Club Estudiantes de La Plata

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Estudiantes
EstudiantesdeLaPlata.png
Celý názov Club Estudiantes de La Plata
Prezývka Los Pincharratas (Zabijaci potkanov)
El León (Lev)
Založený 4. augusta 1905
Štadión Estadio Ciudad de La Plata, La Plata, Argentína
Kapacita 53 000
Predseda Argentína Juan Sebastián Verón
Tréner Uruguaj Gustavo Matosas
Liga Primera División
2016/17 Primera División, 3. miesto
Domáce farby
Hosťovské farby
Pozri aj Športový portál

Estudiantes de La Plata, skrátene Estudiantes, je argentínsky športový klub so sídlom v meste La Plata. Estudiantes vyhral spolu 6 titulov v argentínskej najvyššej súťaži Primera División. Na medzinárodnej úrovni vyhral Estudiantes spolu 6 trofejí, z toho štyrikrát Copa Libertadores a jedenkrát Interkontinentálny pohár. Domáce zápasy hráva klub na štadióne Estadio Ciudad de La Plata. V súčasnosti hráva najvyššiu argentínsku futbalovú súťaž Primera División.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Majstrovský tím z roku 1913.

V roku 1905 sa skupina hráčov a fanúšikov z mesta La Plata rozhodla vystúpiť zo športového klubu Gimnasia y Esgrima, ktorý bol vtedy hlavný klub v meste. Predstavitelia klubu Gimnasia y Esgrima totiž nerozvíjali futbalovú časť klubu. Následne 4. augusta 1905 v obchode na topánky New York v La Plate bol založený klub s názvom Club Atlético Estudiantes[1]. Na tomto stretnutí bolo zároveň rozhodnuté, že klub sa bude venovať predovšetkým futbalu. V priebehu existencie klubu sa jeho zameranie (podobne ako u iných klubov v krajine) rozšírilo aj o ďalšie športy. V roku 1906 klub prijal červeno-biele zvislé pruhy ako farbu svojich dresov podľa vzoru klubu Alumni, ktorý bol v tej dobe najlepším klubom v Argentíne. V roku 1908 však musel Estudiantes zmeniť dresy na celočervené so širokým bielym vodorovným pásom v strede, lebo futbalová federácia sa nazdávala, že dresy klubu sú veľmi podobné dresom klubu Alumni. Avšak už v roku 1909 sa klub vrátil opäť k pruhovaným červeno-bielym dresom.

Začiatky klubu a prvý titul[upraviť | upraviť zdroj]

Los Profesores (profesori), toto pomenovanie dostali hráči: Miguel Angel Lauri, Alejandro Scopelli, Alberto Zozaya, Manuel Ferreira a Enrique Guaita.

Prvý zápas odohral klub už v roku 1905. O rok neskôr sa Estudiantes pripojil k amatérskej futbalovej federácií (AAF), zároveň na konci roka 1907 otvorilo svoj prvý štadión. V roku 1911 vyhral klub svoju prvú trofej, keď vyhral druhú najvyššiu súťaž Primera B. To umožnilo klubu hrať najvyššiu argentínsku futbalovú ligu. V sezóne 1911 skončil predposledný v prvej lige[2]. Už v sezóne 1913 však klub vyhral svoj prvý titul v rámci súťaže Federación Argentina de Football (FAF), čo bola jedna z dvoch súbežne hraných najvyšších súťaží v krajine[3]. O rok neskôr skončil Estudiantes na druhom mieste. V tejto dobe však väčšinou končil klub v strede ligovej tabuľky, prípadne v jej spodnej časti. Až do sezóny 1923 klub nedosiahol väčší úspech, až v tomto ročníku sa opäť umiestnil v hornej polovici tabuľky, keď skončil tretí. V sezóne 1930, čo bol posledný amatérsky ročník, bol Estudiantes druhý[4]. V čase profesionalizácie futbalu volali hráčov tímu "Los Profesores", teda profesori. Toto pomenovanie vyplývalo z výbornej útočnej formácie klubu, ktorá praktizovala špecifický precízny štýl futbalu. Alberto Zozaya sa stal najlepším strelcom súťaže v jej prvej profesionálnej sezóne. Už v roku 1937 klub inštaloval na svoj štadión umelé osvetlenie a svoje zápasy mohol hrávať aj počas tmy. V prvej polovici 20. storočia hrával za Estudiantes aj jeho historicky najlepší strelec Manuel Pelegrina, ktorý za klub strelil 221 gólov. V tejto dobe síce klub patril k lepším v Argentíne, nedosiahol však žiadny úspech. Tento stav však nebol zapríčinený športovým dôvodom. Vtedajšia vládnuca vojenská junta na čele s prezidentom Juanom Perónom totiž násilne odvolala vedenie klubu a prinútila ho rozpustiť úspešný tím. Dôvodom bola skutočnosť, že klub zakázal distribúciu kníh manželky prezidenta Evy Perónovej. Klub bol dokonca schválne premenovaný na Estudiantes de Eva Perón[5]. Zdecimovaný a veľmi oslabený tím v sezóne 1953 skončil úplne posledný a zostúpil. Vďaka zostupu umožnil onedlho režim prezidenta Peróna, aby klub znova riadili jeho členovia.

Obnova klubu a séria úspechov[upraviť | upraviť zdroj]

Víťazný tím z Copa Libertadores 1968.

V druhej najvyššej súťaži strávil klub iba jednu sezónu, v ktorej skončil prvý a postúpil späť do prvej ligy. Tu sa v sezóne 1955 predstavil už znova s pôvodným názvom. Obnova klubu však trvala veľmi dlho. V 60. rokoch 20. storočia mal Estudiantes výborný tím do 19 rokov, ktorý dostal prezývku "La Tercera que Mata", teda vražední mladíci, čo bol základ pre neskorší tím. Klub najal nového trénera Osvalda Zubeldíu a kúpil niekoľko nových hráčov. Už v sezóne 1967 sa v časti Metropolitano dostavil úspech, keď tím vyhral svoj druhý majstrovský titul[6]. Od profesionalizácie súťaže v roku 1931 sa Estudiantes stal vôbec prvým tímom, ktorý narušil hegemóniu klubov veľkej argentínskej päťky (Boca Juniors, River Plate, Independiente, Racing Club a San Lorenzo) a vyhral majstrovský titul. Tento úspech otvoril dvere aj pre ostatné menšie tímy, ktoré boli úspešné v ďalších sezónach. V nasledujúcich sezónach bol klub v oboch častiach ligy na druhom mieste[7]. Mohol tak hrať juhoamerickú obdobu európskej Ligy Majstrov Copa Libertadores. Hneď v ročníku 1968 tento pohár vyhral, keď vo finále porazil v troch zápasoch brazílsky klub Palmeiras[8]. V tejto sezóne hral klub aj Interkontinentálny pohár, kde zvíťazil nad anglickým tímom Manchester United pod vedením legendárneho manažéra Matta Busbyho a v zostave s legendami ako Bobby Charlton či George Best. V tomto roku vyhral klub ešte celoamerický pohár Copa Interamericana. O rok neskôr hral Estudiantes opäť finále Copa Libertadores, kde porazil uruguajský klub Nacional[9]. V sezóne 1970 vyhral klub Copa Libertadores znova, keď vo finále vyhral nad ďalším slávnym uruguajským klubom Peñarol[10]. Paradoxne tak v roku 1970 vyhral Estudiantes viackrát najprestížnejší kontinentálny pohár, než najvyššiu domácu súťaž. Éra trénera Zubeldíu skončila v roku 1970. Dôvodom bolo dlhodobo problematické (často násilné) chovanie niektorých hráčov tímu, ktoré sa naplno prejavilo už počas zápasov Interkontinentálneho pohára v roku 1968. Časť hráčov dal zatknúť priamo prezident Argentíny generál Juan Carlos Onganía. Brankár tímu dokonca dostal doživotný dištanc, tento bol neskôr zmiernený a brankár strávil istý čas vo väzení. Rokom 1970 zároveň skončilo najúspešnejšie obdobie v klubových dejinách.

Stagnácia a ďalšie úspechy[upraviť | upraviť zdroj]

Majstrovský tím z roku 2006.

V 70. rokoch sa klubu znova veľmi nedarilo, najbližšie k úspechu bol v sezóne 1975, kedy skončil druhý v časti Nacional. Vďaka tomu hral v ročníku 1976 Copa Libertadores, no nepostúpil zo skupiny. V roku 1971 sa trénerom klubu stal prvýkrát jeho bývalý hráč Carlos Bilardo. Už v sezóne 1982 vyhral Estudiantes časť ligy Metropolitano[11]. Už pod vedením trénera Eduarda Manera vyhral klub titul v časti Nacional sezóny 1983[12]. Po týchto úspechoch začal klub podobne, ako v 70. rokoch stagnovať. Výkony klubu sa zhoršovali. Tento stav vyvrcholil v sezóne 1993/94, kedy Estudiantes znova zostúpil do druhej najvyššej súťaže. Tak ako pred tým, aj teraz strávil v druhej lige iba jednu sezónu a vrátil sa späť do prvej ligy. V roku 1994 sa do hlavného tímu prepracoval jeden z najslávnejších odchovancov klubu Juan Sebastián Verón, syn inej klubovej legendy Juana Ramóna Veróna. V 90. rokoch v klube začínalo viacero výborných odchovancov, ako Martín Palermo, Bernardo Romeo, Ernesto Farías či Mariano Pavone. Napriek množstvu výborných odchovancov, klub bol znova dlhý čas bez výrazného úspechu. V roku 2003 sa tak znova vrátil tréner Bilardo. Pod vedením nového trénera nastala prestavba tímu. V roku 2006 sa trénerom klubu stal bývalý reprezentant Diego Simeone, z Európy sa po 11 rokoch vrátil Juan Sebastián Verón. Tento tím sa dostal do štvrťfinále Copa Libertadores. Veľmi úspešný však bol Estudiantes v argentínskej lige, kde vyhral časť Apertura sezóny 2006/07[13]. V roku 2008 sa klub prebojoval do finále pohára Copa Sudamericana, kde však prehral. V roku 2009 sa Estudiantes dostal do finále Copa Libertadores, kde vyhral nad brazílskym klubom Cruzeiro a zvíťazil tak v tejto súťaži štvrtýkrát[14]. V sezóne 2010/11 vyhral klub šiesty majstrovský titul, keď zvíťazil v časti Apertura[15]. V posledných sezónach sa klub umiestňoval v hornej časti ligovej tabuľky, v sezóne 2016/17 skončil na treťom mieste.

Farby a znak klubu[upraviť | upraviť zdroj]

Už od roku 1906 používa klub červeno-biele pruhy na svojich dresoch. Tieto sa v priebehu existencie klubu menili iba veľmi nepatrne. Klubový znak je taktiež v červeno-bielych farbách, keď ho tvoria pruhy nad ktorými je nápis E. de L.P., čo je skratka názvu klubu Estudiantes de La Plata.

Štadión[upraviť | upraviť zdroj]

Štadión klubu počas zápasu.

Prvé ihrisko klubu bolo na mieste Plaza Islas Malvinas v La Plata. Svoj prvý štadión otvoril klub na konci roka 1907 na 1. Avenue v La Plata, bol nazvaný po prvom prezidentovi klubu Estadio Jorge Luis Hirschi. V roku 1937 tu bolo nainštalované umelé osvetlenie. Pôvodná kapacita bola 28 000 divákov. Na súčasnom štadióne Estadio Ciudad de La Plata hrá klub od roku 2003, resp. 2005, kedy musel opustiť starý štadión, ktorý už nespĺňal bezpečnostné predpisy. Jeho kapacita je 53 000 divákov[16]. Estadio Jorge Luis Hirschi však v posledných rokoch podstupuje prestavbu a klub by sa sem mal vrátiť po jej dokončení.

Rivalita a fanúšikovia[upraviť | upraviť zdroj]

Tradičným rivalom Estudiantes je iný klub z mesta La Plata Gimnasia y Esgrima. Tieto kluby spolu hrávajú derby Clásico platense. Estudiantes je úspešnejšie, keď vyhralo 64 zápasov, Gimnasia y Esgrima vyhral 50 stretnutí. K ďalším rivalom patria kluby tzv. veľkej argentínskej klubovej päťky Boca Juniors, River Plate, Independiente, Racing Club a San Lorenzo.

Estudiantes má 40 tisíc registrovaných členov. Títo sa radia k strednej triede, naopak fanúšikovia klubu Gimnasia y Esgrima pochádzajú z robotníckej triedy. Podporovatelia klubu sú známi ako veľkí odporcovia Peronizmu a pri voľbách vždy aktívne vystupovali proti kandidátom, ktorý tieto myšlienky vyznávali.

Úspechy[upraviť | upraviť zdroj]

Národné[upraviť | upraviť zdroj]

Liga[upraviť | upraviť zdroj]

Národný pohár[upraviť | upraviť zdroj]

Medzinárodné[upraviť | upraviť zdroj]

Zostava[upraviť | upraviť zdroj]

Aktuálne k dátumu: 16. október 2016

# Pozícia Hráč
1 Argentína B Nahuel Losada
2 Argentína O Leandro Desábato
3 Argentína O Lucas Diarte
4 Argentína O Iván Gómez
5 Argentína Z Santiago Ascacibar
6 Argentína O Jonathan Schunke
7 Kolumbia Ú Juan Ferney Otero
8 Argentína Z Israel Damonte
9 Argentína Ú Lucas Viatri
10 Argentína Z Lucas Rodríguez
11 Argentína Z Juan Sebastián Verón Kapitán klubu
12 Argentína B Daniel Sappa
13 Uruguaj O Matías Aguirregaray
14 Argentína Z Facundo Sánchez
# Pozícia Hráč
15 Argentína Z Juan Cavallaro
17 Brazília O Diogo Silvestre
18 Argentína Z Augusto Solari
19 Argentína O Sebastián Dubarbier
20 Argentína Ú Javier Toledo
21 Argentína B Mariano Andújar
22 Argentína Z Rodrigo Braña
23 Argentína Z Jean Bautista Cascini
24 Argentína Z Julián Marchioni
25 Argentína Ú Ignacio Bailone
26 Argentína Ú Elías Umeres
27 Argentína Ú Facundo Quintana
28 Argentína Z Bautista Cascini
30 Argentína B Lucas Bruera

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Historia [online]. estudiantesdelaplata.com, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  2. Argentina 1911 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  3. Argentina - Domestic Championships 1913 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  4. Argentina 1930 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  5. Peronismo-vs-Estudiantes [online]. taringa.net, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  6. Argentina - First Division A 1967 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  7. Argentina - First Level 1968 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  8. Copa Libertadores de América 1968 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  9. Copa Libertadores de América 1969 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  10. Copa Libertadores de América 1970 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  11. Argentina 1982 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  12. Argentina 1983 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  13. Argentina 2016/17 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  14. Copa Libertadores de América 2009 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  15. Argentina 2010/11 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.
  16. Historia [online]. estadiolp.gba.gov.ar, [cit. 2017-08-07]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]