Arequipa

Historical Centre of the City of Arequipa
Historical Centre of the City of Arequipa*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
	Arequipa
Štát	Peru
Typ	kultúrna pamiatka
Kritériá	ii, iv
Identifikačné č.	1016
Región**	Latinská Amerika a Karibik
	História zápisu
Zápis	2000 (24. zasadnutie)
	* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva.; ** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Svetové dedičstvo UNESCO

Arequipa je druhé najväčšie mesto v Peru a stredisko departementu Arequipa, sídlo Ústavného súdu a "hlavné mesto justície" Peru^[1] známa tiež ako "Biele mesto" (la Ciudad Blanca). Leží na juhu krajiny (približne 1 000 km od Limy) na úbočí Ánd v nadmorskej výške okolo 2 300 m. Mestom preteká rieka Chili. V roku 2013 tu žilo 852 807 obyvateľov. Nad Arequipou sa týči činná sopka Misti a ľadovec Chachani.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Mesto založil 15. augusta 1540 pod názvom Villa Hermosa de Nuestra Señora de la Asunto conquistador Francisco Pizarro a 22. septembra 1541 španielsky kráľ Karol V. nariadil, aby sa mesto volalo Ciudad de Arequipa. Názov je hispanizovanou podobou pôvodného názvu údolia, zrejme kečujského. V období miestokráľovstva Peru sa mesto vyznačovalo značkou oddanosťou španielskej Korune, za čo si vyslúžilo tituly ako "mesto veľmi vznešené a verné" (Muy Noble y Muy Leal).

Po vyhlásení republiky na začiatku 19. storočia sa Arequipa naopak stala ohniskom ľudových a demokratizačných povstaní. Súčasne bola kolískou mnohých slávnych Peruáncov, v roku 1936 sa tu narodil spisovateľ Mario Vargas Llosa. V meste dnes pôsobí na 15 univerzít, len jedna je však verejná, ostatné súkromné.
Historické centrum bolo v roku 2000 zapísané na zoznam Svetového dedičstva UNESCO. Medzi najcennejšie pamiatky patrí kláštor sv. Kataríny.

Arequipa je tiež obchodným a industriálnym centrom peruánskeho juhu; funguje tu najmä textilný priemysel. Z obchodného hľadiska je významná blízkosť hraníc Bolívie a Čile. Železnica z prístavu Mollendo cez Arequipa na náhornú plošinu pri jazere Titicaca, postavená už v 70. rokoch 19. storočia, je využívaná skôr okrajovo.