Arabská filozofia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Súčasť série článkov na tému
Islam
Viera a praktiky
Jedinosť Boha · Vyznanie viery · Modlitba · Pôst · Púť · Almužna · Mešita
Hlavné osobnosti
Mohamed

Abú Bakr as-Siddík
Umar ibn al-Chattáb
Utmán ibn Affán
Alí ibn Abí Tálib
Mohamedovi súčasníci
Členovia Mohamedovej domácnosti

Proroci islamu
Texty a zákony
KoránSunnaŠaría
Zákonodarstvo
Životopisy Mohameda
Vetvy islamu
Sunniti (HanífovskáMálikovskáŠáfiovskáHanbalovskáZáhirovská)Šiiti (Ismá'ílíja (Nizáríja (Asasíni) • Mustálíjadrúzovia)Isná ašaríja (Dža'farovskáAlavitiAleviti)Zajdíja) • Súfizmus (BektašijaČištíjaMawlawíja)Cháridža (Ibádíja)
Sociopolitické aspekty
UmenieArchitektúra
MestáKalendár
VedaFilozofia
Náboženskí vodcovia
Ženy v islameDžihád
Politický islamLiberálny islam
AhmadíjaWahhábizmus
Pozri aj
Slovníček islamských pojmov
Zoznam významných mešít
Zoznam článkov o islame
z  d  u

Arabská filozofia alebo islamská filozofia je jedna z najvýznamnejších a najbohatšich národných filozofií vytvorená Arabmi a príslušníkmi mnohých iných národov používajúcich arabčinu, ktorá slúžila ako medzinárodný jazyk, podobne ako latinčina v stredovekej Európe.

Arabská filozofia tvorí charakteristický celok podobne ako západná filozofia, čínska filozofia, indická filozofia. Je výraznou súčasťou arabskej kultúry.

Začína sa výraznejšie presadzovať od 9. storočia, a za dobu jej rozkvetu možno považovať 12. storočie. Jej strediskami boli na islamskom východe Bagdad, na západe Córdoba.

Na islamskú filozofiu mala veľký vplyv grécka filozofia (hlavne Aristoteles a Platon). Arabi sa s ňou zoznámili prostredníctvom sýrskych učencov (recepcia antického myslenia v Sýrii). Ďalej ju ovplyvnilo indické myslenie (indická filozofia) a vychodná teozofia. Nijaký islamský filozof nemohol zároveň nebrať do úvahy Korán.

Konštantinopol ako hlavné mesto Východorímskej ríše sa od roku 330 stal na vyše tisíc rokov duchovným centrom Východu. Tu sa stretlo grécke filozofické myslenie, rímske chápanie štátu a kresťanská viera, aby sa navzájom ovplyvňovali a vytvárali určitú syntézu. Bolo celkom prirodzené, že sa tu komentovala Aristotelova logika a Platónove dialógy.

Tieto komentáre sa v arabských krajinách (medzi ktoré vtedy patrila Sýria, Perzia, Turecko a Egypt) stali východiskom takého rozkvetu vied a filozofie, aký vtedajší Západ nepoznal.Platí to najmä o období rokov 800 až 1200. Bez zveličenia možno povedať, že arabskí učenci zachránili dedičstvo gréckej filozofie, predovšetkým Aristotelov filozofický odkaz.

Arabskú filozofiu zvyčajne delia na vychodnú s centrom v Bagdade a na západnú s centrom v Córdobe.

Najstarší bagdadskí filozofi boli zároveň lekármi a prirodovedne orientovanými účencami: Al Kindí a Al Fárábí. Obidvoch zreteľne ovplyvnil novoplatonizmus, najmä učenie o emanácii (vyžarovaní) všetkých javov z jedného ducha.

Avicenna potláča vplyv novoplatonizmu v prospech Aristotela. Avicennovo hlavné dielo 'Kniha uzdravenia' je niekoľkozväzkovou encyklopédiou filozofie a ostatných vied (logiky, fyziky, matematiky, metafyziky).

V 9. storočí vznikol v španielskej Córdobe, na územi, ktoré ovládali Arabi, kalifát. Toto panstvo sa roku 756 oddelilo od Bagdadu. Tu dochádza k arabskému osvojovaniu si Aristotelovho učenia. Najvýznamnejším predstaviteľom je Averroes.

Islamskú filozofiu tvoria tri veľké prúdy:

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.