Club Atlético Peñarol

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Peñarol
Escudo-club-atletico-penarol.png
Celý názov Club Atlético Peñarol
Prezývka Manyas
Aurinegros (Zlatočierni)
Carboneros (Uhliari)
Mirasoles (Slnečnice)
Založený 28. septermbra 1891
Štadión Estadio Campeón del Siglo,
Montevideo, Uruguaj
Kapacita 40 000
Predseda Uruguaj Juan Pedro Damiani
Tréner Uruguaj Leonardo Ramos
Liga Primera División
2017 Primera División, 3. miesto (Apertura)
Domáce farby
Hosťovské farby
Tretie farby
Pozri aj Športový portál

Club Atlético Peñarol, skrátene Peñarol, je uruguajský športový klub so sídlom v hlavnom meste krajiny Montevideo. Klub je známy predovšetkým pre svoj futbalový tím. Peñarol je najúspešnejší futbalový klub v Uruguaji, keď vyhral spolu 48 titulov v uruguajskej najvyššej súťaži Primera División. Na medzinárodnej úrovni vyhral Peñarol spolu 14 trofejí, z toho päťkrát Copa Libertadores či trikrát Interkontinentálny pohár. Domáce zápasy hráva klub na štadióne Estadio Campeón del Siglo. V súčasnosti hráva najvyššiu uruguajskú futbalovú súťaž Primera División. Z najvyššej súťaže nikdy nezostúpil. V roku 2009 bol Peñarol vybraný Medzinárodnou federáciou futbalových historikov a štatistikov ako juhoamerický futbalový klub storočia[1].

Klub sa venuje aj ďalším športom, ako je basketbal (kde hrá najvyššiu domácu súťaž), cyklistika, futsal alebo plážový futbal.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Klub bol založený dňa 28. septembra 1891 robotníkmi zo železničnej spoločnosti Central Uruguay Railway Company v Montevideu za účelom podpory hrania kriketu, ragby, futbalu a iných mužských športov. Prvý klubový výbor bol tvorený ôsmymi členmi, pričom všetci mali britský pôvod. Za prvého prezidenta vybral výbor Franka Hendersona. O deň neskôr zvolili pre svoj nový klub názov Central Uruguay Railway Cricket Club, v skratke CURCC[2]. V ten istý deň začali členovia výboru hľadať ihrisko, aby klub mohol praktizovať športové aktivity. Už pri založení klubu bolo priamo v zakladateľskej zmluve stanovené, že klubovými farbami budú čierna a oranžová. Zároveň bolo zmluvne upravené, že iba robotníci z Central Uruguay Railway Company môžu byť prijatí za členov klubu. Výbor klubu však napriek tomu mohol pripustiť ľudí aj mimo tejto spoločnosti, no následne nemohli členovia výboru hlasovať o ich prijatí. Postupne sa na poste prezidenta klubu vystriedalo viacero manažérov Central Uruguay Railway Company, všetci prišli do krajiny priamo z Veľkej Británie. Futbalu sa však členovia klubu začali venovať už v roku 1892, kedy klub zmenil svoje zameranie z kriketu a ragby práve na futbal[3]. Už vtedy dostal tento futbalový oddiel prezývku "Peñarol", čo vyplývalo z mena štvrte Peñarol, kde došlo k založeniu klubu. Meno tejto štvrte zas pochádza z názvu talianskeho mesta Pinerolo[4].

Vstup do najvyššej súťaže a zisk prvých titulov[upraviť | upraviť zdroj]

Majstrovský tím z roku 1900.
Majstrovský tím z roku 1911. Posledný pod názvom CURCC.

V roku 1900 bol CURCC jeden zo štyroch zakladajúcich členov Futbalovej federácie Uruguaja. CURCC sa zúčastnil už prvého ročníka najvyššej futbalovej súťaže v Uruguaji, ktorý sa odohral v roku 1900. Tento turnaj dostal meno Campeonato Uruguayo 1900 a zúčastnili sa ho štyri kluby. CURCC vyhral všetkých šesť zápasov a získal tak svoj prvý majstrovský titul. Ďalšieho ročníka tejto súťaže sa už zúčastnil aj klub Nacional. CURCC vyhral aj tento ročník, keď vyhral sedem zápasov a jeden remizoval. Nacional skončil tesne na druhom mieste[5]. Už v tomto roku sa začala medzi týmito klubmi tvoriť silná rivalita. Kým tím CURCC reprezentoval britských prisťahovalcov a železničných robotníkov, tak klub Nacional podporovali predovšetkým ľudia zvaní Criollo, teda obyvatelia Južnej Ameriky, ktorí mali predkoloniálny španielsky pôvod a univerzitní študenti[6]. V ročníku 1902 však už bol úspešný klub Nacional, ktorý získal svoj prvý titul. V roku 1904 sa súťaž nehrala z dôvodu prebiehajúcej občianskej vojny v krajine. V sezóne 1905 bol CURCC znova po čase úspešný, vyhral všetky zápasy a získal tretí titul. Po ročnej prestávke v sezóne 1907 vyhral štvrtý majstrovský titul. V nasledujúcich rokoch sa klub iba dvakrát priblížil k zisku titulu. Úspešný bol až v sezóne 1911, keď vyhral svoj piaty majstrovský titul. Do roku 1911 tak CURCC vyhral päť majstrovských titulov, sedemkrát vyhral vtedajšiu verziu národného pohára zvanú "Copa de Competencia" a trikrát podobnú domácu súťaž menom "Copa de Honor". Na medzinárodnej úrovni vyhral dvakrát pohár "Copa de Honor Cousenier", ktorý hrali kluby z Uruguaja a Argentíny.

Peñarol[upraviť | upraviť zdroj]

Dokument potvrdzujúci Peñarol ako pokračovateľa CURCC.

V roku 1912 bol zriadený nový klubový výbor, ktorý dostal za úlohu zmeniť niektoré články zakladateľskej zmluvy klubu CURCC. Išlo o to, aby sa mohli na chode klubu podieľať aj ľudia mimo železničnej spoločnosti. Súčasne padol návrh na premenovanie klubu na "CURCC Peñarol". Kontroly nad železničnou spoločnosťou sa ujal Charles W. Bayne a rozhodol o prerušení sponzorovania futbalového tímu CURCC z finančných a pracovných dôvodov. Zároveň vznikli v tomto období konflikty medzi robotníkmi a manažérmi železničnej spoločnosti. Železničná spoločnosť sa chcela dištancovať od vtedajšej reputácie klubu, ktorá nebola z dôvodu predchádzajúceho nevhodného správania sa fanúšikov klubu veľmi dobrá. Z tohto dôvodu CURCC previedol futbalové ihrisko na svojich členov. 13. decembra 1913 rozhodli predstavitelia železničnej spoločnosti, že futbalový oddiel klubu oddelenia od spoločnosti. Futbalový oddiel následne na konci roka 1913 prijal názov CURCC Peñarol, no už 12. marca 1914 zmenil svoj názov na Club Atlético Peñarol, ktorý zostal až do súčasnosti[7].

Prvé tituly s novým názvom[upraviť | upraviť zdroj]

Majstrovský tím z roku 1929.

V ročníku 1914 sa klub predstavil prvýkrát pod názvom Peñarol. V tomto ročníku obsadil delené prvé miesto s tímom River Plate FC. O titule tak museli rozhodnúť finálové zápasy medzi týmito tímami. Prvé dve stretnutia skončili remízou 1:1 a tak rozhodol až tretí zápas, ktorý vyhral klub River Plate FC. V nasledujúcich troch sezónach sa klub umiestnil trikrát po sebe na treťom mieste[8]. V roku 1916 však otvoril nový štadión. Prvý titul s novým názvom vyhral klub až v ročníku 1918, bol to celkovo šiesty ligový titul pre tím. Nasledovali tretie a druhé miesto. Úspech sa dostavil znova v sezóne 1921, Peñarol obsadil prvé miesto v tabuľke a získal ďalší majstrovský titul. V tomto ročníku prehral klub iba jeden zápas, tri remizoval, zvyšok vyhral. V roku 1922 odohral Peñarol priateľské stretnutie s argentínskym klubom Racing Club, ktorý však v danom období (podobne ako iné argentínske kluby) prestúpil do konkurenčnej futbalovej federácie v Argentíne a opustil oficiálnu argentínsku futbalovú federáciou. V novembri 1922 uruguajská futbalová federácia ako následok daného stretnutia rozhodla o diskvalifikácií klubu Peñarol z domácej súťaže a teda jeho vylúčení z najvyššej domácej súťaže. Peñarol spolu s inými klubmi, ktoré boli futbalovou federáciou postihnuté rovnako, založil novú futbalovú federáciu s názvom "Federación Uruguaya de Football" (FUF)[9]. Prvý ročník novej súťaže sa hral už v sezóne 1923, kde klub obsadil druhé miesto. No už v nasledujúcom roku túto súťaž vyhral a získal tak majstrovský titul. Po tomto ročníku ale bola táto konkurenčná súťaž rozpustená a v roku 1925 došlo k zjednoteniu oboch futbalových federácií do jednej, pričom v tomto roku sa nehrala v krajine žiadna futbalová súťaž. Po zjednotení futbalových federácií sa odohrala v sezóne 1926 znova najvyššia futbalová liga, no táto nebola ešte organizovaná uruguajskou futbalovou federáciou (vtedy neorganizovala žiadnu súťaž). Tento ročník sa hral pod názvom "Copa del Consejo Provisorio", a vyhral ho práve Peñarol. Keďže sa však nejedná o súťaž organizovanú oficiálnou futbalovou federáciou, neráta sa titul z tohto roku medzi ostatné[10]. V roku 1927 odcestoval Peñarol na svoje prvé turné po Európe[11]. V tomto roku skončil zároveň už v riadnej prvej lige na druhom mieste. V sezóne 1928 však v lige jasne dominoval a získal tak znova majstrovský titul. V ročníku 1929 odohral ešte lepší ročník, prehral iba jeden zápas a získal opäť titul. V tomto roku začal klub stavať svoj nový štadión Estadio Centenario, ktorý otvoril nasledujúci rok[12].

Profesionalizácia futbalu v krajine a ďalšie úspechy[upraviť | upraviť zdroj]

Severino Varela v drese klubu.

V roku 1932 sa odohral prvý ročník už profesionálnej najvyššej futbalovej súťaže. Najlepším tímom v tomto roku bol Peñarol, ktorý získal svoj piaty oficiálny titul s novým názvom, celkovo však už desiaty titul[13]. Nasledujúce dva roky obsadil klub druhé miesto, titul získal najväčší rival klub Nacional. V ročníku 1935 sa však situácia obrátila, titul získal Peñarol a Nacional bol druhý[14]. Tým začala výborná séria, ktorá skončila v roku 1938. Peñarol tak vyhral od sezóny 1935 do sezóny 1938 štyri tituly v rade[15] [16] [17]. Navyše v roku 1936 vyhral tiež národný pohár (Torneo Competencia). Od sezóny 1939 sa klubu prestalo dariť a začalo obdobie dominancie klubu Nacional, ktorý vyhral päť majstrovských titulov za sebou, Peñarol bol zväčša na druhom mieste. Túto sériu sa klubu podarilo prerušiť v sezóne 1944, keď titul konečne vyhral Peñarol[18]. Toto víťazstvo obhájil aj v ďalšej sezóne[19]. V tomto období hrali v klube aj výborní strelci Nicolás Falero a Raúl Schiaffino. V roku 1948 sa liga nehrala z dôvodu štrajku hráčov. V sezóne 1949 sa stal najlepším strelcom súťaže hráč klubu Óscar Míguez a Peñarol zároveň získal aj majstrovský titul[20]. V priebehu 50. rokov získal Peñarol majstrovské tituly v ročníkoch 1951[21], 1953[22], 1954[23], 1958[24], 1959[25] a 1960. Vo zvyšných rokoch vyhral klub Nacional. Na konci 50. rokov, teda v sezóne 1960 tak Peñarol vyhral už svoj dvadsiaty tretí majstrovský titul[26].

Zlaté obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Úspešný tím z Copa Libertadores 1965.

Ligovým triumfom v roku 1959 sa klub kvalifikoval do novovytvorenej juhoamerickej obdoby európskej Ligy Majstrov Copa Libertadores, vtedy však pod názvom Copade Campeones de América. Zároveň so ziskom domáceho titulu v roku 1960 sa mu darilo aj v tejto pohárovej súťaži. Prebojoval sa až do finále, kde zvíťazil nad paraguajským klubom Olimpia a vyhral tak prvý ročník Copa Libertadores[27]. V roku 1961 vyhral Peñarol znova domácu ligu. Na začiatku roka hral aj Interkontinentálny pohár proti klubu Real Madrid, no nebol úspešný[28]. V zostave Realu boli v tomto roku hráči ako Alfredo Di Stéfano či Ferenc Puskás. V roku 1961 sa klub prebojoval taktiež do finále Copa Libertadores, kde porazil brazílsky klub Palmeiras[29]. Ako víťaz Copa Libertadores hral aj Interkontinentálny pohár, kde sa stretol s portugalským klubom Benfica Lisabon, ktorý trénoval úspešný maďarský tréner Béla Guttmann a v jeho drese nastúpil legendárny Eusébio. V prvom zápase vyhrala Benfica 1:0, no v druhom zápase zvíťazil Peñarol vysoko 5:0. V treťom rozhodujúcom zápase vyhral Peñarol 2:1 a vyhral tak tento ročník Interkontinentálneho pohára[30]. V úspechoch pokračoval aj v roku 1962, kedy znova vyhral najvyššiu domácu futbalovú súťaž a pripísal si tak svoj dvadsiaty piaty oficiálny majstrovský titul. Po ročnej prestávke vyhral majstrovský titul klub znova v roku 1964. Vďaka tomu hral v roku 1965 znova Copa Libertadores, no vo finále prehral s argentínskym klubom Independiente[31]. Majstrovský titul však Peñarol získal aj v roku 1965 a znova tak mohol hrať Copa Libertadores. Tu sa v roku 1966 dostal opäť do finále, kde vo finále porazil argentínsky klub River Plate[32]. Na jeseň 1966 sa vďaka tomuto víťazstvu prestavil znova v Interkontinentálnom pohári, kde hral znova proti Realu Madrid. Tento raz vyhral Peñarol oba zápasy a získal druhýkrát Interkontinentálny pohár[33]. Ligu vyhral Peñarol po ročnej prestávke znova v ročníku 1967. Víťazstvo obhájil aj v sezóne 1968. Tým skončilo obdobie, v ktorom Peñarol vyhral šesť domácich titulov[34], trikrát Copa Libertadores a dvakrát Interkontinentálny pohár.

Druhé zlaté obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Fernando Morena sa stal v drese klubu sedemkrát najlepším strelcom prvej ligy.

V roku 1970 sa Peñarol prebojoval znova do finále Copa Libertadores. Tento raz však prehral s argentínskym klubom Estudiantes de La Plata[35]. V klube v tomto období začínal reprezentant Fernando Morena. Aj vďaka nemu vyhral klub po štyroch rokoch znova majstrovský titul, keď triumfoval v ročníku 1973. Fernando Morena sa zároveň stal prvýkrát najlepším strelcom súťaže. V sezónach 1974 a 1975 vyhral Peñarol znova ďalšie domáce tituly. Fernando Morena sa stal v tomto období šesťkrát po sebe najlepším strelcom súťaže. Ďalší majstrovský titul vyhral klub v roku 1978, v roku 1979 bol znova úspešný. S príchodom 80. rokov začalo druhé zlaté obdobie v histórií klubu. V roku 1981 vyhral klub majstrovský titul, hráč tímu Rubén Paz sa stal najlepším strelcom súťaže. O rok neskôr vyhral Peñarol ďalší titul a Fernando Morena sa stal siedmykrát najlepším strelcom ligy. V roku 1982 hral Peñarol ako víťaz domácej ligy z roku 1981 znova Copa Libertadores. Tu sa prebojoval do finále, kde vyhral na čilským klubom Cobreloa[36]. Následne hral Interkontinentálny pohár, kde porazil anglický klub Aston Villa[37]. Tento pohár tak vyhral tretíkrát. Na domáci titul musel Peñarol počkať do sezóny 1985, kedy opäť triumfoval[38]. Hráč klubu Antonio Alzamendi sa stal najlepším strelcom ligy. Domáci titul zopakoval klub v sezóne 1986[39]. Vďaka tomuto titulu hral v roku 1987 Peñarol Copa Libertadores, kde sa znova dostal až do finále, kde vyhral na kolumbijským klubom América de Cali, čím získal piaty triumf v tejto súťaži[40]. V Interkontinentálnom pohári však tento raz Peñarol prehral s portugalským klubom FC Porto[41]. Posledné víťazstvá dosiahol klub napriek finančným problémom. Týmto zároveň skončilo druhé zlaté obdobie v histórií klubu, v ktorom získal od roku 1981 štyri domáce tituly, dva tituly v Copa Libertadores a jedenkrát vyhral Interkontinentálny pohár.

Posledné obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Tím z roku 2011

V roku 1991 oslavoval Peñarol 100 rokov od svoj založenia. V klube hrali reprezentanti Pablo Bengoechea, Antonio Pacheco a Gregorio Pérez, zároveň začínal ešte mladý Diego Forlán. Po šesťročnej prestávke vyhral klub najvyššiu súťaž v sezóne 1993[42]. Klub tak získal svoj tridsiaty piaty oficiálny majstrovský titul. V prvej lige následne vyhral aj v ročníkoch 1994[43], 1995[44], 1996[45] a 1997[46]. V roku 1998 vyhral najväčší rival klub Nacional, no v roku 1999 získal titul opäť Peñarol[47]. V roku 1994 sa hráč tímu Darío Silva stal najlepším strelcom súťaže. V roku 1994 a 1995 sa klub dostal aj do finále krátko hraného kontinentálneho pohára Copa CONMEBOL, kde však ani v jednom prípade nebol úspešný. V ročníku 2000 vyhral Peñarol časť Clausura najvyššej súťaže, no vo finále súťaže prehral s klubom Nacional, ktorý tak získal majstrovský titul. V prvom desaťročí nového tisícročia sa už klubu veľmi nedarilo. V sezóne 2003 vyhral časť clausura, dokonca aj v konečnej tabuľke bol prvý a vo finále vyhral nad klubom Nacional a po troch rokoch vyhral majstrovský titul[48]. V nasledujúcich rokoch sa klubu veľmi nedarilo. Úspech zaznamenal až v sezóne 2009/10, keď vo finále play-off o titul v troch zápasoch porazil klub Nacional a získal štyridsiaty šiesty majstrovský titul[49]. Ďalšie dve sezóny vyhral ligu Nacional. Peñarol bol úspešný v ročníku 2012/13, kedy vo finále porazil klub Defensor Sporting a získal tak ďalší titul[50]. Opäť nasledovalo dvojročné čakanie. V sezóne 2015/16 vyhral Peñarol finále play-off nad tímom Plaza Colonia a získal svoj štyridsiaty ôsmy majstrovský titul[51]. V prechodnej sezóne 2016 sa klubu vôbec nedarilo, keď obsadil až štrnáste miesto. V sezóne 2017 skončil v časti Apertura Peñarol tretí[52].

Farby a znak klubu[upraviť | upraviť zdroj]

Už pri založení pôvodného klubu CURCC boli zmluvne vybrané farby kluby, ktoré boli čierna a oranžová. Tieto vychádzali zo súťaží lokomotív, ktoré sa uskutočňovali v prvej polovici 19. storočia vo Veľkej Británii. Víťazná lokomotíva Rocket mala tmavožltú a čiernu farbu. Farby tejto lokomotívy si zvolila aj Central Uruguay Railway Company, od ktorej farby neskôr prevzal klub CURCC[53]. Dresy klubu boli práve v týchto farbách. Po premenovaní klubu na Peñarol sa zmenila oranžová farba na žltú.

Bandera-club-atletico-penarol.png
Escudo-club-atletico-penarol.png

Farby klubu Peñarol sú čierne a žlté, sú tvorené zvislými pruhmi. V klubových symboloch sú štyri žlté pruhy, päť čiernych pruhov a jedenásť žltých hviezd, ktoré reprezentujú jedenásť hráčov. Počas existencie klubu boli zmeny farieb minimálne. Toto rozdelenie sa prejavilo aj v klubovom znaku a klubovej vlajke, ktoré sú tvorené práve stanoveným počtom pruhov a hviezd. Znak klubu sa menil niekoľkokrát, no iba mierne.

ANTIGUO ESCUDO PEÑAROL MONTEVIDEO-6.png
ANTIGUO ESCUDO PEÑAROL MONTEVIDEO-7.png
ANTIGUO ESCUDO PEÑAROL MONTEVIDEO-3.jpg
ANTIGUO ESCUDO PEÑAROL MONTEVIDEO.png
ANTIGUO ESCUDO PEÑAROL MONTEVIDEO-2.png
ANTIGUO ESCUDO PEÑAROL MONTEVIDEO-4.png
ANTIGUO ESCUDO PEÑAROL MONTEVIDEO-5.png
Escudo-club-atletico-penarol.png

Od roku 1896 používa klub dresy v tradičných čierno-žltých farbách. Trenírky sú spravidla čiernej farby. Svoje tradičné dresy s čierno-žltými vertikálnymi pruhmi používa klub od roku 1911. Tieto sú používané kontinuálne iba s menšími zmenami.

1891–96
1896–05
1905–10
1911–súč.

Štadión[upraviť | upraviť zdroj]

Štadión klubu Estadio Campeón del Siglo.

Prvým štadiónom klubu bol Estadio José Pedro Damiani. Tento bol otvorený už v roku 1916 a nachádzal v štvrti Las Acacias v Montevideu. Jeho súčasná kapacita je 12 000 miest a v súčasnosti ho využíva rezervný tím klubu[54]. Keďže tento nespĺňal podmienky pre najvyššiu súťaž, presťahoval sa klub v roku 1921 na štadión Estadio Pocitos. Tu hral do roku 1933, pričom v roku 1940 bol tento štadión zbúraný[55]. V roku 1930 bol otvorený štadión Estadio Centenario, ktorý mal v danom období kapacitu takmer 80 000 miest. Tento je však určený hlavne pre uruguajskú futbalovú reprezentáciu a Peñarol tu hrával zhruba od roku 1933. Súčasná kapacita tohto štadióna je 60 235 miest[56]. V septembri 2012 ohlásil Peñarol plány na výstavbu nového štadióna pre 40 000 divákov. Tento sa mal podľa plánu postaviť na predmestí Montevidea, zhruba 7 km od Medzinárodného letiska Carrasco. So stavbou sa začalo 10. februára 2014 a k otvoreniu došlo 28. marca 2016. Nový Štadión dostal meno Estadio Campeón del Siglo a jeho kapacita je 40 000 miest[57].

Sídlo klubu sa však nachádza v centre Montevidea a nazýva sa Palacio Peñarol. Je to zároveň štadión basketbalového tímu klubu Peñarol. K jeho otvoreniu došlo už v roku 1955, okrem basketbalového štadióna sa tu nachádza klubové múzeum a kancelárie. Od roku 2010 tu hráva aj uruguajská basketbalová reprezentácia[58].

Rivalita a fanúšikovia[upraviť | upraviť zdroj]

Fanúšikovia klubu počas zápasu.
Bližšie informácie v hlavnom článku: Clásico del fútbol uruguayo

Prvým rivalom tímu CURCC bol klub Albion. Súperenie týchto tímov začalo už na konci 19. storočia, no neskôr už stratili vzájomné zápasy svoj význam[59]. Tradičným a najväčším rivalom tímu Peñarol je od roku 1901 klub Nacional, jedná sa o najstaršie derby mimo Britských ostrovov. Rivalita siaha až do počiatkov oboch klubov, pretože kým klubu CURCC (predchodcovi tímu Peñarol) fandili predovšetkým britskí prisťahovalci a železniční robotníci, tak klub Nacional podporovali potomkovia pôvodných kolonistov so španielskym pôvodom a univerzitní študenti[60]. Vzájomné derby Clásico del fútbol uruguayo dostalo prvýkrát svoje pomenovanie 14. decembra 1913, kedy sa aj hral zápas medzi týmito rivalmi. Dá sa povedať, že rivalita medzi klubmi Peñarol a Nacional rovnomerne rozdeľuje celý štát. Oba kluby majú prakticky rovnako veľkú základňu fanúšikov, sú podobne populárne po celom Uruguaji. Ani v súčasnosti sa stále nepodarilo presne určiť, ktorý z týchto dvoch klubov je populárnejší. V roku 1993 sa uskutočnil prieskum, z ktorého vyplývalo, že Peñarol malo v obľube zhruba 41% futbalových fanúšikov a Nacional podporovalo asi 38% fanúšikov. V roku 2006 sa uskutočnil ďalší prieskum, ktorý potvrdil predchádzajúce výsledky, kedy Peñarol podporovalo asi 45% fanúšikov a Nacional 35%[61].

Tvrdé jadro ultras klubu Peñarol je známe problematickým správaním. Už v roku 1913 podpálili fanúšikovia klubu CURCC železničný vagón určený pre hráčov súperovho tímu, čo malo za následok oddelenie železničnej spoločnosti od klubu CURCC a následné premenovanie klubu na Peñarol. Podobným správaním sú tieto skupiny známe aj v súčasnosti. Peñarol má v súčasnosti viac ako 60 tisíc členov a je tak najväčším klubom v krajine. V roku 2011 vytvorili fanúšikovia klubu Peñarol najväčšiu zástavu na svete, ktorá bola do tej doby rozprestrená na nejakom štadióne. Táto zástava bola 309 metrov dlhá a 46 metrov široká a pokryla jeden a pol tribúny štadióna Centenario. Neskôr fanúšikovia klubu Nacional vytvorili ešte väčšiu zástavu.

Veľká zástava na štadióne Centenario v Montevideu
Veľká zástava na štadióne Centenario v Montevideu

Úspechy[upraviť | upraviť zdroj]

Národné[upraviť | upraviť zdroj]

Liga[upraviť | upraviť zdroj]

Národný pohár[upraviť | upraviť zdroj]

Medzinárodné[upraviť | upraviť zdroj]

Zostava[upraviť | upraviť zdroj]

Aktuálne k dátumu: 16. august 2017

# Pozícia Hráč
1 Uruguaj B Gastón Guruceaga Kapitán klubu
2 Uruguaj O Fabricio Formiliano
3 Uruguaj O Yeferson Quintana
4 Uruguaj Z Ángel Rodríguez
5 Uruguaj Z Marcel Novick
7 Uruguaj Z Cristian Rodríguez
8 Uruguaj Z Walter Gargano
9 Uruguaj Ú Diego Rossi
10 Uruguaj Z Gastón Rodríguez
11 Argentína Z Maxi Rodríguez
12 Uruguaj B Kevin Dawson
13 Uruguaj O Fabián Píriz
14 Uruguaj Z Guzmán Pereira
15 Uruguaj O Hernán Petryk
16 Uruguaj O Álex Silva
# Pozícia Hráč
18 Uruguaj O Mathías Corujo
19 Kanada Ú Lucas Cavallini
20 Uruguaj Z Nicolás Albarracín
21 Uruguaj O Ramón Arias
24 Paraguaj O Iván Villalba
27 Uruguaj O Lucas Hernández
28 Uruguaj B Thiago Cardozo
30 Uruguaj Ú Cristian Palacios
- Uruguaj Ú Nicolás Dibble
- Uruguaj O Guillermo Varela
- Argentína Ú Lucas Viatri
- Uruguaj Ú Fabián Estoyanoff
- Uruguaj Z Gastón Camacho
- Uruguaj O Franco Martínez
- Uruguaj Ú Luis Urruti

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Peñarol chosen as the South American club of the century [online]. buenosairesherald.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  2. Peñarol [online]. footballtop.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  3. Línea de tiempo [online]. xn--pearol-xwa.org, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  4. Convierten a Peñarol en "museo vivo" con 3 millones de euros [online]. historico.elpais.com.uy, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  5. Uruguay - List of Final Tables 1900-2000 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  6. Goleada Peñarol 7 Nacional 3 [online]. padreydecano.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  7. decanato [online]. historia.padreydecano.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  8. Uruguay - List of Final Tables 1900-2000 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  9. 1921-1930 [online]. padreydecano.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  10. Nacional es el más campeón [online]. referi.uy, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  11. Peñarol in Europe 1927 [online]. gottfriedfuchs, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  12. HISTORIA [online]. estadiocentenario.com.uy, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  13. Uruguay 1932 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  14. Uruguay 1935 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  15. Uruguay 1936 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  16. Uruguay 1937 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  17. Uruguay 1938 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  18. Uruguay 1944 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  19. Uruguay 1945 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  20. Uruguay 1949 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  21. Uruguay 1951 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  22. Uruguay 1953 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  23. Uruguay 1954 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  24. Uruguay 1958 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  25. Uruguay 1959 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  26. The Professional Era [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  27. Copa Libertadores de América 1960 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  28. Intercontinental Club Cup 1960 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  29. Copa Libertadores de América 1961 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  30. Intercontinental Club Cup 1961 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  31. Copa Libertadores de América 1965 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  32. Copa Libertadores de América 1966 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  33. Intercontinental Club Cup 1966 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  34. The Professional Era [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  35. Copa Libertadores de América 1970 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  36. Copa Libertadores de América 1982 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  37. Intercontinental Club Cup 1982 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  38. Uruguay 1985 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  39. Uruguay 1986 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  40. Copa Libertadores de América 1987 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  41. Intercontinental Club Cup 1987 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  42. Uruguay 1993 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  43. Uruguay 1994 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  44. Uruguay 1995 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  45. Uruguay 1996 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  46. Uruguay 1997 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  47. Uruguay 1999 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  48. Uruguay 2003 Championship [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  49. Uruguay 2009/10 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  50. Uruguay 2012/13 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  51. Uruguay 2015/16 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  52. Uruguay 2017 [online]. rsssf.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  53. Historia de la marca MITRE [online]. mariolopes.com.ar, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  54. Estadio “Cr. José Pedro Damiani” [online]. xn--pearol-xwa.org, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  55. ESTADIO POCITOS [online]. estadiosdeuruguay, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  56. Historia [online]. estadiocentenario.com.uy, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  57. Estadio Campeón del Siglo [online]. stadiumdb.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  58. Palacio “Cr. Gastón Guelfi” [online]. xn--pearol-xwa.org, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  59. Albion Football Club: profetas del sport en Uruguay [online]. efdeportes.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  60. Nacional-Peñarol [online]. efdeportes.com, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.
  61. Nacional ganó la encuesta de Sportsvs.com [online]. referi.uy, [cit. 2017-08-17]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]