Děčínská vrchovina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 50°52′00″S 14°13′00″V / 50,8666667°S 14,2166667°V / 50.8666667; 14.2166667
Děčínská vrchovina
nem. Elbsandsteingebirge
pohorie
Lilienstein herbstabend.jpeg
Jesenný večer pri Liliensteine
Štáty Česko Česko,  Nemecko Nemecko
Regióny Úsťanský kraj, Sasko
Okresy Děčín, Sächsische Schweiz-
Osterzgebirge
Nadradená
jednotka
Krušnohorská hornatina
Susedné
jednotky
Panónska panva, Krušné hory, Sächsisches Hügelland und
Erzgebirgsvorland
, Šluknovská pahorkatina, Lužické hory, České středohoří, Mostecká pánev
Podradené
jednotky
Děčínské stěny, Tiské stěny, Sněžnická hornatina, Růžovská vrchovina, Jetřichovické stěny, Sächsische Schweiz
Súradnice 50°52′00″S 14°13′00″V / 50,8666667°S 14,2166667°V / 50.8666667; 14.2166667
Najvyšší bod Děčínský Sněžník
 - výška 723 m n. m.
Rozloha 278 km² (27 800 ha)
Geologické zloženie čadič, pieskovec
Poloha pohoria na mape Česka
Poloha pohoria na mape Česka
Wikimedia Commons: Elbe Sandstone Mountains

Děčínská vrchovina (nem. Elbsandsteingebirge) je geomorfologický celok na česko-nemeckom pomedzí, súčasť Krušnohorskej hornatiny. Vrchovina tiež nesie alternatívny názov Labské pískovce. Najvyšším vrchom pohoria je Děčínský Sněžník (723 m n. m.).

Z pohľadu nemeckého členenia ide o oblasť Sächsische-Böhmisches Kreidesandsteingebiet (D15/43, Sasko-českých kriedových pieskovcov), súčasť provincie (Großraumu) Östliche Mittelgebirge. Česká časť sa nachádza v Ústeckom kraji a zaberá významnú časť okresu Děčín. Nemecká časť leží v slobodnom štáte Sasko v okrese Sächsische Schweiz-Osterzgebirge.

Labské pískovce sa nachádzajú po oboch stranách Labe medzi mestami Děčín a Pirna. Východná hranica prebieha približne po línii Pirna, Hohnstein, Sebnitz, Chřibská, Česká Kamenice a Děčín. Na západ od Labe potom z Děčína zhruba pozdĺž Jílovského potoka na hraničný hrebeň a v Sasku potom pozdĺž Gottleuby (Rybný potok) do Pirny.

Česká časť má rozlohu 278 km², celé územie potom zhruba 700 km². Väčšina územia je chránená, na českej strane je to Chránená krajinná oblasť Labské pískovce a Národný park České Švýcarsko.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Špecifikom vrchoviny sú hlboké údolia až kaňony, skalné mestá a stolové hory na pieskovcovom podklade. Ostrovný charakter majú čadičové elevácie, typická je demontánna biota v inverzných polohách v neobyčajne malých nadmorských výškach. Plocha bioregiónu nebola v prehistorickom období prakticky osídlená a dodnes má väčšinou lesný kryt. Lesné porasty tvoria kultúrne ihličnaté lesy, typické sú reliktné bory na skalách. Menšia časť tvorí bezlesie, kde lúky a pasienky majú vyrovnané zastúpenie s agrocenózami. Takmer celý bioregión je súčasťou CHKO Labské pískovce s radom maloplošných chránených území. Od roku 1999 je na území vyhlásená ochrana formou národného parku (Národný park České Švýcarsko) (80 km²), tvoriaceho s obdobným parkom v Nemecku (Nationalpark Sächsische Schweiz) bilaterárne chránené územie.

Členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Územie vrchoviny možno tiež podľa krajinného rázu rozdeliť na tieto časti:

  • Děčínské stěny (726 m n. m., 199 km²)
Medzi základné rysy reliéfu patria tektonicky rozlámané kvesty na južnom okraji (čela na sever), štrukturálne podmienené plošiny, stolové hory, ojedinelé neovulkanické hrče a ako morfologický útvar možno klasifikovať hlboko zarezané antecedentné kaňonovité údolie Labe a jej prítokov. Lemovaný je charakteristickými tvarmi selektívneho zvetrávania a denudáciou vytvárajúcou pieskovcové skalné mestá, steny a izolované skalné veže.
Najvyšším bodom je denudačná troska Děčinského Snežníka (723 m n. m.) so zachovaným zvyškom denudačnej úrovne staršieho dáta. Medzi neovulkanickými eleváciami je najvýznamnejší Holý vrch (528 m n. m.) s lokálne vyvinutou stĺpovitou odlučnosťou neovulkanitov.
  • Tiské stěny (613 m n. m.)
  • Sněžnická hornatina (433 m n. m.)
Sněžnická hornatina zaberá západnú časť CHKO a tvorí ju plochá hornatina, patriaca do povodia Labe. Vytvorená je na kriedových pieskovcoch od cenomanu až po stredný turon, s ojedinelými prienikmi neovulkanických hornín. Do Sněžnickej hornatiny patrí tiež najvýznamnejší morfologický fenomén tejto časti, antecedentný Labský kaňon. Povrch Sněžnickej hornatiny možno charakterizovať ako silne rozčlenený erózne denudačný reliéf sedimentárnej stupňoviny. Rozčlenenie je z dôvodu tektonického roztrieštenia, ako aj litologické. Celé územie má výraznú asymetrickú stavbu.
Ako dôsledok tektonických pohybov sa nachádza pásmo najvyšších elevácií na južnom okraji hornatiny. Medzi základné rysy reliéfu patrí tektonicky rozlámaná kvesta na južnom okraji (čela na sever), štrukturálne podmienené plošiny, stolové hory, ojedinelé neovulkanické hrče a ako obzvlášť morfologický útvar možno klasifikovať hlboko zarezané antecedentné kaňonovité údolie Labe a jej prítokov. Lemovaný je charakteristickými tvarmi selektívneho zvetrávania a denudácie, vytvárajúcich pieskovcové skalné mestá, steny a izolované skalné veže.
  • Růžovská vrchovina (619 m n. m.)
Růžovská vrchovina je časť Děčínskej vrchoviny na pravom brehu Labe, od labského kaňonu východným smerom. Nachádza sa z väčšej časti v povodí rieky Kamenice. Má silne rozčlenený, erózne denudačný reliéf s pomerne hojnými prienikmi neovulkanitov, zachovaných vo forme hrčí. Je vytvorená na kriedových pieskovcoch spodného a stredného turónu, na južnom okraji sú opäť charakteristické tektonicky podmienené cuesty s čelami naklonenými na sever. Medzi ďalšie významné morfologické útvary patria rozsiahle štruktúrne plošiny, rozčlenené hlboko zarezaným, miestami až kaňonovitým údolím rieky Kamenice a jej prítokov.
Najvyššie elevácie sú väčšinou podmienené neovulkanickými prienikmi a dnes majú charakter hrčí. Najvyšším bodom celého územia je neovulkanický Růžovský vrch (619 m n. m.), sám o sebe morfologicky neobyčajne pestrý so skalnými útvarmi, mrazovými zrubmi, balvanovými prúdmi, kamenným morom a pod.
Tiské steny - Velký okruh
  • Jetřichovické stěny (490 m n. m., 79 km²)
Ako Jetřichovické steny je označovaná severovýchodná časť Děčínskej vrchoviny v povodí riek Kamenice a Křinice, ktorá vznikla na pieskovcoch stredného turónu. Charakteristické sú opäť prieniky neovulkanických bazaltoidov, tvoriacich najvyššie elevácie.
Reliéf Jetřichovických stien možno opäť charakterizovať ako silne rozčlenený, erózne denudačný reliéf, tektonicky aj litologicky podmienenej sedimentárnej stupňoviny. Výraznými rysmi reliéfu sú štruktúrne chrbty, neovulkanické hrče a hlboko zarezané kaňonovité údolia riek Kamenice, Křinice a ich prítokov. Sú tu charakteristické tvary selektívneho zvetrávania a odnosu, ktoré vo svojom konečnom výsledku vytvárajú morfologicky pestrý priestor medzi údolím Labe a Lužickými horami.
Charakteristickými vrcholmi tejto časti sú Bor (448 m n. m.), Jedlina (490 m n. m.) a mnoho ďalších bodov. Z ich viacmenej rovnakej výškovej úrovne možno usudzovať, že sa opäť jedná o denudačné trosky vyššej praroviny, rozrušenej denudačnými procesmi. Medzi najvýznamnejšie morfologické útvary patrí skalný most Pravčická brána.

V nemeckom členení podľa Emila Meynena pod Sasko-české kriedové pieskovce patria aj Zittauer Gebirge a celá hlavná jednotka sa na nemeckom území delí len na dve vedľajšie jednotky:

Významné vrcholy[upraviť | upraviť zdroj]

Atraktívne miesta[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]