Real Madrid CF

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Real Madrid
Celý názov Real Madrid Club de Fútbol
Prezývka Biely balet
Galácticos"
"Los Blancos"
"Los Merengues"
Založený 6. marec 1902
Štadión Santiago Bernabéu
Kapacita 81 045
Predseda Florentino Pérez
Tréner Francúzsko Zinedine Zidane
Liga La Liga
2019/20 1. miesto
Domáce farby
Hosťovské farby
Tretie farby
Pozri aj Športový portál

Real Madrid Club de Futból, všeobecne známy ako Real Madrid, je profesionálny futbalový klub nachádzajúci sa v Madride v Španielsku.

Klub bol založený 6. marca 1902 ako Madrid Football Club, a už od začiatku nosil na domáce zápasy biele dresy. Slovo Real je po slovensky Kráľovský, toto udelenie dostal klub od kráľa Alfonza XIII v roku 1920 spolu s kráľovskou korunou na znaku. Klub hrá domáce zápasy na štadióne Santiago Bernabéu s kapacitou 81 044 od roku 1947. Na rozdiel od väčšiny Európskych športových inštitúcii vlastnia a prevádzkujú klub členovia Realu Madrid (socios) počas celej histórie.

Klub je jeden z najpodporovanejších tímov na svete.[1] Real Madrid je jedným z troch tímov, ktoré nikdy nezostúpili z La Ligy do nižšej súťaže, spoločne s Athelticom Bilbaom a FC Barcelonou. Real Madrid má veľa dlhodobých rivalov, medzi ktorými sú najznámejší FC Barcelona, známe ako "El Clásico", spoločne s Atléticom Madrid v takzvanom "El Derbi".

Real Madrid sa v 50. rokoch etabloval medzi najsilnejšie tímy v Španielsku a v Európe, keď dokázal vyhrať päť po sebe idúcich titulov v Európskych pohároch a sedemkrát sa dostal do finále. Úspechy zopakovali aj v lige, kde klub vyhral päťkrát titul v rozmedzí siedmych rokov. Tento tím spočíval z hráčov ako Alfredo di Stéfano, Ferenc Puskás, Francisco Gento a Raymond Kopa, a je považovaný za najlepší tím všetkých čias.[2][3][4]

V domácej súťaži získal klub 66 titulov; rekordných 34 v La Lige, 19 v Copa Del Rey, 11 v Supercopa de España, 1 v Copa Eva Duarte a Copa de la Liga.[5] V Európskych a medzinárodných súťažiach vyhral klub rekordných 26 trofejí; rekordných 13 v Lige Majstrov, dve v Európskej lige, štyri v Superpohári UEFA a jednu v Copa Iberoamericana.[6] Real Madrid získal celkovo rekordných sedem titulov Majstra sveta.

Real Madrid bol 11. decembra 2000 vyhlásený v ankete FIFA Club of the 20th Century (Klub 20. storočia) za najlepší tím.[7] V júni 2017 sa stal prvým tímom, ktorý dokázal obhájiť Ligu Majstrov, čím predĺžil svoje prvé miesto v rebríčku klubov UEFA.[8][9]

Slováci, ktorí pôsobili v klube[upraviť | upraviť zdroj]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Futbal doviedli do Madridu profesori a študenti Institución Libre de Enseñanza. V roku 1895 založili futbalový klub Football Sky, ktorý hral každé nedeľné ráno v Moncloe. V roku 1900 sa tento klub rozpadol na dva rôzne kluby New Foot-Ball de Madrid a Club Español de Madrid. Prezidentom týchto klubov bol Julián Palacios. V roku 1902 sa tieto kluby znovu zjednotili a nový klub niesol názov Sociedad Madrid Foot-ball Club. Prezidentom znovuspojeného klubu bol Juan Padrós Rubió, prvým sekretárom bol Manuel Medía a prvým klubovým pokladníkom bol José de Gorostizaga. V roku 1905, iba tri roky po založení, už Sociedad Madrid Foot-ball Club vyhral prvý pohár Copa del Rey. V roku 1920 Alfonz XIII udelil tímu možnosť nosiť v názve slovo Real čo znamená kráľovský, odvtedy je názov tímu Real Madrid C.F. Klub Real Madrid má od roku 1930 aj svoj rezervný tím Real Madrid Castilla.

Do roku 1978: Éra Santiaga Bernabeu a Alfreda Di Stefana[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1905 odohral svoj prvý súťažný zápas za Real Madrid vtedy sedemnásťročný Santiago Bernabéu, ktorý sa stal legendou klubu. Bernabéu odohral v Reale celú svoju futbalovú kariéru a bol jedným z najlepších hráčov, ktorí v tej dobe v Španielsku hrávali. Po ukončení svojej futbalovej kariéry sa stal ihneď úradníkom klubu a Real začal prekvitať.[10] V roku 1920 bol vtedajší Sociedad Madrid Foot Ball Club premenovaný na kráľovský Real Madrid. Bernabéu Mal v hlave obrovskú víziu a chcel vybudovať najlepšie tým sveta.

Jeden z najvýznamnejších plánov Bernabeu bola samozrejme stavba nového štadióna. Najväčší prestup za jeho čias bol jednoznačne príchod Alfredo Di Stéfano, ktorý sa stal legendou klubu a najlepším hráčom v histórii klubu. Di Stéfano prišiel do Realu v roku 1953. Okolo jeho prestup bolo plno špekulácie, ale di Stefano sa nakoniec právoplatne stal hráčom Realu. Ihneď v prvej sezóne s Di Stéfanom v tíme ukončil klub biedne obdobie a dokázal vyhrať titul. Di Stefano sa pochopiteľne stal najlepším Strelcom klubu aj súťaže, keď dokázal streliť 29 gólov. Okolo roku 1955 tlačil Bernabéu na organizáciu Európskeho pohára, aby Real mohol konečne svoju silu ukázať aj proti európskym celkom.[11]

V Reale sa zrodil najlepší útok sveta a s hráčmi ako Ferenc Puskás (1958), Raymond Kopa (1956) a Francisco Gento (1953) si vyslúžil prezývku "Biely balet". V roku 1960 Real vyhral piatykrát v rade Pohár majstrov, keď si dokázal poradiť s Frankfurtom v pomere 7:3. Toto finále je dodnes považované za jedno z najlepších v histórii. Za Real sa štyrikrát Trafil Ferenc Puskás a trikrát Alfredo Di Stéfano.

Aj po odchode di Stéfana Real stále víťazí a pridáva na svoje konto jedno víťazstvo v španielskej Lige za druhým. Okrem iného Francisco Gento sa stal jediným hráčom na svete, ktorý dokázal šesťkrát vyhrať pohár majstrov európskych krajín. V 70. rokoch Real vyhral ďalších päť titulov v Lige a v Španielskom pohári a teraz vládli hviezdy ako Camacho, Juanito neba Santillana. 2. júna 1978 skončila éra Santiaga Bernabeu, ktorý zomrel prirodzenou smrťou. Po jeho smrti bol štadión Realu Madrid premenovaný na jeho dnešný názov Estadio Santiago Bernabéu. Týmto skončila jedna veľká a najslávnejšia éra madridského veľkoklubu.

Do roku 2009: Generácia "Supa" a začiatok novodobej histórie[upraviť | upraviť zdroj]

V prvej polovici 80. rokov vládlo španielskemu futbalu Baskicko, teda Real Sociedad a Athletic Bilbao. Hoci Real si na španielsky titul musel počkať, rezerva v podobe Castilly si získala obľubu u fanúšikov svojím poňatím futbal. Castilla následne dodala hlavnému mužstvu budúce opory - utvorila sa tu os menom La Quinta[12][13], ktorej súčasťou boli hráči Emilio Butragueño, Manuel Sanchis, Martín Vázquez, Miguel Pardeza a Míchel.[14] Tí sa začali presadzovať na prelome rokov 1983 a 1984 a v ročníku 1984/85 sa už La Quinta mohla tešiť úspechu v Pohári UEFA. V treťom kole čelil Real Madrid finalistovi posledného ročníka, Anderlechtu keď vonku prehrali 0:3. Výsledok ale futbalisti Realu otočili, keď vďaka Butragueño (3 góly), Valdano (2 góly) a Sanchis (1 gól) vyhrali 6:1. Finále madridský celok zvládol triumfom nad maďarským Videoton.[14]

Klubový prezident Ramón Mendoza podporil nádejnú mládež akvizíciou Huga Sáncheza. Tréner Luis Molowny, ktorý v priebehu sezóny 1984/85 nahradil Amancio Amaru, obhájil Pohár UEFA a po šiestich rokoch vrátil titul majstra do hlavného mesta. Trénerovo rozostavenie 4-3-3 využívalo Huga Sáncheza na hrote podporovaného zo strán Valdano a Butragueño, ktorý mal prezývku "El Buitre" (Sup). Za nimi hral Míchel, ktorému v zálohe defenzívne vypomáhal Ricardo Gallego. Sánchez prezývaný Hugol strelil 22 gólov, čím podporil rekordný sezónu so ziskom 56 bodov naprieč 34 zápasmi v ére, kedy sa ešte za výhru udeľovali body dva.[14] Druhá Barcelona na Real strácala 11 bodov.

V tejto dobe dokázali futbalisti Realu vyhrať dvakrát Pohár UEFA, päťkrát španielsky titul a štyrikrát španielsky pohár. V roku 1990 dokonca Real vytvoril rekord v počte strelených gólov v jednej sezóne - v 38 ligových zápasoch padlo 107 gólov a Biely Balet jednoznačne získal titul.

Po konci tejto generácie ale do Madridu prišla kríza, ktorá vrcholila častým striedaním trénerov. Vtedajší prezident Ramón Mendoza dokonca v klube vytvoril dlhy a Real sa potácal vo veľmi zlej situácii. Nový prezident klubu Lorenzo Sanz však dokázal klub čiastočne dostať z dlhov a "Biely Balet" sa chystal opäť k výšinám.

2009 - 2013 Pérez opäť na scéne, Los Galacticos II, koniec Raúla a Mourinhova éra[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľovský klub z Madridu túžil po svojom 10. triumfe v Lige majstrov avšak po nepodarenej sezóne podal rezignáciu, Ramon Calderon. Po polroku prechodnej vlády Vicenteho Boluda sa do čela Realu znova dostal Florentino Pérez, ktorý začiatkom leta 2009 rozbehol projekt Galacticos II.

Do Realu Madrid prišli svetové mená na čele s Cristianom Ronaldom (94 miliónov eur) a Kaká (68 miliónov eur). Do tímu pribudli aj Karim Benzema, Raúl Albiol či Xabi Alonso. Vedenie klubu všetkým prichádzajúcim prichystalo obrovské prezentácie priamo na štadióne Santiaga Bernabéu, na ktoré dorazili tisíce fanúšikov, vrcholom bolo predstavenie Portugalcov Ronalda, ktorý vypredal sám celý štadión (80 tisíc fanúšikov). Pre viacerých iných hráčov to však znamenalo koniec pôsobenia v Reale. Odišli tak Klaas-Jan Huntelaar, Wesley Sneijder, Arjen Robben a v polovici sezóny aj Ruud van Nistelrooy. Ani zvučné posily však nepriniesli vytúžený úspech.[15]

V Copa del Rey Los Merengues vybuchli s Alcorcón, ktorý dokonca u doma vyhral 4-0![16] Potupu Real Madrid dokonal opätovným neúspechom v osemfinále Ligy majstrov, kedy ho vyradil Olympique Lyon.[17][18] Na ligovej pôde to dlho vyzeralo na zaujímavý koniec súťaže, však prehra v El Clásico znamenala, že Barcelona obhájila titul majstra. Prezident Pérez tak nelenil, odvolal trénera Pellegriniho a na jeho miesto dosadil Josého Mourinha, ktorý prišiel z Interu Miláno, a s ktorým Portugalčan zvíťazil vo finále Ligy majstrov na Santiagu Bernabéu.

Prišli Ángel Di María, Mesut Özil, Ricardo Carvalho a Sami Khedira, zatiaľ čo odišli Rafael van der Vaart, Mahamadou Diarra, ale hlavne Raúl González a Guti. Kráľovský veľkoklub týmto dopísal jednu zo svojich ďalších slávnych kapitol. Novým vodcom bielej armády sa stal ďalší klubový symbol - Iker Casillas.

Biely balet následne skutočne prerazil. V Lige majstrov došiel až do semifinále, kde padol po kontroverznom dvojzápase s Barcelonou. V La Lige tu bol znovu prehratý súboj s Barcelonou, aj keď sa nakoniec väčšina odborníkov zhodla, že sa o titul Los Blancos pripravili sami. Každému však utkvela v pamäti potupná prehra proti Barcelone z Nou Campu 5-0.[19] Toto všetko si Mourinhova družina vynahradila v Kráľovskom pohári. Na svojej púti vyradila postupne Murciu, UD Levante, Atlético Madrid a Sevillu. Vo veľkom finále sa stretla s Barcelonou, ktorú po predĺžení porazila gólom Cristiana Ronalda, ktorý ten rok prekonal všemožné strelecké rekordy.

V ročníku 2011/12 sa Biely balet prezentoval fantastickým futbalom, ktorý priniesol ligový titul. O tom sa prakticky rozhodol v Gran Derbi v Barcelone, kde rozhodoval famózny Ronaldo, ťahúň celého tímu. Ten stanovil nový klubový rekord, keď v jednej sezóne nastrieľal celkom 60 gólov a zároveň rekord La Ligy za najrýchlejšie dosiahnutie méty 100 gólov - stačilo mu na to len 92 zápasov.[20] V Copa del Rey Barca Realu oplatila predchádzajúcu finálovú porážku, kým v pohárovej Európe narazili na FC Bayern Mníchov. Nervy drásajúci penaltový rozstrel v odvete Madridistas nezvládli a čakanie na La Decimo (desiaty titul) sa predĺžilo.

Sezónu 2012/13 začal Real úspešne, keď v španielskom superpohári porazil Barcelonu vďaka väčšiemu počtu strelených gólov na ihrisku súpera. Tento rok take doplnil káder nádejný Luka Modrič, ktorý prišiel za 33 mil. libier z Tottenhamu. V lige majstrov vyžrebovali Real do "skupiny smrti" spoločne s Ajaxom Amsterdam, Manchestrom City a Borussiou Dortumund. V tejto ťažkej konkurencii skončil nakoniec druhý z Borussiou, ktorá skupinu vyhrala. Potom sa cez Manchester United a Galatasaray Istanbul dostal do semifinále, kde opäť nestačil na vynikajúcu Borussiu Dortmund, Keď v prvom zápase prehrali 4:1[21] a výhra 2:0 v odvete tak nebola postačujúca.[22] Ani v Copa del Rey sa Realu nepodarilo vyhrať, keď vo finále v predĺžení podľahol mestskému rivalovi atletike. Po tomto neúspechu oznámil president Peréz odchod kouča Mourinha po vzájomnej dohode.[23]

2013 - 2018: Carlo Ancelotti, Zinedine Zidane[upraviť | upraviť zdroj]

Novým koučom bol 25. júna 2013 menovaný Carlo Ancelotti, ktorý s klubom podpísal trojročnú zmluvu a jeho hlavn7m asistentom sa stali Zinedine Zidane a Paul Clement.[24] 1. septembra potom sa dokončil veľký prestup, keď z Tottenhamu prišiel za takmer 100 mil. € Gareth Bale.[25] Nákup sa určite vyplatil, Bale nastrieľal nemálo dôležitých gólov, pričom jeden z nich zaistil Realu víťazstvo v Copa del Rey 2013/14 - vo finále proti Barcelone strelil Bale 5 minút pred koncom zápasu víťazný gól na 2-1, na ktorý už Barcelona nestihla odpovedať.[26]

Ligový titul v sezóne 2013/14 síce Real nezískal (vyhralo ho Atlético Madrid), ale stal sa víťazom Ligy majstrov UEFA po finálovej výhre 4:1 po predĺžení v derby práve nad Atletico Madrid.[27] Bolo to jeho jubilejné desiate víťazstvo v tejto najprestížnejšej európskej klubovej súťaži. Následne sa mu podarilo získať druhýkrát v histórii získať európsky Superpohár, v ktorom zvíťazil 12. augusta 2014 presvedčivo nad Sevilla FC 2:0 (obaja góly strelil Cristiano Ronaldo). Prvýkrát v histórii zvíťazil Real Madrid na MS klubov, keď vo finále v roku 2014 zvíťazil nad argentínskym San Lorenzom 2:0.

V sezóne 2014/15 klubu titul v lige unikol o dva body, keď ho získala Barcelona, ​​v Lige majstrov skončil v semifinále. Po krátkom pôsobení Rafaela Beníteza (jún 2015-január 2016) bol hlavným trénerom menovaný Zinedine Zidane.[28] Pod jeho vedením skončil Real v máji 2016 opäť druhý za Barcelonou, na víťaza strácal jeden bod. Podarilo sa mu ale vyhrať Ligu majstrov.[29] V sezóne 2016/17 potom klub vyhral 33. titul v La Liga a opäť trumfoval aj v Lige majstrov, keď vo finále porazil Juventus Turín.[30] Real Madrid sa tak stal prvým klubom v novodobej histórii Ligy majstrov, ktorý dokázal triumf obhájiť. Zidanov zápis do histórie futbalu tým ale nekončil. Jeho zverenci zvíťazili v Lige majstrov aj v nasledujúcom ročníku a zdvihli nad hlavu pohár pre víťaza najprestížnejšej súťaže na svete tretíkrát za sebou.[31]

2018-súčasnosť: Éra po Ronaldovi[upraviť | upraviť zdroj]

V lete 2018 odišiel z Realu Cristiano Ronaldo do Juventusu za 99.2m libier, ktorý v minulých sezónach nastrieľal veľa gólov, a taktiež tréner Zinedine Zidane.[32] Do trénerského kresla zasadol Julen Lopetegui, ktorého kvôli dohode s Realom prepustili od španielskej reprezentácie pár dní pred začiatkom majstrovstiev sveta v Rusku. Madridskému klubu sa ale v La Lige 2018 zatiaľ príliš nedarilo. Julen Lopetegui bol prepustený z Realu Madrid po prehre nad Barcelonou (1:5) a nahradil ho dočasný tréner Santiago Solari, ktorý hral v Reale Madrid v rokoch 2000-2005. Pod jeho vedením sa tím zdvihol. Podľa španielskych pravidiel musel klub stanoviť do pätnástich dní stáleho trénera. Pod Solarim, ako dočasným koučom, vyhral španielsky tím všetky zápasy, okrem iného porazil v Lige majstrov 5:0 Plzeň a Solari bol pred reprezentačnou prestávkou menovaný stálym trénerom. Zmluvu podpísal až do roku 2021. Prišiel však pokles formy do Realu sa vracia Zinedine Zidane, ktorého príchod znamenal vzostup.[33] V letnom prestupovom okne do Realu Madrid prišla za 100 miliónov eur niekoľkoročná hviezda anglickej Premier League, Eden Hazard. Zatiaľ najväčší úspech druhej Zidanovej éry je majstrovský titul zo sezóny 2019/2020, ktorá bola silne poznačená pandémiou Covid-19. Po neúspešnej sezóne 2020/2021 z klubu odchádza Zinedine Zidane a na jeho miesto z Everton FC prichádza staronový tréner španielskeho celku Carlo Ancelotti, pod ktorým tento veľkoklub získal vytúžený 10. titul v Lige Majstrov, La Décimu.

Úspechy[upraviť | upraviť zdroj]

Národné[upraviť | upraviť zdroj]

La Liga[upraviť | upraviť zdroj]

  • Víťaz (34)

1931/32, 1932/33, 1953/54, 1954/55, 1956/57, 1957/58, 1960/61, 1961/62, 1962/63, 1963/64, 1964/65, 1966/67, 1967/68, 1968/69, 1971/72, 1974/75, 1975/76, 1977/78, 1978/79, 1979/80, 1985/86, 1986/87, 1987/88, 1988/89, 1989/90, 1994/95, 1996/97, 2000/01, 2002/03, 2006/07, 2007/08, 2011/12, 2016/17, 2019/20

Copa del Rey[upraviť | upraviť zdroj]

  • Víťaz (19):

1904/05, 1905/06, 1906/07, 1907/08, 1916/17, 1933/34, 1935/36, 1945/46, 1946/47, 1961/62, 1969/70, 1973/74, 1974/75, 1979/80, 1981/82, 1988/89, 1992/93, 2010/11, 2013/14

Supercopa de España[upraviť | upraviť zdroj]

  • Víťaz (10):

1988, 1989, 1990, 1993, 1997, 2001, 2003, 2008, 2012, 2017

Medzinárodné[upraviť | upraviť zdroj]

Interkontinentálny pohár/Majstrovstvá klubov FIFA[upraviť | upraviť zdroj]

  • Víťaz (7):

1960/61, 1998/99, 2002/03, 2014/15, 2016/17, 2017/18, 2018/19

Európsky pohár majstrov/Liga majstrov[upraviť | upraviť zdroj]

  • Víťaz (13):

1955/56, 1956/57, 1957/58, 1958/59, 1959/60, 1965/66, 1997/98, 1999/00, 2001/02, 2013/14, 2015/16, 2016/17, 2017/18

Pohár UEFA/Európska liga UEFA[upraviť | upraviť zdroj]

  • Víťaz (2):

1984/85, 1985/86

Superpohár UEFA[upraviť | upraviť zdroj]

  • Víťaz (4):

2002, 2014, 2016, 2017

História[upraviť | upraviť zdroj]

Prezidenti[upraviť | upraviť zdroj]

Roky Prezident
1900 – 1902 Julián Palacios
1902 – 1904 Juan Padrós
1904 – 1908 Carlos Padrós
1908 – 1916 Adolfo Meléndez
1916 – 1926 Pedro Parages
1926 – 1929 Luis de Urquijo
1929 – 1935 Luis Usera Bugallal
1935 – 1939 Rafael Sánchez-Guerra
 
Roky Prezident
1939 – 1940 Adolfo Meléndez
1940 – 1943 Antonio Santos Peralba
1943 – 1978 Santiago Bernabéu
1978 – 1985 Luis de Carlos
1985 – 1995 Ramón Mendoza
1995 – 2000 Lorenzo Sanz
2000 – 2006 Florentino Pérez
2006 Fernando Martín Álvarez
 
Roky Prezident
2006 Luis Gómez-Montejano
2006 – 2009 Ramón Calderón
2009 Vicente Boluda
2009–súčasnosť Florentino Pérez

Aktuálna súpiska[upraviť | upraviť zdroj]

Aktuálne k dátumu: 22.10.2020

# Pozícia Hráč
1 Belgicko B Thibaut Courtois
2 Španielsko O Dani Carvajal
3 Brazília O Éder Militão
4 Španielsko O Sergio Ramos Kapitán klubu
5 Francúzsko O Raphaël Varane
6 Španielsko O Nacho Fernández
7 Belgicko Ú Eden Hazard
8 Nemecko Z Toni Kroos
9 Francúzsko Ú Karim Benzema
10 Chorvátsko Z Luka Modrić
11 Španielsko Ú Marco Asensio
12 Brazília O Marcelo
# Pozícia Hráč
13 Ukrajina B Andriy Lunin
14 Brazília Z Casemiro
15 Uruguaj Z Federico Valverde
17 Španielsko Ú Lucas Vázquez
18 Srbsko Ú Luka Jović
19 Španielsko O Álvaro Odriozola
20 Brazília Ú Vinícius Júnior
21 Nórsko Z Martin Ödegaard
22 Španielsko Z Isco
23 Francúzsko O Ferland Mendy
24 Dominikánska republika Ú Mariano Díaz
25 Brazília Ú Rodrygo

Hráči na hosťovaní[upraviť | upraviť zdroj]

Legendy[upraviť | upraviť zdroj]

Letné prestupové obdobie sezóny 2019/2020[upraviť | upraviť zdroj]

Prišli:

Odišli:

Zimné prestupové obdobie sezóny 2018/2019[upraviť | upraviť zdroj]

Prišli:

Odišli:

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. he club is one of the most widely supported teams in the world.
  2. "Real Madrid 1960 – the greatest club side of all time". BBC. 23 May 2011. Retrieved 19 March 2015.
  3. "The great European Cup teams: Real Madrid 1955–60"The Guardian. 22 May 2013. Retrieved 19 March2015.
  4. "Real Madrid 1955–1960". Football's Greatest. Retrieved 19 March 2015.
  5. "World Football: The 11 Most Successful European Clubs in History". Retrieved 22 January 2012.
  6. Las competiciones oficiales de la CONMEBOL
  7. "The FIFA Club of the Century" (PDF). FIFA. 1 December 2000. Retrieved 11 May 2017.
  8. "UEFA Team Ranking 2016". xs4all.nl. 1 December 2000. Retrieved 22 May 2017.
  9. "UEFA rankings for club competitions". UEFA. Retrieved 22 May 2017.
  10. Beginning of President Santiago Bernabéu (1941-1950) | Real Madrid CF [online]. Real Madrid C.F. - Web Oficial, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  11. uefa.com - Magazine [online]. web.archive.org, 2006-05-20, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online.
  12. La Quinta del Buitre (1981-1990) | Real Madrid CF [online]. Real Madrid C.F. - Web Oficial, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  13. MOLINA, Rafa; HARRISON, Adapted by Simon. The Real Madrid of La Quinta [online]. MARCA in English, 2017-05-22, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  14. a b c TEJWANI, Karan. These Football Times [online]. 2020-01-07, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  15. The Ninth European Cup (2001-2010) | Real Madrid CF [online]. Real Madrid C.F. - Web Oficial, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. Alcorcón vs Real Madrid 4:0 27/10/2009 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online.
  17. Olympique Lyonnais vs Real Madrid 1:0 16/02/2010 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online.
  18. Real Madrid vs Olympique Lyonnais 1:1 10/03/2010 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online.
  19. Barcelona vs Real Madrid 5:0 29/11/2010 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online.
  20. Ronaldo is fastest to 100 goals. BBC Sport. Dostupné online [cit. 2021-01-25]. (po anglicky)
  21. Borussia Dortmund vs Real Madrid 4:1 24/04/2013 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online.
  22. Real Madrid vs Borussia Dortmund 2:0 30/04/2013 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online.
  23. Real Madrid confirm Mourinho exit. BBC Sport. Dostupné online [cit. 2021-01-25]. (po anglicky)
  24. Ancelotti appointed Real Madrid boss. BBC Sport. Dostupné online [cit. 2021-01-25]. (po anglicky)
  25. Gareth Bale's transfer to Real Madrid [online]. mirror, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  26. Barcelona vs Real Madrid 1:2 16/04/2014 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online.
  27. Real Madrid vs Atlético Madrid 24/05/2014 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online.
  28. UEFA.COM. Zidane replaces Benítez at Real Madrid [online]. UEFA.com, 2016-01-04, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  29. Real Madrid-Atlético: La Undécima is ours [online]. Real Madrid C.F. - Web Oficial, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  30. Juventus vs Real Madrid 1:4 03/06/2017 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online.
  31. The best season in history | Real Madrid CF. Real Madrid C.F. - Web Oficial. Dostupné online [cit. 2021-01-25]. (po anglicky)
  32. Ronaldo completes Juventus move. BBC Sport. Dostupné online [cit. 2021-01-25]. (po anglicky)
  33. Zidane regresa al Real Madrid | Real Madrid CF [online]. Real Madrid C.F. - Web Oficial, [cit. 2021-01-25]. Dostupné online. (po španielsky; kastílsky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]