konflikt medzi Ben Gurionom a Irgunom v otázke rozdelenia zbraní, velil Alon jednotkám, ktoré na Ben Gurionov rozkaz potopili loď Altalena, ktorá viezla Irgunu zbrane z Európy.[6]

Počas izraelskej vojny za nezávislosť velil niekoľkým hlavných operáciám na všetkých troch frontoch, vrátane operácie Jiftach v Galilei, operácie Danny v centrálnom Izraeli či operáciám Joav a Chorev v Negevskej púšti. V rámci poslednej operácie prenasledoval egyptské jednotky na Sinajský polostrov, kde sa mu podarilo zajať mnoho egyptských vojakov, vrátane budúceho egyptského prezidenta Gamála Násira.[5] Počas vojny bol povýšený na generálmajora a pôsobil vo funkcii veliteľa Jeruzalemského sektoru.

Ako operačný veliteľ Južného veliteľstva bol zodpovedný za bezpečnosť pozdĺž hraníc s Egyptom a pozdĺž časti hraníc s Jordánskom. 4. júna 1949 nariadil, že bude pozdĺž hraníc vytýčená osemkilometrová vojenská zóna. Ktokoľvek by sa v nej neoprávnene nachádzal bude bez výsluchu zastrelený.[7]

V priebehu zahraničnej cesty ho 25. októbra 1949 nahradil na pozícii veliteľa Južného veliteľstva Moše Dajan. Väčšina dôstojníkov štábu tohto veliteľstva na protest rezignovala.[8] V roku 1950 odišiel z armády.[9]

Politická kariéra[upraviť | upraviť kód]

Po odchode z armády vstúpil do politiky a stal sa jedným z prominentných vodcov strany Achdut ha-avoda, za ktorú bol vo voľbách v roku 1955 zvolený za poslanca Knesetu, ktorým bol až do smrti v roku 1980. Počas svojho pôsobenia v parlamente bol členom ekonomického výboru, výboru pre ústavu, právo a spravodlivosť, výboru pre šport a zahraničného a branno-bezpečnostného výboru.

V rokoch 1961 až 1967 zastával vo vláde post ministra práce. Z pozície svojej funkcie pracoval na zlepšení štátnych úradov práce, rozširovaní cestnej siete a bojoval za presadenie zákonov upravujúcich pracovné právo. V roku 1967 pôsobil v skupine, ktorá plánovala šesťdňovú vojnu. V rokoch 1967 až 1969 bol podpredsedom vlády a ministrom pre absorpciu prisťahovalcov. Po smrti premiéra Leviho Eškola vo februári 1969 sa stal dočasným predsedom vlády. Funkciu zastával od 26. februára 1969 do 17. marca 1969, keď sa stala predsedníčkou vlády Golda Meirová. V jej vláde znova zastával post podpredsedu vlády ako aj ministra školstva a kultúry, a to až do roku 1974. Počas udalostí tzv. čierneho septembra roku 1970 navrhoval podporiť jordánskeho kráľa Husajna v jeho konflikte s Organizáciou pre oslobodenie Palestíny (OOP).[10] V roku 1974 bol členom delegácie, ktorá rokovala o dohode o oddelení/odpútaní vojsk (Separation of Forces Agreement). V tom istom roku bol vymenovaný za ministra zahraničných vecí, a vo funkcii bol až do roku 1977. Krátko pred smrťou bol v roku 1980 kandidátom vo voľbe na post predsedu Strany práce, v ktorej vyzval na súboj vtedajšieho predsedu Šimona Peresa.

Alon bol architektom tzv. Alonovho plánu, podľa ktorého by Izrael ukončil okupáciu Západného brehu po dohode o rozdelení teritórií.

Zomrel 29. februára 1980 ako 61 ročný v severoizraelskej Afule.[5] Je pochovaný na brehu Galilejského jazera na cintoríne kibucu Ginosar.[11]

Pamiatka[upraviť | upraviť kód]

Po Alonovi je pomenovaná hlavná cesta na Západnom brehu, ktorá vedie severojužným smerom pozdĺž východného okraja Samarska. V roku 2005 bol v celoštátnej izraelské súťaži internetového denníka Ynetnews zvolený za 65. najväčšieho Izraelca všetkých čias.[12]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. EISENBERG, Ronald L. The Streets of Jerusalem: Who, What, Why. Jerusalem : Devora, 2006. 407 s. Dostupné online. ISBN 1-932687-54-8. S. 395. (po anglicky)
  2. a b COMAY, Joan; COHN-SHERBOK, Lavinia. Who's Who in Jewish History: After the Period of the Old Testament. London : Routledge, 2002. 407 s. Dostupné online. ISBN 978-0415260305. S. 21-22. (po anglicky)
  3. Yigal Allon (1918-1980) [online]. Židovská agentúra, [cit. 2012-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. MORRIS, Benny. The Birth of the Palestinian Refugee Problem Revisited. 2. vyd. Cambridge : Cambridge University Press, 2004. 324 s. Dostupné online. ISBN 978-0521009676. S. 33-34. (po anglicky)
  5. a b c Yigal Allon [online]. Encyclopædia Britannica, [cit. 2012-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. BAR ZOHAR, Michael. Ben-Gurion: A Biography. New York : Weidenfeld and Nicolson, 1978. 334 s. ISBN 0-297-77401-8. S. 174. (po anglicky)
  7. MORRIS, Benny. Israel's Border Wars, 1949-1956: Arab Infiltration, Israeli Retaliation, and the Countdown to the Suez War. Oxford : Oxford University Press, 1997. 488 s. Dostupné online. ISBN 0-19-829262-7. S. 126. (po anglicky)
  8. DAJAN, Moše. Story of My Life. New York : Morrow, 1976. 640 s. ISBN 0-688-03076-9. S. 150. (po anglicky)
  9. Yigal Allon [online]. Ministerstvo zahraničných vecí Štátu Izrael, [cit. 2012-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. SHLAIM, Avi. Lion of Jordan: The Life of King Hussein in War and Peace. London : Penguin Books, 2007. 720 s. ISBN 978-0713997774. S. 330–331. (po anglicky)
  11. Yigal Allon [online]. Jesus Boat Museum, 1980-02-29, [cit. 2012-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. 'בניוביץ, גיא. הישראלי מספר 1: יצחק רבין [online]. Ynetnews, 2005-05-11, [cit. 2010-01-23]. Dostupné online. (po hebrejsky)

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • SHAPIRA, Anita; ABEL, Evelyn. Yigal Allon, Native Son: A Biography. Filadelfia : University of Pennsylvania Press, 2008. 384 s. Dostupné online. ISBN 978-0812240283. (po anglicky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jigal Alon na českej Wikipédii.